Richard Vašečka: Ako odovzdávať vieru?

0
38

1. Od najútlejšieho detstva

Opäť si vypomôžeme katechizmom: Rodičia majú svoje deti uvádzať do tajomstiev viery už od prvých rokov života. Majú začať s výchovou detí k viere už v ich najútlejšom veku (KKC 2225-2226). Istý rehoľný kňaz pripravoval na prvé sväté prijímanie mentálne postihnuté deti. Kňazi z okolia si ho doberali a jeden z nich sa ho na kňazských rekolekciách opýtal: „A ty si myslíš, že tomu rozumejú?“ On mu s úsmevom odpovedal: „A ty tomu rozumieš?“ Ak sme zameraní na náboženstvo, príliš si zakladáme na intelekte. Ale Ježiš jasne hovorí: „Zvelebujem ťa, Otče, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým“ (Lk 10,21).

Ako si dieťa vytvára dobrý vzťah napr. k starému otcovi? Tak, že rodičia ho k nemu privádzajú, ukážu mu, že je to blízka osoba, ktorej dôverujú a ktorá ich má rada. Časom sa osmelí a dovolí, aby ho zobral do náruče. Zvyká si na jeho tvár a na jeho hlas. Postupne ho spoznáva a začína mu dôverovať. Boh určite nie je žiadny dedko, ale toto prirovnanie celkom dobre objasňuje, ako si vytvára vzťah k Bohu dieťa rodičov, ktorí veria v Boha, Otca. Hoci starému otcovi preukazujeme úctu a rešpektujeme pravidlá, ktorá platia v jeho dome, predsa má prednosť srdečná láskavosť, radosť zo stretnutia, spomienky na spoločné zážitky a dojímavé vyznanie: „Vieš, zlatíčko, toto je môj ocko!“ Dieťa tomu v tej chvíli nepotrebuje „rozumieť“. Ono to vníma, cíti a jeho srdce sa učí dôverovať osobe, ktorej dôverujú aj jeho rodičia. Spôsoby života v rodine môžu pestovať citové postoje, ktoré po celý život zostávajú pravými predpokladmi a oporami živej viery (KKC 2225).

Tip: Hovorte s deťmi o Bohu rečou primeranou ich veku, ale nie infantilne, detinsky. Zvestujte im vieru, nie rozprávkové príbehy!

2. Každodenná modlitba (porov. KKC 2205)

Modlitba je na prvom mieste stretnutie s Ockom. Až potom nejaký náboženský rituál. Deti to vidia a vnímajú. Či sa modlíme alebo nemodlíme. Či je to pre nás len bremeno povinnosti alebo hlboké presvedčenie a túžba po Otcovej prítomnosti a požehnaní. Či sú to slová srdca alebo recitovanie básničky. Ak sa v rodine nemodlíme – osobne, spolu, v tichu, nahlas, na liturgii – je to najsilnejšie vyznanie neviery.
Veľa rodičov je zronených, že ich deti sa počas modlitby „nevedia správať“. Nebojte sa! Všetko príde. Neporovnávajte ich s deťmi v iných rodinách. To robili farizeji: „Prečo sa Jánovi učeníci a učeníci farizejov postia, a tvoji učeníci sa nepostia?“ (Mk 2,18). Buďte pri modlitbe úctiví a veďte k tomu aj svoje deti, len z nich nevychovajte farizejov, ale učeníkov Syna Božieho.

Modlite sa so svojimi deťmi, berte ich na kolená alebo – ak sú malé – nechajte ich tmoliť sa po izbe, keď sa modlíte. Hovorte pri modlitbe nahlas, zrozumiteľne a dôrazne. Spievajte Pánovi. Nechajte ich tlieskať, knísať sa, tancovať. Robte to aj vy. Tešte sa z Pána. Ponúknite im nejaké jednoduché slovo, ktoré sa môže stať ich modlitbou. Zapáľte sviecu a povedzte: „Svetlo Kristovo.“ Dotknite sa ich a požehnajte im. Prosto, robte to, čomu veríte a čo vám aj im pomáha vyjadriť vieru. Ukážte im, že Bohu patrí všetka úcta, ale že sa ho netreba báť, lebo je dobrý a milosrdný.
Formulované modlitby sú dobrou pomôckou, najmä od Ježiša pochádzajúca modlitba „Otče náš“. Vyvarujme sa však hodnotenia miery viery na základe znalosti všemožných pobožností. Mnohí nábožní rodičia si pokladajú za svätú povinnosť, aby ich deti poznali (a modlili sa) rôzne formy ružencov, ale neuvedomujú si, že najdôležitejšie je, aby poznali Otca.

