Richard Vašečka: Veriace deti

3
43

Keď mal Samuel asi dva a pol roka, zúčastnili sme sa slávenia Paschy (Veľkej noci) v kostole kapucínov. Asi prvýkrát vedome prežíval toto slávenie a komunikoval o tom s nami. Pamätám si, že veľmi intenzívne prežíval Veľký piatok a Ježišovu smrť a pochovanie. Keď sme na druhý deň večer po skončení Paschálnej vigílie (Biela sobota) spievali s kresťanmi z ďalších spoločenstiev „On žije, on žije!“, Samko neveriaco krútil hlavou a hovoril mi: „Nezije. Veť zomlel!“ Moja úpenlivá snaha vysvetliť mu pojmy ako „vstal z mŕtvych“ a „vzkriesenie“ nezaberala. Tak som si povzdychol smerom k nebeskému Otcovi s prosbou „Čo robiť?“ a rozhliadol sa okolo seba. Držiac Samka na rukách som podišiel dopredu k oltáru a ukázal mu sochu Vzkrieseného, ktorú tam len pred chvíľou položili: „Vidíš, Samko, toto je Ježiš. Naozaj zomrel. Tu má rany po klincoch, na rukách, na nohách. Aj v boku, čo mu ten vojak prebodol kopijou.“ Samko prikyvoval. „No ale vidíš, má otvorené oči!“ Samko bol chvíľu ticho a potom vážne vyhlásil: „Uz velím!“

Jedným z najdôležitejších cieľov výchovy je odovzdávanie viery deťom. Svätý Pavol píše, že človek hodný dôvery cirkvi, „má mať veriace deti, ktoré nemožno obviniť z neviazanosti a neposlušnosti“ (Tit 1,6). „Musí dobre viesť svoj dom a deti držať v poslušnosti a v celkovej mravnej čistote. Veď kto nevie viesť svoj dom, ako sa bude starať o Božiu cirkev?“ (1Tim 3,4-5). A matkám pripomína, že cieľom výchovy je, aby ich deti zotrvali „vo viere, láske, svätosti a zdržanlivosti“ (1Tim 2,15, ekumenický preklad).

Pri malých deťoch mnoho rodičov v tejto veci tápe a pri veľkých deťoch sa zasa trápi. Mnohí sa pýtajú: „Snažili sme sa, žili sme nábožne, dali sme im, čo sme vedeli. Prečo teda ako malí nechcú chodiť do kostola a ako dospelí žijú bez Boha?“ Nie je v možnostiach tohto článku odpovedať na všetky otázky. Môže vás upriamiť ale na to najpodstatnejšie a poskytnúť vám zopár dobrých tipov.

V otázkach výchovy vo viere nám poskytuje veľmi jasné slová Katechizmus katolíckej cirkvi: Milosťou sviatosti manželstva rodičia dostali zodpovednosť a výsadu evanjelizovať svoje deti. Už od prvých rokov života ich majú uvádzať do tajomstiev viery, lebo sú svojim deťom „prvými hlásateľmi“ (KKC 2225).

Evanjelizovať svoje deti je výsada. Som veľmi rád, že moje deti počujú zvesť o Kristovi na bohoslužbách, na duchovnej obnove či v cirkevnej škole. Som vďačný za každého kňaza, katechétu a animátora, ktorý s nimi hovoria o viere. Ale až žiarlivo si strážim tú česť a výsadu byť spolu so svojou manželkou pre svoje deti prvými hlásateľmi viery v Ježiša Krista. Túžim a veľmi mi záleží na tom, aby si moje deti, keď budú spomínať na korene svojej viery, spomenuli na prvom mieste na svojho otca a matku.

Evanjelizovať svoje deti je zároveň veľká zodpovednosť. Sú nám zverené od prvých chvíľ ich života, keď sú ich srdcia otvorené dokorán. Nikto nie je tak zodpovedný za to, aby počuli evanjelium, ako my. Ani škola, ani cirkev, ani starí rodičia.

