Pri čítaní tejto knihy som bola mierne v rozpakoch. Čakám tradičný životopis – fakty, mená, okolnosti, niečo z procesu blahorečenia… Avšak, táto kniha je iná. Napísali ju manželia Alice a Henri Quantinovci, pričom Henri písal časti o Louisovi Martinovi a Alice o Zélii. Časti, ktoré písal Henry, sú v podstate z veľkej časti jeho zamysleniami nad niektorými témami cirkevného a spoločenského života, pre ktoré používa ako rámec život Louisa Martina. Henry ako rozhľadený novinár používa duchaplné obrazy a prirovnania typu Monika Lewinka a Bill Clinton, avšak neznalec súčasného celosvetového spoločenského diania mu občas v tempe nestíha. Ako úvahy sa tieto časti snažia ísť do hĺbky, postrehy sú celkom vtipné a majú myšlienku. Pre čitateľa, ktorý siahol po životopisnej knihe, však môže byť tento prístup trochu sklamaním. Časti, ktoré písala Alice, sa už viacej podobajú na klasický životopis. Autorka bez zbytočných komentárov a vlastných alúzií veľmi pekne opisuje Zéliin život, snaží sa predkladať fakty, v ktorých vychádza zo Zéliinej listovej korešpondencie s bratom. Cez jej listy vidíme viac do toho, ako udalosti prežívala – na jednej strane s bolesťou, no na druhej s veľkou odovzdanosťou do Božích rúk.
Život Martinovcov nebol ľahký – prežili v mladosti sklamanie z neprijatia do kláštora, smrť štyroch detí a Louis aj smrť manželky a odchod všetkých preživších dcér do prísnych kláštorov. Ich život je však celkom iste krásnym vzorom a povzbudením pre manželské páry dneška.
Celkový dojem z knihy je skôr pozitívny. Nie je to klasický životopis, ktorý by som dala pod stromček starej mame, ale pre čitateľa, ktorý chce „ochutnať“ niečo, čo ešte „nejedol“, určite odporúčam.
