Northropovci: Každá rodina má svoje poslanie

S manželmi Susan a Markom Northropovcami o prežívaní teológie tela v manželstve, dôvode zmeny rítu z rímskeho na grécky a o tom, čo je najdôležitejšie pri vyučovaní detí doma.

Vaša nevesta, manželka syna Marka, je Slovenka. Ako vnímate Slovensko?
Susan: Vnímam ho skrze ľudí, ktorých sme stretli. Slovensko je pre mňa krajina úprimných ľudí bez pretvárky.
Mark: Príjemne ma prekvapilo to, že mladí ľudia okolo dvadsať – tridsať rokov sa snažia žiť svoj život pravdivo. V porovnaní s USA sú Spojené štáty ako iná planéta – úplne iný svet a istým spôsobom je to oveľa smutnejší svet. Ľudia sami sebe a vzájomne spôsobujú mnoho zla, no na Slovensku som to nebadal až v takej veľkej miere. Život na Slovensku je v pozitívnom slova zmysle oveľa menej sofistikovaný. V USA sa všetko deje pre šou a „srdce ostáva skryté“. Na Slovensku som sa stretol s ľuďmi s otvoreným, pravdivým srdcom.

Syn Mark je jedným z vašich deviatich, dnes už dospelých, detí. Nemáte pocit, že je váš dom teraz prázdny a tichý?
Susan: Je prázdnejší čo do počtu ľudí, no určite nie čo sa týka života. Odkedy deti odišli z domu, s manželom sa učíme opätovnému spolunažívaniu, k čomu patrí aj množstvo spoločenských aktivít.
Mark: Investujeme svoj čas do duchovného rastu a život v našom dome určite nechýba.

V čom vnímate rozdiel vo vzťahu k vnúčatám a k vaším deťom, keď boli v ich veku?
Mark: Túžim, aby naše vnúčatá rovnako ako naše deti žili život, k akému ich povoláva náš Boh. Aby sa z nich stali ženy a muži podľa srdca Ježiša Krista. Keď išlo o naše deti, so Susan sme sa snažili vytvoriť pre ne prostredie domova zamerané na oslavu Boha – plné modlitby a prijatia podľa obrazu Cirkvi. Keď sa vydávali naše dcéry, pre mňa bolo jednou z najdôležitejších vecí, aby muži, ktorým povedia áno, mali prioritu privádzať svoje rodiny ku svätosti.
Susan: Nad výchovou našich vnúčat nemám kontrolu, no túžime, aby prežívali Kristovu lásku v každodennosti.

Teológia tela v manželstve

Teológia tela, ktorú rozpracoval svätý pápež Ján Pavol II., je niečo, čo do hĺbky ovplyvňuje váš život. Kedy a ako ste sa s ňou stretli?
Mark: V novembri roku 1999 sme si s jedným mojím priateľom vypočuli audionahrávku od Christophera Westa na tému teológie tela. Veľmi ma oslovilo, čo hovoril, tak som sa ho rozhodol kontaktovať. Podarilo sa, a dokonca sme s ním nadviazali spoluprácu a začali sme od januára 2000 nahrávať ďalšie audionahrávky na túto tému aj niekoľkokrát do mesiaca. Dôvod, prečo sme chceli propagovať teológiu tela, keď sme si vypočuli len tú prvú prednášku, bol, že učenie Jána Pavla II. pomenúvalo, čo sme žili ako rodina takmer od začiatku nášho manželstva. Vzali sme sa v roku 1975 a o dvadsaťpäť rokov neskôr sme počúvali pomenované presnými slovami niečo, čím sme dlhé roky žili. Znamenalo to pre nás veľké potvrdenie toho, akým spôsobom žijeme.

