Presne o tom je najnovšia exhortácia pápeža Františka Gaudete et exsultate O povolaní k svätosti v súčasnom svete. Svätý Otec nás všetkých pozýva k svätosti, vysvetľuje, čo je svätosť, čo sú aktuálne nástrahy pre jej dosiahnutie a akými prostriedkami ju dosiahnuť. Svätým nemá byť len úzke percento mimoriadne obdarených ľudí, k svätosti je povolaný každý kresťan. Svätý Otec nesľubuje ľahkú cestu, ale námaha, ktorú na tejto ceste podstúpime, bude odmenená skutočným šťastím. František často používa myšlienky svätých (Tomáš Akvinský, Ján z Kríža, Terézia z Ávily, Terézia z Lisieux, Ignác z Loyoly) a ukazuje, ako tieto rokmi overené skúsenosti na ceste ku svätosti žiť v dnešnom svete.
Namiesto vlastných interpretácií vyberáme niektoré časti dokumentu, ktoré vystihujú jeho posolstvo. Samozrejme, pre hlbšie pochopenie toho, čo nám chce Svätý Otec povedať, je vhodné prečítať si celú exhortáciu.
Svätosť je pre všetkých
Každého z nás si Pán vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske (Ef 1,4). (2)
Na to, aby sa ľudia stali svätými, nemusia byť biskupmi, kňazmi, rehoľníčkami, či rehoľníkmi. Veľakrát máme pokušenie myslieť si, že svätosť je rezervovaná len tým, ktorí majú možnosť držať si odstup od bežných zamestnaní, aby venovali veľa času modlitbe. Nie je to tak. Všetci sme povolaní byť svätými tak, že budeme žiť s láskou a ponúkať vlastné svedectvo v zamestnaniach všedného dňa, tam, kde sa každý nachádza. (14)
Netreba stratiť odvahu, keď človek hľadí na vzory svätosti, ktoré sa mu zdajú nedosiahnuteľné. (11)
Čo je svätosť
Svätosť nie je nič iné, než naplno žitá láska. Preto svätosť sa meria podľa výšky, ktorú Kristus dosahuje v nás, a podľa toho ako–napomáhaní silou Ducha Svätého – modeluje celý náš život podľa jeho života. (21)
Neposvätíš sa teda bez toho, aby si sa telom i dušou daroval, a v tomto úsilí tak dal to najlepšie zo seba. (25)
Svätosť a šťastie
Neboj sa svätosti. Nepripraví ťa o silu, život či radosť. Práve naopak, pretože sa staneš tým, čo mal Otec na mysli, keď ťa stvoril, a budeš verný svojmu bytiu. Závisieť od neho nás oslobodzuje z otroctva a pomáha nám spoznať vlastnú dôstojnosť. (32Uprostred tohto aktuálneho víru evanjelium zaznieva nanovo, aby nám ponúklo iný život, svätejší a šťastnejší. (108)
Osoba, ktorá vidí veci také aké sú, nechá sa preniknúť bolesťou a zaplače vo svojom srdci, je schopná dotknúť sa hlbín života a byť skutočne šťastná. (76)
Nástrahy svätosti
Blahobyt a technologický pokrok
Neustále novinky v oblasti technologických prostriedkov, príťažlivosť cestovania a nespočetné ponuky konzumu niekedy nenechávajú prázdny priestor, v ktorom by zaznieval Boží hlas. Všetko sa čoraz väčšou rýchlosťou plní slovami, povrchnými potešeniami a hlukmi. Tam nevládne radosť, ale nespokojnosť toho, kto nevie, prečo žije. Ako potom nespoznať, že potrebujeme prerušiť tento horúčkovitý závod, aby sme znovu získali osobný priestor; niekedy bolestivý, ale vždy plodný, v ktorom sa nadväzuje dialóg s Bohom?
Tie isté zdroje rozptýlenia, ktoré prenikajú súčasný život, nás zároveň vedú k absolutizovaniu voľného času, počas ktorého môžeme bez ohraničenia využívať tieto prostriedky, ktoré nám ponúkajú zábavu alebo prchavé potešenia. V dôsledku toho trpí vlastné poslanie, oslabuje sa rozhodnosť, štedrá a ochotná služba začína ustupovať.