Keď hovoríme o evanjelizácii svojich detí, je kľúčové pochopiť rozdiel medzi vierou a náboženstvom. Všimnite si, že katechizmus nehovorí nič o náboženstve, ale len o viere. Najväčší zmätok pochádza práve zo zamieňania si týchto pojmov. Aký je teda medzi nimi rozdiel?

 

Viera versus náboženstvo

Náboženstvo je ľudská snaha byť prijateľným pre Boha a tak dosiahnuť nebo. Viera je prijatím Božieho diela a odpoveďou naň. Náboženstvo pozostáva z náuky (čo mám uznávať), obradov (čo mám absolvovať) a morálky (čo mám a nemám robiť). Viera je osobným vnútorným presvedčením, skrze ktoré vstupujem do dôverného vzťahu s Bohom. Náboženstvo je o tom, čo robíme my pre Boha, viera o tom, čo robí Boh pre nás.

Namiesto toho, aby sme sa delili so svojim vnútorným presvedčením a osobným vzťahom s Bohom a ohlasovali deťom, čo pre nich Boh urobil a čo im ponúka, učíme ich len poučky, formulky, príkazy a zákazy.

Písmo jasne hovorí, že „spasení ste milosťou skrze vieru; a to nie je z vás, je to Boží dar: nie zo skutkov, aby sa nik nevystatoval“ (Ef 2,8-9). Milosť a viera. Presne ten istý jazyk používa aj katechizmus. Milosť, evanjelizácia, viera, ohlasovanie.

 

Pozrime sa na tento proces v jednotlivých krokoch:

  1. Slovo viery
    Veľa rodičov si myslí, že ich deti budú veriace, lebo im hovoria o Bohu a vodia ich do kostola. Najmä, keď aj doma vedú intenzívny náboženský život. Viera sa však nerodí z náboženskej aktivity a hocijakého slova o Bohu. Viera sa rodí zo slova viery, ktoré hlásame. Najprv si treba ujasniť rozdiel medzi slovom o Bohu a Božím Slovom. Slovo o Bohu je to, čo hovorí človek o Bohu – na základe svojich predstáv, skúseností a ľudských tradícií. Božie Slovo je to, čo hovorí Boh – o sebe, o človeku, o svete. Ježiš to rozlišuje úplne jasne, keď hovorí Petrovi: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv (podľa vysvetliviek hebraizmus označujúci človeka), ale môj Otec, ktorý je na nebesiach“ (Mt 16,17). Slovo viery je Božie Slovo, ktorému som uveril, čiže som úprimne zo srdca presvedčený, že je pravdou. „Viem, komu som uveril, a som presvedčený“ (2Tim 1,12).
    Často sa opakuje, že „nestačí veriť, treba podľa toho aj žiť“. Táto veta je pravdivá. Ale iba ak si pletieme vieru s náboženstvom. Inak je schizofrenická. Každý človek so zdravou mysľou totiž žije podľa toho, čomu verí. Čomu skutočne verí. Lebo slovo viery je blízko teba. Problém je, že mnohí rodičia sa hlásia k náboženstvu (napr. rímsko-katolík), ale srdcom sa nestotožňujú s kresťanskou vierou. Možno si to ani neuvedomujú, ale v skutočnosti veria tomu, čomu ľudia tohto sveta. Majú totiž náboženstvo, ale nemajú vieru. A tak svojim deťom nemôžu hlásať slovo viery.
  2. Viera srdca
    Srdcom veríme.“ Podľa katechizmu je srdce príbytok, kde sa zdržiavam, kde bývam, kam zostupujem. Je to náš skrytý stred, nedostupný nášmu rozumu ani iným. Jedine Boží Duch ho môže preskúmať a poznať. Je to miesto rozhodovania, a to v najväčšej hĺbke našich psychických sklonov. Je to miesto pravdy, kde si volíme život alebo smrť. Je to miesto stretnutia (KKC 2563).Môžeme deti naučiť prežehnať sa, recitovať modlitby a spoznať náboženské vedomosti, ale ak sa Božia milosť skrze naše hlásanie viery nedotkne ich srdca, budú o nás platiť Ježišove slová: „Pokrytci! Dobre o vás prorokoval Izaiáš, keď povedal:Tento ľud ma uctieva perami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa““ (Mt 15,8). Ak sa spoľahneme na náboženstvo a budeme pôsobiť len na rozum a city, vychováme zo svojich detí farizejov alebo rebelov. Ale nie veriace deti. Srdce sa nedá oblafnúť. Neplatí na neho náboženstvo, iba viera. Slobodné rozhodnutie. Vnútorné presvedčenie. A to nie je v rukách rodičov. Preto sa mnohí radšej uchyľujú k náboženstvu, ktoré sa im zdá predsa len istejšie. Sv. Pavol ale pripomína, že „evanjelium je Božou mocou na spásu každému, kto verí“ (Rim 1,16).
  3. Vyznanie úst
    Ústami vyznávame.“ Mnohí rodičia nevyznávajú svoju vieru pred deťmi slovami, často s odôvodnením, že podľa nich stačí, keď im dávajú dobrý príklad. Katechizmus je v tom jasný: Rodičia majú byť slovom a príkladom prvými hlásateľmi viery pre svoje deti (KKC 1656). Biblický princíp zasa hovorí, že „z plnosti srdca hovoria ústa“ (Lk 6,45). Ak je viera v našom srdci, úplne prirodzene o nej hovoríme v okolnostiach bežného života a vyznávame ju pred ľuďmi. Jednoducho hovoríme o tom, o čom sme presvedčení. Vyznávame, že Ježiš je Pánom celého nášho života. Špeciálne pred svojimi deťmi. Ak takéto vyznanie vychádza z nášho srdca, prirodzene je v súlade so spôsobom nášho života. A tak ide ruka v ruke slovo s príkladom. O takomto vyznávaní Ježiš sľubuje: „Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi; aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach“ (Mt 10,32).
  4. Viera z hlásania
    Písmo aj katechizmus svorne tvrdia, že rodičia sú prvými hlásateľmi viery pre svoje deti. „Ale veď to robíme!“, zvolajú mnohí rodičia. Keď sa však s nimi chvíľku rozprávam, zistím, že nie sú hlásateľmi viery, ale len šíriteľmi náboženstva. Sú úprimne nábožní, ale nehlásajú evanjelium o kráľovstve (Mt 9,35), Božie evanjelium (Mk 1,14), Kristovo evanjelium (2Kor 2,12), evanjelium Božej milosti (Sk 20,24), ale ľudské tradície. Platia o nich Ježišove slová: „Náuky, čo učia, sú iba ľudské príkazy. Božie prikázanie opúšťate a držíte sa ľudských obyčajov“ (Mk 7,7-8). A tak nevychovávajú veriace deti, ale prinajlepšom nábožné. Bohužiaľ, mnohé z týchto detí akoby v dospelosti stratili vieru. Nestratili. Žiadnu nemali. Tento svet z nich akurát spláchol náboženské zvyky a tradície.
    Viera je tajomstvo a dar. Zrod viery nie je ľahký. Ale je to jednoduché a jasné: Uveril som z celého srdca v Ježiša Krista a vyznal ho za Pána svojho života. To vyvolalo v mojom živote zásadnú zmenu a spôsobuje to štýl života viditeľne odlišný od tohto sveta. Je to najdôležitejšia vec v mojom živote, o ktorej prirodzene a rád hovorím. Moje deti preto v bežných okolnostiach života (nielen v kostole alebo pri modlitbe) opakovane odo mňa počujú, že Boh je môj všemohúci Otec, ktorý ma miluje a stará sa o mňa. Vidia, že tomu naozaj verím a riadim sa tým. A vidia ovocie, ktoré táto viera prináša.