Keby sa vás pätnásťročný tínedžer opýtal, čo je to teológia tela, čo by ste mu odpovedali?
Mark: Dnešné ženy a muži sú zmätení z toho, čo to znamená byť ženou a mužom a prečo majú také telá, aké majú – prečo Boh stvoril ženské a mužské telo takým spôsobom, aké sú. Ich mysle nie sú prepojené s dušou a telom tak, ako by to malo byť pri celistvom človeku. Prvoradé je uvedomenie si, že človek nie je len dušou, ktorá má telo, ale naša osobnosť integruje myseľ, dušu a telo. Ani jednu z týchto častí nemôžeme degradovať, pretože by to bolo redukciou človeka. Ďalej by sme mali pamätať, že človek bol stvorený a je povolaný vo svojej celistvosti k večnému manželstvu so samotným Bohom. Teda naše ľudské telá sú neustálou pripomienkou, že nás Boh túži poňať do večného manželstva ako svoju nevestu Cirkev. Ján Pavol II. hovorí, že naše fyzické telá robia neviditeľné viditeľným. Neviditeľným je práve naša duša. Milovať niekoho znamená pristupovať k nemu ako k niekomu špeciálne milovanému Bohom a uznávať jeho nekonečnú hodnotu, ktorú má v Božích očiach. Opakom lásky je používať niekoho ako nástroj, napríklad na dosiahnutie slasti.
Zvlášť je nutné pre mužov modliť sa a prosiť o očistenie srdca, aby dokázali pozerať na všetky ženy „čistými“ očami bez ich sexuálnej objektifikácie.
Muži našej kultúry si musia uvedomiť, že sú povolaní k niečomu vyššiemu ako je len otroctvo žiadostivosti. Sú stvorení stať sa hlavami rodín putujúcich k svätosti; položiť svoj život za svoje manželky tak, ako Kristus položil svoj život za svoju nevestu Cirkev.
Susan: Jedným zo základných aspektov teológie tela je vnímať svoje telo ako dar. Tento vzácny dar môže byť darovaný svojmu manželovi či manželke, svojím deťom, priateľom…

Ako zmenila teológia tela váš pohľad na manželstvo a život v ňom?
Susan: Teológia tela dala do jasných slov presne to, čo prežívam v manželstve. Najväčšou zmenou bolo pre mňa vnímať seba ako dar. Predtým som o sebe takto nikdy nepremýšľala a nebola som v tomto duchu ani vychovávaná. Obaja moji rodičia pochádzali zo zložitého rodinného zázemia a obaja boli veľmi zranení. Azda preto mi nedokázali poskytnúť istotu o mojej hodnote. Poznanie teológie tela mi pomohlo zmeniť pohľad na seba samu.
Mark: Do hĺbky som si uvedomil, čo to znamená byť jedným telom v manželstve – to, čo prospieva Susan, prospieva aj mne a to, čo škodí mne, škodí aj Susan. Vyrástol som v prostredí, ktoré vnímalo ľudské telo veľmi negatívne, no teológia tela mi pomohla zmeniť môj pohľad takým spôsobom, ako to výstižne opísal Ján Pavol II.: svätosť je schopnosť vnímať osláveného Boha v ľudskom tele.

Mark, ako zmenilo poznanie teológie tela váš pohľad na krásu ženy?
Na začiatku nášho manželstva som bol príliš prudérny – nechápal som, čo znamená skutočná cudnosť a myslel som si, že byť cudný znamená mať na sebe veľa oblečenia (smiech). Nevnímal som cudnosť ako cnosť. Boli časy, keď som od Susan vyžadoval, aby nosila viac a viac oblečenia. Žili sme v južnej časti Kalifornie a ja som nechcel, aby Susan nosila u nás doma na sebe také oblečenie ako niektoré ženy nosia bežne na ulici v Los Angels. Toto boli tiež príznaky môjho negatívneho postoja k ľudskému telu. Nevedel som vtedy, že ľudské telo je sväté, pretože som bol obklopený obrazmi z médií, kde bolo telo zobrazované mimoriadne nevhodným spôsobom. A mylne som predpokladal riešenie v tom, že je potrebné ho v prvom rade „zakryť“. Pamätám si na jednu príhodu, kedy sme boli so Susan na svadbe jednej priateľky a Susan bola družičkou. Vtedy sa mi zdalo, že výstrih na jej šatách je príliš hlboký a poviem vám, skutočne nebol! (úsmev) Požiadal som ju, aby si šaty vypla sponou hore pri krku, čo v konečnom dôsledku skazilo celý strih šiat. Ostatné družičky ju v tom nechceli nechať samu a všetky do jednej si svoje šaty „skazili“ rovnakým spôsobom. Je to pre mňa teraz zahanbujúce. No prostredníctvom Svätého Ducha ma Boh z toho uzdravil. Obdivujem Susan, že to so mnou vtedy vydržala. Keď sme teda v roku ´99 narazili na teológiu tela, ohromne ma potešilo uistenie, že Boh v tomto skutočne uzdravil moje srdce.