Treba nám takého ducha svätosti, ktorý preniká samotu aj službu, intimitu aj úlohu evanjelizovať – takým spôsobom, že každý okamih bude prejavom lásky darovaným pred Pánovými očami. (29 – 31)
Neupadnime do pokušenia hľadať vnútorný pokoj v úspechoch, v prázdnych potešeniach, v majetkoch, v ovládaní druhých alebo v spoločenskom obraze.(122)
Naproti tendencii konzumného individualizmu, ktorý nás napokon izoluje v hľadaní blahobytu bez druhých, naša cesta posvätenia sa nesmie prestať identifikovať s Ježišovou túžbou: „Aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe“ (Jn 17,21) (146)
Hedonistický konzumizmus sa s nami môže nepekne zahrať, pretože pri obsesii zábavy sa napokon venujeme príliš sebe samým, našim právam a zúfalej snahe mať voľný čas na užívanie. Bude pre nás ťažké, aby sme sa venovali a investovali energiu do pomoci človeku, ktorý sa má zle, ak nepestujeme istú prísnosť, ak nebojujeme proti tejto horúčke, ktorú nám vnucuje spoločnosť konzumu, aby nám predávala veci, a ktorá nás napokon mení na nespokojných chudákov, ktorí chcú mať všetko a vyskúšať všetko. Aj konzum povrchných informácií a rýchlych a virtuálnych foriem komunikácie môže byť faktorom ohlúpnutia, ktorý nás oberá o všetok čas a vzďaľuje od trpiaceho tela bratov.
Namyslenosť / duchovná pýcha
Ak má niekto odpovede na všetky otázky, ukazuje tým, že nie je na dobrej ceste, a je možné, že je to falošný prorok, ktorý používa náboženstvo na svoj prospech, na podporu vlastných mentálnych a psychologických špekulácií. Boh nás nekonečne presahuje, vždy je pre nás prekvapením a nikdy s istotou nevieme, v ktorej historickej okolnosti ho môžeme stretnúť, pretože to nie sme my, kto určuje čas a miesto stretnutia. Kto chce mať všetko jasné a isté, robí si nárok ovládať Božiu transcendenciu. (41)
Často dochádza k nebezpečnému zmätku: myslieť si, že preto, že niečo vieme alebo dokážeme s istou logikou vysvetliť, už sme svätí, dokonalí, a lepší ako „nevedomá masa“. Svätý Ján Pavol nás upozornil na toto pokušenie „osvietených katolíkov“, ktorí len preto, že niečo čítali, boli na nejakom kurze alebo sa zúčastnili na nejakej obnove, nadobudnú „akýsi pocit nadradenosti nad ostatnými veriacimi“. Avšak to, čo si myslíme, že vieme, by malo byť vždy motiváciou na lepšiu odpoveď na Božiu lásku – pretože „sa učíme žitím: teológia a svätosť sú nerozlučiteľný dvojčlen“. (45)
Kresťanstvo je tu najmä preto, aby bolo praktizované – a ak sa stáva aj predmetom uvažovania, má to hodnotu len vtedy, ak nám to pomáha žiť evanjelium v každodennom živote. (109)
Ako sa stať svätým
Chudoba v duchu je úzko spojená so „svätou ľahostajnosťou“, odporúčanou sv. Ignácom z Loyoly, pri ktorej dosahujeme obdivuhodnú vnútornú slobodu: „Treba byť ľahostajný voči stvoreným veciam (vo všetkom, čo závisí od našej slobodnej vôle, a nie je zakázané); robíme tak, keď z našej strany nechceme viac zdravia ako choroby, bohatstva ako chudoby, úcty ako neúcty, dlhého života ako krátkeho a rovnako pri všetkom ostatnom. (69)
Miera, ktorú my používame na dávanie, sa v nebi bude aplikovať na nás, keď budeme odmeňovaní. Je dobré na to nezabudnúť. (81)
Keď srdce miluje Boha a blížneho, keď je to jeho skutočný úmysel, a nielen prázdne slová, potom je aj srdce čisté a môže Boha uzrieť. (86)
Nekonáme kult Boha obetami alebo vonkajšími darmi kvôli nemu samému, ale pre naše vlastné dobro a pre dobro blížneho. Boh vskutku nepotrebuje naše obety, ale chce, aby sme ich konali z našej nábožnosti pre dobro blížneho. Teda milosrdenstvo, ktorým sa druhému pomáha v núdzi, je tou obetou, v ktorej má najväčšie zaľúbenie, lebo priamejšie prináša dobro blížnemu. (106)
