Kedysi bolo učiteľstvo doménou mužov. Dnes sme prefeminizovaní

Hovorí sa, že z chlapca môže urobiť muža len iný muž. Je to skutočne tak? Alebo je to prežitok? Sú chlapci naozaj iní? Aj takýmito otázkami nabáda k účasti konferencia Aký otec, taký syn, ktorá sa uskutoční v sobotu 23. júna v Bratislave. O tom, prečo potrebujeme viac mužov na školách a ako by to prospelo našim deťom, tam bude prednášať Vladimír Burjan, riaditeľ spoločnosti EXAM testing, šéfredaktor časopisu Dobrá škola a organizátor konferencií Cesty k dobrej škole.

 Aké by malo byť optimálne zastúpenie pohlaví v zborovni? Je v poriadku, že u nás tvoria prevažnú väčšinu zamestnancov základných a stredných škôl ženy?

Pozrime sa najskôr, aký je súčasný stav: v materských školách snáď mužov ani nemáme. Na I. stupni základných škôl (ročníky 1. – 5.) tvoria asi 10 % učiteľov, na II. stupni (ročníky 6. – 9.) je ich asi 24 %. Na gymnáziách tvoria muži 26 % pedagogických zamestnancov, na stredných odborných školách 29 %, tam je tento problém asi najmenej vypuklý. „Správny“ pomer asi neexistuje, ale myslím si, že čím bližšie by sme boli k rovnomernému zastúpeniu mužov a žien, tým by to bolo lepšie. Vo všeobecnosti by sa možno dalo povedať, že čím ideme s vekom vyššie, tým je nedostatok mužov väčším problémom.

Je Slovensko iné oproti svetu? Pri porovnaní sa s podobnými krajinami máme podiel učiteľov a učiteliek rovnaký alebo sa odlišujeme?

Slovenské školstvo patrí medzi najviac prefeminizované systémy na svete. Horšie sú na tom snáď už iba Estónci, Lotyši, Rusi či Taliani. Naopak, v niektorých iných krajinách, ako Japonsko, Mexiko, Turecko či Švajčiarsko sú v zborovniach dokonca ženy v miernej menšine. Určite pritom hrá rolu aj to, ako je profesia „učiteľa“ v danej krajine či skôr kultúre zadefinovaná a vnímaná. V niektorých tradičných spoločnostiach je stále ešte „staranie sa o deti“ vnímané ako prirodzená úloha žien, a to sa prenáša aj na prácu učiteľov. Možnože muži na Sicílii nechcú ísť pracovať ako učitelia, pretože by pôsobili „zženštilo“. Tam je možno bezpečnejšia mať imidž „drsňáka“. Naopak, v Japonsku je to, zdá sa, skôr doména mužov. Je zaujímavé, že aj v našich končinách bolo dlho učiteľstvo vyhradené mužom a ženy museli postupne vybojovať svoj emancipačný boj a získať tiež prístup k tejto profesii. A spočiatku to vôbec nemali ľahké. Nesmeli mať napríklad ako učiteľky vlastné rodiny – slobodný stav bol kvalifikačnou požiadavkou.

Aký vplyv má feminizované školstvo na výchovu chlapcov? V čom je iný prístup učiteľa ako učiteľky vo výchove chlapcov?

Muži reagujú v mnohých situáciách inak ako ženy. Niektoré problémy riešia vecne, racionálne, bez vťahovania emócií do hry. Niektoré problémy nevedia verbalizovať, tak ich riešia neverbálne. Niektoré veci považujú za menej dôležité, tak ich neriešia vôbec. Niekedy vedia byť ráznejší, rozhodnejší, akčnejší – nie náhodou je hrdinom filmu Obecná škola učiteľ Igor Hnízdo a nie nejaká učiteľka Marie Hnízdová. Na druhej strane, niektoré veci v triede môže učiteľ ľahšie prehliadnuť… Deti to potrebujú vidieť, pretože aj s takýmto prístupom sa budú v živote stretávať. Chlapci potrebujú mužské vzory (najmä v puberte), preto je dôležité, aby medzi dospelými, s ktorými trávia najviac času (a to sú najmä učitelia), boli aj muži. Dievčatá zasa potrebujú spoznávať rôzne typy mužov, aby si mohli ujasňovať, aký by mal byť ich neskorší životný partner. Žijeme vo svete, kde ešte stále v mnohých profesiách jasne dominujú muži či ženy. Nechcem sa tu púšťať do úvah, prečo je to tak, ale ak napríklad 75 % podnikateľov na Slovensku tvoria muži, vedie ma to k predpokladu, že to budú skôr učitelia než učiteľky, ktorí budú žiakov smerovať na takúto profesijnú dráhu. A to isté možno povedať aj o viacerých ďalších profesiách. Možno je nedostatok mužov v zborovniach jedným z dôvodov, prečo je medzi mladými ľuďmi menší záujem o niektoré (najmä technické) obory.

Mala by škola vôbec vychovávať? Nečakáme od nej veľa – nemala by „len“ vzdelávať“?

Škola by určite mala aj vychovávať. Napokon, ona ani nemôže nevychovávať, pretože dlhý pobyt v nejakom prostredí a pravidelná komunikácia s istými ľuďmi (v tomto prípade učiteľmi) deti formuje, či už je to niekoho zámerom alebo nie. Aj keby učitelia dôsledne ignorovali všetko osobné a hovorili so žiakmi výlučne o vybraných slovách a treťohorách, aj týmto svojím postojom by vysielali istý signál, manifestovali nejaké hodnoty a postoje, formovali myslenie tých detí. Problém je v tom, že v dnešnom individualistickom a roztrieštenom svete je veľmi ťažké dospieť ku celospoločenskej zhode o tom, ako má výchovné pôsobenie školy vlastne vyzerať. Medzi rodičmi sú vedci, umelci, robotníci, kresťania, ateisti, demokrati, fašisti, technokrati, vegetariáni a neviem kto ešte. A každý má inú predstavu o tom, k čomu by mala škola vychovávať a viesť jeho deti. Nájdu sa aj rodičia, ktorí chcú, aby výchovný vplyv školy bol minimálny a aby táto inštitúcia nezasahovala do oblastí, ktoré sú doménou rodiny. To však nie je celkom možné. Keby sa škola chcela dôsledne vyhýbať všetkým kontroverzným témam, naozaj by sme mohli učiť iba malú násobilku.

Prečo ste prijali pozvanie prednášať na konferencii Aký otec, taký syn? Kto by na ňu určite mal prísť?

Prijal som pozvanie najmä kvôli téme, ktorá je u nás veľmi prehliadaná. Niežeby bolo tabu povedať, že naše školstvo je prefeminizované, to sa všeobecne vie. Ale takmer vôbec sa nehovorí o tom, aké konkrétne negatívne dôsledky to má. Navonok sa tvárime, ako keby to bolo vlastne jedno. Ten stav už trvá celé desaťročia a nikto ho nerieši, nikto ten problém nepovažuje za urgentný, za vážny. Ako keby to bola iba taká „zaujímavosť“. Možno nás upokojuje, že aj v mnohých iných krajinách to tak je. Ale na to by sme nemali brať ohľad. Našou útechou predsa nemôže byť, že to má na naše deti rovnaké negatívne dopady ako na talianske deti. Mali by sme s tým niečo robiť.

Myslím, že konferencia je otvorená širokej verejnosti. Potešilo by ma, keby na nej boli aj nejakí ľudia z rezortu školstva, pretože ich sa ten problém týka viac ako iných. Aby sa o ňom minimálne začalo s plnou vážnosťou hovoriť.