Susan, ako ovplyvnilo štúdium teológie tela váš pohľad na materstvo?
Najdôležitejším pre mňa bolo, že dala do slov to, čo som prežívala ako matka. Naviac mi pomohla uvedomiť si, že materstvo je najdôležitejším povolaním žien zo všetkých a vyžaduje celú osobnosť: rozum, dušu a telo. Takisto som si skrze ňu uvedomila, že každé z našich detí je rozdielne a že si každé vyžaduje špeciálny prístup a hlavne, že to nie je ťarcha, ale radosť a požehnanie.

Kresťania považujú telo za chrám Ducha Svätého, no dnešný trend v spoločnosti je iný. Akým spôsobom ste vychovávali svoje deti k úcte k vlastnému telu?
Mark: Keď sme boli tehotní s každým jedným z našich detí, modlili sme sa nad Susaniným lonom, aby naše dieťa bolo sväté, celistvé a vyvážené. Naviac, keď ma Boh uzdravil v mojom pohľade na cudnosť a postoji k telu, u nás doma sme potom až tak nedbali, čo máme alebo nemáme oblečené. Keď sme sa napríklad chystali na svätú omšu, v našom predchádzajúcom dome sme mali len jednu kúpeľňu a aj tá bola spojená so záchodom. Všetci naraz sme sa potrebovali pripraviť rýchlo a včas, takže sa stalo, že sme zdieľali kúpeľňu na všetko, čo kto potreboval. Myslím, že aj to pomohlo naším deťom vnímať ľudské telo ako normálne.
Naviac, pred tridsiatimi ôsmimi rokmi sme vyhodili televíziu (úsmev). Hudba, ktorá znela v našej domácnosti, bola od kresťanských autorov, väčšinou jezuitov. Neodoberali sme iné noviny ako National Catholic Register. Vo všeobecnosti sme vychovali deti vo veľmi kresťanskom prostredí.
Tiež sme dovolili byť starším deťom pri pôrode ich mladších súrodencov. I keď sme im nehovorili detailne o tom, ako vyzerá sex, učili sme ich, že je ustanovený pre manželstvo na oslavu Boha.

Rozhodli ste sa zmeniť rítus z rímskeho na grécky. Čo vás k tomu viedlo?
Susan: Jeden náš známy nás zavolal na slávenie veľkonočnej liturgie v byzantskom ríte. Keďže sme v tom čase mali malé dieťatko, išiel len Mark. Pamätám si, že keď sa vrátil z nedeľnej liturgie okolo piatej rána, s nadšením neprestával opakovať: „Susan, Kristus vstal z mŕtvych, on skutočne vstal z mŕtvych!“ Od tej príhody sme začali párkrát v roku chodiť na grécku liturgiu a zakaždým sme prežívali krásu, ktorá nás prenikala. Keď sme sa o osem rokov neskôr presťahovali do Kalifornie, objavili sme malú komunitu grékokatolíkov a postupne sme začali chodiť na grécku liturgiu čoraz častejšie a častejšie, až to skončilo na každotýždennej báze.
Mark: Postupne som nadobudol presvedčenie, že Boh chce odo mňa, aby sme naše deti vychovali v najbohatšom vyjadrení ich katolíckej viery. Celkovo sme zmenili rítus na grékokatolícky v roku 1995.