Skutočná kresťanská viera stojí na Božom Slove. Nie na tom, ako si Boha po ľudsky predstavujú rodičia, pán farár, stará mama či pani katechétka. Katechizmus Katolíckej cirkvi začína Ježišovým výrokom z modlitby pri Poslednej večeri: „Otče, večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista“ (Jn 17,3). Skutočná kresťanská viera prináša večný život, ktorý spočíva v blízkom a dôvernom poznaní Otca, jediného pravého Boha, a jeho Syna Ježiša Krista. Ak takúto vieru a takýto život máme, môžeme ich odovzdať. „Veď ja som od Pána prijal, čo som vám aj odovzdal“ (1Kor 11,23). Potrebujeme v srdci osobne uveriť, počúvať Boha a zvestovať jeho Slovo svojim deťom. Tak to vidíme vo Svätom Písme: „Pán hovoril Mojžišovi: … Potom Mojžiš vravel: „Toto hovorí Pán …““ (Ex 11,1.4). Božie Slovo nájdeme, keď sa budeme my sami modliť a čítať Písmo a keď budeme počúvať živé ohlasovanie a vyučovanie Slova v Cirkvi. „Ak toto budeš predkladať bratom, budeš dobrým služobníkom Krista Ježiša, živeným slovami viery a dobrého učenia, ktoré si si osvojil. Svetáckym a babským bájkam sa vyhýbaj“ (1Tim 4,6-7).

 

https://www.facebook.com/milovatactit

ZDIEĽAJ
PredchádzajúciVýchova k cnostiam: Láska
NasledujúciAk je sex soľou, humor je korením manželského vzťahu
Richard Vašečka
Richard Vašečka je šestnásť rokov šťastne ženatý s manželkou Martou, s ktorou má štyri deti. Je uznávaným rečníkom, učiteľom v oblasti kresťanského života, manželstva a vzťahov. Od r. 2012 je poslancom Národnej rady SR za hnutie Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti. Venuje sa témam súvisiacim so školstvom, rodinou, deťmi a mládežou.

3 COMMENTS

  1. … z toho mi vychádza, že aj náuka pred napr. birmovkou je všetko, len nie priblíženie sa mládeže a odovzdanie viery. Tiež sa len deti len bifľujú poučky a odpovede na otázky a, bohužiaľ, nič viac.

  2. Bola som na manažérskom školení, súčasťou ktorého bol aj „kultúrny“ program – tento program boli pohanské obrady. Základné odevy a ozdoby boli: voľné, ľahké šaty rusaliek a … pohanský veniec na hlave, oslavujúci boha Slnka a bohyne Jari – presne ako má dievčatko na obrázku v tomto článku.

    Veľa kresťanov dnes nevie, že súčasný módny doplnok pre dievčatá (veniec) je „adorovanie cudzích bohov“.

    Odpadáme od Boha Živého a ani nevieme, že sa to deje. Nevinné malé dievčatká zasväcujeme týmto cudzím bohom a ani netušíme, komu ich odovzdávame.

  3. Milá Dominika, vďaka za komentár. Súhlasím, že nebezpečentvo novo-pohanstva je prítomné. Zároveň som však presvedčená, že veci sú morálne neutrálne. Dlhé náušnice, veniec, šatka,… sú neutrálne, až úmyslom toho, kto ich používa, dostávajú morálne určenie. Krásny veniec z kvetov na hlave dievčatka alebo ženy môže byť rovnako oslavou Trojjediného Boha – Stvoriteľa tejto krásy ako aj „adorovaním cudzích bohov“ – závisí to od úmyslu toho, kto veniec uplietol alebo si dal na hlavu. S rovnakým názorom som sa stretla pri dlhých náušniciach – v starom Ríme ich nosili otrokyne na znak svojho podriadenia. Znamená to, že aj žena, ktorá chce dnes oslavovať Boha svojou krásou a tešiť svojho manžela tým, že sa skrášli dlhými náušnicami vyjadruje svoj stav otroctva? Myslím, že to by bolo pomýlené vnímanie pozitívnej hodnoty stvorenia…

Zanechať komentár

Please enter your comment!
Please enter your name here