Na kresťanský knižný trh prichádza jedinečná novinka, ktorá sa venuje manželskej sexualite z katolíckeho pohľadu. Jednou zo vzácnych respondentov je aj zakladateĺka webu zastolom.sk, zakladateľka Ženskej katolíckej konferencie, teologička, manželka a mama Andrea Mikolášiková. Prinášame úryvok z knižného rozhovoru.
Čo prináša sex do kresťanského manželstva, aký je jeho prínos v duchovnej oblasti?
Sex môže byť jednoznačne silným zjednocujúcim momentom. To, k čomu sú kresťanskí manželia volaní, je byť jedno. Toto „bytie jedným“ sa však nestane isamo momentom vyslúženia sviatosti manželstva. To je začiatok dlhej cesty, keď sa jednotlivé vrstvy dvoch osobností postupne obrusujú a zjednocujú. Na tejto dlhej ceste potrebujú rôzne prostriedky zjednocovania. Sex je jedným z nich. Ďalšími sú Eucharistia, modlitba, spoločné prekonávanie ťažkostí, ktoré prináša život, vzájomné napĺňanie potrieb a tak ďalej.
Hovoríte, že sex je silným zjednocujúcim momentom. Čo pod tým máme rozumieť?
Konkrétne to znamená, že po sexe sú si manželia bližší než pred ním. Pociťujú k sebe väčšiu náklonnosť, viac prehliadajú partnerove nedostatky a viac vnímajú jeho prednosti. Sú do seba akoby opäť viac zaľúbení.
Niekedy sa hovorí o sebadarovaní ako o jedinom dôležitom aspekte sexuality. Často však dochádza k rôznym ťažkostiam vo fyziologickej oblasti. Nemalo by sa viac hovoriť aj o telesnom prežívaní manželskej sexuality?
Jednoznačne. Ako hovorí svätý Tomáš Akvinský, milosť stavia na prirodzenosti. Ťažko zažívať pri sexe mystiku, keď sa manželia trápia s takými prozaickými problémami ako problémy s erekciou alebo nedostatočná vlhkosť pošvy. Práve o fyzickom prežívaní manželskej sexuality by sme potrebovali hovoriť viac. Žiaľ, v dôsledku chápania sexuality kresťanskou spiritualitou až do 20. storočia k tejto téme nemáme dostatok vlastných zdrojov a potrebujeme hľadať inšpirácie inde, predovšetkým v psychológii, a integrovať tieto poznatky aj do našej kresťanskej spirituality.
Sexualitu sme dostali ako dar od Boha, niekedy sa z nej však v manželstve stáva problém, ktorý manželov nespája, ale naopak, rozdeľuje. Prečo sa to deje?
Pretože sexualita zahŕňa to najkrehkejšie, čo máme. Po prvom hriechu v raji sa Adam a Eva zahalili. Toto zahalenie figovými listami sa dá chápať fyzicky aj duchovne. Prvý pár stratil tú bezstarostnú dôveru, že ten druhý ho bude milovať a chrániť v jeho bezbrannosti.
Sexualita svojou posvätnosťou vypovedá o trojjedinom Bohu v skrytosti manželského lôžka. Zároveň nesie možnosť nového života, i preto možno práve v tejto oblasti prebieha silný boj medzi dobrom a zlom.
KOMUNIKÁCIA POMÁHA SEBADAROVANIU
Mali by sa manželia o sexe aj rozprávať?
Už samotný fakt, že si kladieme túto otázku, znamená, že je niečo zle. Je to do istej miery pochopiteľné dedičstvo minulosti, keď bola sexualita a všetko s ňou súvisiace tabu.
Bez komunikácie sa však partneri nemajú ako dozvedieť, čo sa komu páči a, naopak, čo toho druhého vyrušuje a odpája od vzájomnej nehy. Na toto totiž neexistuje všeobecný návod. Každý to môže prežívať inak a u žien sa to dokonca mení ešte aj vplyvom hormonálnych zmien súvisiacich s cyklom, tehotenstvom a dojčením. Je jednou zo známok zrelosti, že si človek dokáže „povedať“ a postarať sa o svoje potreby, vypýtať si to, čo potrebuje. Naopak, nastavenie, že ten druhý by to mal vedieť, ak ma má rád, je veľmi nezrelé a pre manželstvo mimoriadne škodlivé.
Mám nádej, že naša generácia prinesie uzdravenie do vzájomných vzťahov mám, dcér, otcov a synov – i v tejto oblasti. Že my, mamy, naučíme svoje dcéry poznať a ctiť si vlastné hranice, dokázať pomenovať, čo mi je príjemné a čo nie, a naučíme ich to komunikovať.
Niektorí považujú za sebecké, keď povedia partnerovi, čo im je príjemné v intímnej oblasti a čo nie, lebo máme myslieť viac na dobro partnera ako na svoje. Je tento postoj správny?
Nerozumiem celkom, čo by na takejto komunikácii malo byť sebecké. Rozumiem, keď je za tým ostych, nezvyk… Určite je na takúto komunikáciu potrebné prekračovať hranice svojej komfortnej zóny, to áno. Ale žeby to bolo sebecké? Naopak, práve takáto komunikácia otvára dvere sebadarovaniu, čo je opakom sebectva.
Ako sa môže manželovi darovať žena, ktorá sa počas celého milovania trápi tým, aké je jej to je celé nepríjemné, a len čaká, kedy sa to skončí? S týmto postojom žena daruje manželovi len torzo zo seba. Daruje mu svoje telo a rozhodnutie vôle. Nechá si však pre seba svoju vášeň, hravosť a radosť.
Ako sa to dá zmeniť?
Ak chce žena darovať manželovi aj túto svoju krásu, je potrebné, aby sa jej milovanie páčilo. A páčiť sa jej bude tým viac, čím lepšie bude sama vedieť pomenovať a vyjadriť manželovi, čo sa jej páči, čo sýti jej vnútorný oheň. Táto minca má zároveň druhú stranu. Psychológovia by o tom vedeli rozprávať – ako sa dlhodobo neuspokojivý sex mení na žiadny sex. Žena, ktorej sa milovanie nepáči, bude mať na sebadarovanie čoraz menšiu motiváciu a s veľkou pravdepodobnosťou sa mu začne vyhýbať…
Je dôležité, aby mali orgazmus aj ženy?
Myslím si, že orgazmus má v zdravom intímnom živote svoje dôležité miesto. Čo neznamená, že je nevyhnutné, aby ho žena mala pri každom milovaní. Ženská sexualita je násobne zložitejšia než mužská a dosiahnutie orgazmu u ženy nie je také ľahké ako u muža. Ak by ho však nemala nikdy, mohlo by byť užitočné prizrieť sa dôvodom prečo.
Knihu si môžete objednať za najvýhodnejšiu cenu tu. Na odkaze nájdete viac informácii aj ukážku.