Mohli by ste bližšie opísať váš rodinný modlitebný život?
Susan: Kým sme vyučovali svoje deti doma, mávali sme spoločnú rannú modlitbu, potom obednú za stolom a spoločnú večernú modlitbu po večeri. Každý deň sme po obede mali „čas ticha“ – aspoň jednu hodinu úplného ticha väčšinou poobede. Všetci šli do svojich izieb, väčšie deti ho strávili čítaním náboženskej literatúry alebo v modlitbe, tie menšie ho strávili potichu vo svojich izbách. Cez tento čas som čerpala silu do ďalších denných aktivít. Dnes sú deti vychovávané v prostredí neustálych vonkajších podnetov a v ohromnom hluku. Nestrávia ani chvíľu v tichu. To znamená, že nemajú žiadny čas na reflexiu nad vecami.

Modlitba a výchova

V osemdesiatych rokoch minulého storočia ste sa stali priekopníkmi v homeschoolingu v USA. Čo vás viedlo k rozhodnutiu vyučovať vaše deti doma?
Mark: Naša prvorodená dcéra bola vtedy v štvrtej triede, mladší syn už v druhej. Ich škola bola známa ako najlepšia katolícka škola v štáte Washington. Ja som bol vtedy učiteľom na strednej škole a Susan učiteľkou na druhom stupni základnej školy. Vedeli sme, že niektorí rodičia našich žiakov boli v neustálom konflikte s riaditeľom a učiteľmi. Ja som sa takým rodičom nechcel stať, no keď deti chodili do školy, bol som presne taký. Napríklad, na tejto katolíckej škole našich detí boli dve triedy štvrtákov. Nedokázal som pochopiť, prečo bol v jednej na stene kríž a v inej časti socha svätej Panny. No v tej druhej triede nebolo nič okrem vystavenej postavičky rozprávkového škreta. Predsa dôvod, prečo sme naše deti dali do katolíckej školy, bol, aby bola ich viera súčasťou každého vyučovacieho predmetu a boli v kresťanskom prostredí. Keď som ja chodil do katolíckej školy, všetky učebnice boli písané cez prizmu katolíckej viery. No s ničím takým som sa tu nestretol…
Susan: Podnetom bolo pre nás uvedomenie, že vzdelávanie detí začína v podstate už od malého bábätka a v domácom prostredí. Už malé deti sa učia modliť a milovať Boha, ctiť si rodičov, byť láskavý k ostatným členom rodiny. V tomto sme chceli pokračovať aj vo vyššom veku.

Čo bolo v začiatkoch najnáročnejšie?
Susan: Keď sme vzali deti zo školy, krátko na to som sa dozvedela, že som tehotná s naším šiestym dieťaťom a nasledujúce dva mesiace som sa cítila veľmi zle. Nemohla som takmer nič robiť, len som ráno vstala, postarala som sa o to najnutnejšie pre deti a musela som si znovu oddýchnuť.
Ďalej, nemala som k dispozícií žiadne knihy ani vypracované sylaby či programy pre vyučovanie doma. Opýtala som sa riaditeľky školy, kam predtým chodili, či by si mohli nechať učebnice a ona prisvedčila – aspoň na tie, ktoré mali mäkký obal. No postupne sme prišli na to, že tým najdôležitejším je naučiť deti, aby sa dokázali samy učiť veci a samy sa postarať aj o seba, o súrodencov a o domácnosť. Och, aké dôležité je naučiť svoje deti domácim prácam! Akoby dať im nástroj, ktorým sa môžu učiť samy a slúžiť iným. Snažili sme sa v konečnom dôsledku skĺbiť akademickú aktivitu s praktickou. Preto nepoužívame ani názov homeschooling, ale radšej home education.

