V článku Jednota muža a ženy ako obraz Boha sme si hovorili, že muž a žena boli stvorení na Boží obraz. Preto dosiahnu naplnenie zmyslu svojho života iba vo vzájomnej jednote, vo vzťahu. A jedinou cestou k sebe navzájom a k Bohu je láska, a teda i láska sexuálna.
LÁSKA
Podľa Jána Pavla II. Boh tým, že človeka stvoril ako muža a ženu, vpísal do ich tiel povolanie milovať tak, ako miluje On. Človek je teda vo svojej podstate stvorený ako ten, kto má milovať a byť milovaný.
Podstatnou črtou zamilovanosti je to, že zamilovaný vidí druhého takého, aký je skutočne – v srdci – krásneho: „V zamilovanosti je druhý videný tak, ako ho vidí Boh, pretože sa naňho pozerá s láskou – spolu s Bohom, ktorý je láska.“ (RUPNIK, M. I.: Adam a jeho žebro, Velehrad : Rufugium, 2004, s. 30.) Zamilovanosť tým umožňuje druhému, aby sa vyjavil v pravde a jeden pre druhého sa tak stáva pomocou, aby ho Božia láska prenikla celého. Tým, že je človek milovaný, stáva sa citlivým voči ostatným a v absolútnej dôvere sa stáva schopným odovzdať sa celý do rúk druhého, do jeho moci, zrieknuť sa seba, časti na úkor celku uvedomujúc si, tak ako Abrahám, ktorý vyšiel z istoty domova do neznámej krajiny, že cesta manželstva je neistou cestou do duše zamilovaného. Ani jeden z nich nevie, aký bude ďalší krok, iba že cesta bude ťažká a bez Božej pomoci neuskutočniteľná. Vyjadruje to i samotné znenie manželského sľubu, ktorý parafrázujúc hovorí: „…nesľubujem Ti lásku, úctu a vernosť, pokiaľ ma budeš mať rada, budeš mi verná a budeš si ma ctiť. Sľubujem Ti lásku, úctu a vernosť, nech budeš akákoľvek. Aj keď si ma nebudeš vážiť a nebudeš mi verná. […] K tomu nech mi pomáha Boh.“ (VÁCHA, M. O.: Šestá cesta. Brno : Cesta, 2004, s. 133.)
Ústami sv. Pavla, ktorý hovorí „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus.“ (Gal 2, 20), môžeme rovnako povedať „nech žije v druhom človeku človek – to je láska.“
SEXUALITA
Keďže človek je jednotou duše a tela, všetko duchovné, čo prežíva, zakusuje i na svojom tele. Vyjadrené slovami žalmistu: „Za tebou prahne moja duša, za tebou túži moje telo ako vyschnutá pustá zem bez vody.“ Preto aj manželská spiritualita musí byť sexuálna, ak má byť spiritualitou ľudskou. Boha milujeme buď ako bytosť vybavenou sexualitou a ako bytosť telesnou, alebo ho nemilujeme.
Rovnako i manželská cesta ku Kristovi je vo vzájomnom dopĺňaní sa dvoch rozdielnych pohlaví, v seba darovaní, vo vzájomnom vzťahu, v ktorom je angažovaný človek ako celok, ako jednota ducha, duše a tela. Tak i pohlavná láska slúži tomuto cieľu. Na jednej strane počatiu nového života, ale je i vyjadrením vzájomnej lásky a úcty manželov a prehĺbením ich vnútornej jednoty. Sexuálne stretnutie, zmyslová skúsenosť má darovací charakter. Je cestou k prekonaniu egoizmu: „Iba jediná sila je schopná vytrhnúť egoizmus z vnútra človeka až do koreňov: je to láska, najmä láska sexuálna.“ (RUPNIK, M. I.: Adam a jeho žebro, s. 27.) Preto „muž a žena po sebe túžia i mimo dobu plodnosti. Prostredníctvom tejto navracajúcej sa túžby príroda partnerov núti k tomu, aby zostali spolu v stálom zväzku, a tým zaisťuje deťom stabilnú rodinu a matke pomoc od otca pri starostlivosti o deti. Spoločenstvo vytvorené pohlavnou láskou je tým pevnejšie, čím viac sa ho zúčastňujú telo i duša.“ (PESCHKE, K.-H.:Křesťanská etika. Praha : Vyšehrad, 2004, s. 360.) V sexuálnej skúsenosti však nie je prítomné priamo niečo božské. Nie je dosiahnutím dokonalého naplnenia ľudského života. Pohlavný vzťah je symbolom väčšieho šťastia, tušenie večnej spásy a práve tým má úplne zvláštny význam pre stretnutie s Bohom. Je to prejav lásky. Jednoducho povedané, všetko, a teda aj sexuálna skúsenosť, má slúžiť láske.
Fotografia: pixabay.com
[…] Sebadarovanie. […]