Tip: Ak sa v rodine pravidelne nemodlíte, začnite s tým! Vyznajte pred svojimi deťmi jednoducho a jasne vieru, že Boh je milujúci Ocko, ktorému dôverujete a pomodlite sa „Otče náš“. Ponúknite, že kto chce, môže predniesť krátko vlastnými slovami, čo má na srdci. Urobte to každý deň ráno i večer!
Ak sa v rodine modlíte, skúste nájsť, či vo vašich modlitbách nie je niečo, čo vaše deti mýli a mali by ste s tým prestať (napr. prílišný formalizmus alebo rutina); a či nie je niečo, čo vo vašich modlitbách chýba a mali by ste s tým začať (napr. spev alebo čítanie Písma).

3. Čítanie Písma

Koncilový dokument Dei verbum hovorí: Kresťanská zbožnosť sa má živiť a dať sa viesť Svätým písmom. Posvätný koncil veľmi naliehavo a osobitným spôsobom vyzýva všetkých veriacich v Krista, aby častým čítaním Svätého písma nadobudli „vznešené poznanie Krista Ježiša“ (Flp 3, 8). Lebo „nepoznať Písmo znamená nepoznať Krista“ (DV 21 a 25). Zabudnite na odovzdávanie viery svojim deťom, ak sa vaša zbožnosť neživí a nedáva viesť Písmom. Citovaný výrok sv. Hieronyma („nepoznať Písmo …“) v origináli znie „Ignorantia Scripti, ignorantia Christi“. Doslova „Ignorovať Písmo znamená ignorovať Krista“.

Katechizmus hovorí aj o rodinnej katechéze: Rodinná katechéza predchádza, sprevádza a obohacuje iné spôsoby poučovania vo viere (KKC 2226). Je úlohou rodičov, zvlášť otcov, poučovať svoje deti vo viere. Pomáhať im vnikať do tajomstiev viery postupne ako rastú a dospievajú. Môže sa tak diať pri rannej či večernej modlitbe alebo v nedeľu. Vykladať Písmo, články viery, praktický kresťanský život: modlitbu, liturgiu, hľadanie povolania a pod. Je poslaním rodičov naučiť svoje deti modliť sa a pomáhať im odhaliť svoje povolanie Božích detí (KKC 2226).

Tip: Začnite si každý deň spolu čítať jednu kapitolu zo Svätého Písma (môžete začať napr. evanjeliom podľa Marka). Ak to nedokážete, urobte to aspoň v nedeľu. Porozprávajte sa o tom, čo ste prečítali, a krátko sa potom pomodlite.

4. Bohoslužby

Deti na bohoslužby patria. Sú plnoprávnymi členmi Cirkvi. Katechizmus hovorí v rámci výkladu štvrtého Božieho prikázania: „Rodičia majú svoje deti od najútlejšieho detstva zapájať do života Cirkvi“ (KKC 2225) a „Farnosť je eucharistické spoločenstvo a srdce liturgického života kresťanských rodín; je osobitne vhodným miestom na katechézu detí i rodičov“ (KKC 2226). Praktické problémy s tým spojené treba riešiť s pokojom a rozvahou. Viesť o tom dialóg v rámci farnosti. Ak sa nedá inak a je taká možnosť, hľadať cirkevné spoločenstvo, ktoré je family friendly (priateľské k rodinám).
Ako mladí rodičia sme sa s Martuškou rozhodli navštevovať bohoslužby spoločne a so všetkými deťmi. Poznáme mnohých rodičov, ktorí sa rozhodli ináč alebo to po čase vzdali. Nechávali deti doma so starými rodičmi alebo sa prestriedali. My sme sa tvrdohlavo „trepali“ s deťmi každú nedeľu i na veľké sviatky do eucharistického spoločenstva. Snažili sme sa nájsť spôsob, ktorý by umožnil nám i deťom čím plnohodnotnejšie ťažiť z bohatstva liturgie a ktorý by bol zároveň ohľaduplný k okoliu. Stálo nás to veľa síl, párkrát sme zažili nepríjemné reakcie, ale nebanujeme. Malo a má to veľmi pozitívny vplyv na jednotu rodiny, spojenie s Cirkvou i vieru detí.

Tip: Začnite sa s deťmi krátko pripravovať na nedeľnú liturgiu (v sobotu večer alebo v nedeľu ráno). Prečítajte si liturgické čítania, vysvetľujte deťom to, čomu nerozumejú – napr. „Čo je to ten Druhý Solúnčanom?“ alebo „Prečo má farár ružové rúcho?“ a pod.