Môžete opísať váš denný režim, kým ste ešte deti vyučovali doma?
Susan: Ráno sme začali modlitbou. Deťom som nastavila istý režim, no časom a vekom si študijný režim dokázali nastaviť samé. Keď som bola tehotná alebo chorá, staršie deti sa dokázali postarať o mladšie, a čo je najpodstatnejšie, deti milujú učiť sa a dokonca to aj vyhľadávajú. To, čo som ich potrebovala naučiť, bolo to, ako majú správne vyhľadávať informácie. Keď sa chcel niekto o niečom dozvedieť, vedel, ako sa k tomu dostane a naučí sa to. A všetko robili súrodenci spoločne: študovali, hrali sa, spievali, vzájomne sa zabávali. Omnoho podstatnejšia bola formácia v cnosti a v katolíckej viere. Ďalším podstatným bodom dňa bol čas ticha a potom spoločná večera. Takisto sa spoločne naučili variť: ako dospievali, striedali sa v tom, kto navarí večeru a kto poumýva riad. Všetko sme koniec-koncov robili ako rodina.

Ak ste sa dostali do bodu, kedy ste zapochybovali o svojom rozhodnutí vyučovať svoje deti doma, čo vám vtedy pomohlo?
Susan: Raz som skutočne prišla do bodu, kedy som o našom rozhodnutí vážne zapochybovala – zdalo sa mi, že nedokážem robiť dostatočne veľa vo všetkých oblastiach a predmetoch. No potom som si uvedomila, že taký istý problém majú aj samotné školy, že vždy sa nájde nejaká oblasť, ktorá nie je dostatočne pokrytá. Povedala som si, že ak budú chcieť, svojou proaktivitou si to vynahradia.
Mark: Určite sme nestačili venovať sa v maximálnej miere všetkým predmetom. No ak naučíte deti, ako sa majú niečo naučiť, skutočne sú schopné naučiť sa to aj samé, ak ich to zaujíma. Napríklad sa to výborne ukázalo na našej dcére, ktorá vyštudovala medicínu. Na vysokej škole boli jej spolužiaci veľmi nadaní mladí ľudia, no mali zlé výsledky, pretože mnoho ich profesorov nebolo dobrými učiteľmi a nedokázali im veci adekvátne vysvetliť. Ona sa v tom všetkom dokázala zorientovať aj sama a mala výborné výsledky.

Vedeli by ste vymenovať 3 kľúčové veci pre dobrý manželský život a 3 zásadné veci pre dobré rodičovstvo?
Susan: Pre manželstvo je to určite dobrá komunikácia, dávanie a pýtanie odpustenia, takisto zdieľanie viery a rovnaká vízia pre prežívanie manželstva. Pre rodičovstvo je to pozeranie sa na deti milujúcimi očami láskavého Boha; i keď sú ešte malé, je dôležité im prejavovať rešpekt a hlavne tráviť s nimi dostatočne veľa osobného času.
Mark: Ak nemajú manželia spoločný modlitebný život, je to problém. Pretože ak sa nenaučia spoločne hovoriť s Bohom, a hlavne mu spoločne načúvať, nebudú schopní rozoznať jeho vôľu pre ich manželstvo a život. Pre rodinu je nesmierne dôležité, aby rodičia s deťmi zdieľali víziu toho, k čomu ich ako rodinu povoláva Boh – spoločne hľadať jeho vôľu, nebrojiť proti sebe, nevnímať sa ako nepriatelia. A je nesmierne dôležité, aby bol otec vtiahnutý do modlitebného života rodiny.

Mark A. Northrop sa narodil v Los Angeles v Kalifornií. Študoval na Fairfield University v Connecticute, Fordham University v New Yorku a Loyola Marymount University v Los Angeles, kde si urobil mastra v odboroch teológia a komunikácia.

Susan M. Northrop sa narodila v meste Hackensack v štáte New Jersey. Vyštudovala pedagogiku na The College of New Jersey. S Markom sa vzali 27. júna 1975 a majú deväť detí menom Anastasia (39), Therese (38), Bernadette  (36), Mark (34), Susan (32), Peter (29), Mirjana (27), Monica (24) a Blaise (20). 

Momentálne žijú v Texase. Venujú sa spoločnej službe v OFWCMedia.com a theologyofthebody.net. Vo voľnom čase radi cestujú, venujú sa horskej turistike, plávaniu a hlavne ho radi trávia so svojimi deťmi a vnúčatami.