Pokora
Keď sa budeš tešiť z dobra druhých akoby bolo tvoje vlastné a úprimne s snažiť, aby boli vo všetkom uprednostnení pred tebou. Takým spôsobom zvíťazíš dobrom nad zlom, zaženieš ďaleko od seba diabla a získaš radosť srdca. Snaž sa to konať najmä pri tých, ktorí sú ti najmenej sympatickí. A vedz, že ak sa v tomto nebudeš cvičiť, nedosiahneš skutočnú lásku, ani nebudeš mať z nej úžitok. (117)
Pokora sa môže zakoreniť v srdci len cez pokorenia. Bez nich niet pokory ani svätosti. Ak nie si schopný vydržať a obetovať nijaké poníženia, nie si pokorný a nie si na ceste svätosti. Svätosť, ktorú Boh darúva Cirkvi, prichádza skrze pokorenie jeho Syna, toto je cesta. Pokorenie ťa privádza k pripodobneniu sa k Ježišovi a je nevyhnutnou súčasťou nasledovania Krista. (118)
Ak žijeme v nepokoji a k druhým sa správame arogantne, skončíme unavení a vyčerpaní. Ale ak na ich limity a chyby hľadíme s láskavosťou a miernosťou, bez toho, aby sme sa cítili nadradení, môžeme im pomôcť a vyhneme sa míňaniu energie na zbytočné lamentácie. Pre svätú Teréziu z Lisieux „dokonalá láska spočíva v znášaní chýb druhých a nepohoršovaní sa na ich slabostiach“. (72)
Radosť a humor
Svätý je schopný žiť s radosťou a zmyslom pre humor. Bez straty realizmu osvecuje druhých pozitívnym duchom, plným nádeje. (122)
Existujú ťažké okamihy, časy kríža, nič však nemôže zničiť nadprirodzenú radosť, ktorá sa „prispôsobuje a premieňa, ale vždy zostáva prítomná – aspoň ako lúč svetla, ktorý sa rodí z vnútornej istoty, že sme nekonečne nadovšetko milovaní“. Je to vnútorná istota, pokoj plný nádeje, ktorý ponúka duchovné uspokojenie nepochopiteľné na základe svetských kritérií. (125)
Modlitba
Neverím vo svätosť bez modlitby, aj keď nemusí ísť o dlhé chvíle alebo intenzívne pocity. Snaž sa byť vytrvalý v modlitbe, a neprestaň ani uprostred telesných úkonov. Či už ješ, piješ, hovoríš s druhými alebo robíš akúkoľvek vec, vždy túž po Bohu a na neho upriamuj svoje srdce.
Avšak, aby toto bolo možné, sú nevyhnutné aj okamihy venované iba Bohu, v samote s ním. Pre svätú Teréziu Avilskú je modlitba„intímny vzťah priateľstva, často v samote, len s tým, o ktorom vieme, že nás miluje“. Chcem nástojiť na tom, že to nie je len pre niekoľkých privilegovaných, ale pre všetkých, pretože všetci potrebujeme toto vzývajúcou prítomnosťou naplnené mlčanie. (147-149)
Aj keď nám Pán hovorí rozličnými spôsobmi – uprostred našej práce, prostredníctvom druhých a v každom okamihu – nie je možné zanedbať ticho dlhšej modlitby na lepšie vnímanie tohto jazyka, na objasnenie skutočného zmyslu inšpirácií, ktoré veríme, že sme dostali, na upokojenie úzkostí a usporiadanie celku vlastnej existencie v Božom svetle. (171)
Sv. Písmo a Eucharistia
Modlitbové čítanie Božieho slova… nám umožňuje zastaviť sa a počúvať Majstra, aby sa stal lampou pre naše kroky, svetlom na našej ceste. Úcta k Božiemu slovu nie je len jedna z mnohých, pekná, ale nepovinná. Patrí do srdca a k samotnej identite kresťanského života. Slovo má v sebe moc premieňať životy. Stretnutie s Ježišom v Písmach nás privádza k Eucharistii, kde samotné Slovo dosahuje svoju maximálnu účinnosť, pretože je skutočnou prítomnosťou toho, ktorý je živým Slovom. (156,157)
Spytovanie svedomia
Prosím všetkých kresťanov, aby nikdy neprestali v dialógu s Pánom, ktorý nás miluje, robiť si každý deň úprimné „spytovanie svedomia“. (169)