5. Spoločenstvo

Kresťanská rodina je osobitným prejavom a uskutočnením cirkevného spoločenstva (KKC 2204). V súčasnom svete, ktorý je viere často cudzí, ba až nepriateľský, majú kresťanské rodiny prvoradý význam ako ohniská živej a žiarivej viery. Preto Druhý vatikánsky koncil nazýva rodinu starobylým názvom Ecclesia domestica, „domáca cirkev“ (KKC 1656). Členovia rodiny si pomáhajú rásť vo viere svedectvom kresťanského života podľa evanjelia (KKC 2226). Ako kresťanská rodina sme cirkevným spoločenstvom, domácou cirkvou. Nie sme ňou však automaticky len preto, že sa všetci jednotlivo hlásime ku kresťanstvu. Sme ňou vtedy, ak sa zdieľame so svojim životom viery a navzájom si svedčíme o tom, ako Boh koná v našich životoch. Ak úprimne vyznávame aj svoje pokušenia, zápasy a pády. Ak sa navzájom za seba modlíme a povzbudzujeme Božím Slovom. Ak nás nespájajú len prirodzené zväzky, ale aj viera v Ježiša Krista a vzájomná Kristova láska. Na toto všetko si potrebujeme vytvoriť priestor a spraviť ho neoddeliteľnou súčasťou nášho rodinného života. Takýmito chvíľami spoločenstva a zdieľania viery môžu byť večerné modlitby alebo pravidelný vyhradený čas v nedeľu.

Rodina patrí aj do širšieho spoločenstva miestnej i všeobecnej Cirkvi. Potrebuje byť živou súčasťou malého kresťanského spoločenstva, komunity, hnutia, farnosti či rehoľnej rodiny. A tak isto si potrebuje byť vedomá príslušnosti ku Kristovej Cirkvi vo svete. Cirkev je spoločenstvom spoločenstiev. Nikto, žiaden jednotlivec, ani žiadna rodina, sa nemôže izolovať od Cirkvi. Viera nie je súkromná záležitosť. K výchove detí vo viere nevyhnutne patrí aj skúsenosť kresťanského spoločenstva. Zvlášť deti potrebujú svedectvo a skúsenosť viery zažiť medzi svojimi veriacimi rovesníkmi. A to nielen jednorazovo, napr. na letnom kresťanskom tábore, ale aj pravidelne v rámci malého kresťanského spoločenstva či vo farnosti. Veľmi dobrým prostredím pre deti môže byť aj kresťanská škola.

Tip: Nadviažte pravidelný kontakt s ďalšími veriacimi rodinami vo vašom okolí. Poobzerajte sa a zistite, aké možnosti poskytuje vaša farnosť alebo aktívne kresťanské spoločenstvá, hnutia či komunity – pre vás i pre vaše deti. Vyberte si ponuku, ktorá je pre vás najreálnejšia a začleňte sa do niektorého spoločenstva kresťanov.

6. Služba

Mnoho rodín podlieha konzumným a individualistickým trendom: Žiť si pre seba, starať sa len o svoje pohodlie a blahobyt. Katechizmus pripomína, že kresťanská rodina vykonáva evanjelizačnú a misionársku činnosť (KKC 2205). Sv. Ján Pavol II. zdôrazňuje, že si nemôžeme len tak spokojne žiť, keď myslíme na milióny bratov a sestier, ktorí, hoci vykúpení krvou Kristovou, predsa žijú bez poznania Božej lásky (Redemptoris missio 86). Znakom viery a prostriedkom jej rastu je jej ohlasovanie: Nie je totiž možné, aby niekto prijal Božie slovo a uveril v Božie kráľovstvo a nestal by sa jeho svedkom a hlásateľom (Pavol VI., Evangelii nuntiandi 24). Súčasťou výchovy detí vo viere je aj povzbudzovanie k svedectvu a ohlasovaniu viery.

Výchova k viere sa takisto nedá oddeliť od milosrdnej lásky: „Ak má niekto pozemský majetok a vidí brata v núdzi a srdce si pred ním zatvorí, ako v ňom môže ostávať Božia láska?“ (1Jn 3,17). Nemožno vychovať z detí učeníkov Krista, ak im zvestujeme evanjelium, z ktorého vypadli blahoslavenstvá i beda (porov. Lk 6,20-26) a slová Kráľa: „Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobili“ (Mt 25,45).

Tip: Otvorte oči a srdcia a nájdite spolu s deťmi príležitosť zriecť sa časti svojho pohodlia a blahobytu a podeliť sa s vierou a pozemským majetkom s niekým na Slovensku alebo vo svete, najlepšie pravidelnou a dlhodobejšou formou.

7. Svätosť

Výchova vo viere je záväzkom, ktorý sme na seba zobrali pri krste našich detí. Ten nenaplníme len tým, že ich budeme vodiť do kostola a zabezpečíme im prijatie sviatostí. Ján Pavol II. píše: „Pýtať sa katechumena: „Chceš sa dať pokrstiť?“, znamená zároveň sa ho aj pýtať, či sa chce stať svätým“ (Novo millenio ineunte 31). Neexistuje tu žiadna polovičatosť: „Usilujte sa o svätosť, bez ktorej nik neuvidí Pána“ (Hebr 14,12).
Byť svätým neznamená byť bezchybným alebo perfektným v ľudskom ponímaní. Slovo „svätý“ v hebrejčine znamená „oddelený“, „patriaci“. Oddelený od poškvrny tohto sveta (Sk 2,40; Jak 1,27; Rim 12,2) a patriaci Bohu (1Pt 2,9). Neznamená to izolovanosť od sveta, ktorý Boh miluje a do ktorého nás Ježiš posiela, ale jasný postoj, kam patríme: „Vieme, že sme z Boha a celý svet je v moci Zlého“ (1Jn 5,19).

Cieľom Božej výchovy nie je, aby sme boli veriaci, ale „aby sme mali účasť na jeho svätosti“ (Hebr 12,10). „Ako svätý je ten, ktorý vás povolal, buďte aj vy svätí vo všetkom svojom počínaní; veď je napísané: „Buďte svätí, lebo ja som svätý.““ (1Pt 1,15-16).

Tip: Zvoľte si svätosť ako štandard svojho života. A povedzte o tom aj svojim deťom. Povzbudením pre vás môžu byť kvalitné životopisy svätých, z ktorých si môžete spoločne čítať.

Asi všetci by sme chceli mať „veriace deti, ktoré nemožno obviniť z neviazanosti a neposlušnosti“ (Tit 1,6). Predstavovali by sme si, že keď na nich zakričíme, ozvú sa nám ako malý prorok Samuel: „Hovor, Pane, tvoj sluha počúva“ (1Sam 3,9). A keď im niečo prikážeme, budú reagovať ako Ježiš: „Áno, Otče, tebe sa tak páčilo“ (Mt 11,26). Prečo to ale málokedy tak funguje?

Naše deti sú Božími deťmi. Sú stvorení na jeho obraz a podobu. Sú však aj našimi deťmi. Nám podobní, podľa nášho obrazu. Rozdiel medzi Božím obrazom a našim obrazom je hriech. Náš hriech. Naša nedôvera. Naša svojvôľa. Naša neposlušnosť. Naša vlažnosť.

Výchova detí preto musí vždy začínať našim pokáním: „Kristus Ježiš prišiel na svet zachrániť hriešnikov; a ja som prvý z nich“ (1Tim 1,15). „Bože, buď milostivý mne hriešnemu“ (Lk 18,13).

Je dobré, keď sa zdieľame, radíme a vzdelávame vo výchove. Ale to, čo potrebujeme na prvom mieste, je hlboká metanoia, obrátenie, premena zmýšľania a srdca. Láska je tvorivá. Ak budú naše srdcia premenené Bohom, s pomocou Božej milosti si s výchovou našich detí poradíme. Vtedy totižto budeme odrážať obraz Otca. A to je naša úloha: „Napodobňujte Boha ako milované deti“ (Ef 5,1). Aby sme mohli povedať s Ježišom: „Kto vidí mňa, vidí Otca“ (Jn 14,9).

https://www.facebook.com/milovatactit#sthash.vCSQ9Sue.dpuf

 

ZDIELAŤ
Predchádzajúci článokTešíme sa, že máme sväté dieťa
Nasledujúci článok25 spôsobov, ako ukázať tvojmu manželovi, že ho miluješ
Richard Vašečka
Richard Vašečka je šestnásť rokov šťastne ženatý s manželkou Martou, s ktorou má štyri deti. Je uznávaným rečníkom, učiteľom v oblasti kresťanského života, manželstva a vzťahov. Od r. 2012 je poslancom Národnej rady SR za hnutie Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti. Venuje sa témam súvisiacim so školstvom, rodinou, deťmi a mládežou.

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno