V každom z nás je veľké pokušenie zredukovať všetko v našom živote na zoznam. Keď splním všetky úlohy zo zoznamu, potom už bude môj život naplnený. Do 30-tky budem milionárom. Vstúpim (alebo nevstúpim) do manželstva, kým budem mať 30. Do dôchodku odídem, keď budem mať 55. Skutočne poznám veľa ľudí, ktorí žijú podľa takéhoto zoznamu úloh. A dokonca je moderné mať zoznam „kým umriem, musím…“. Chcem vyliezť na každú významnú horu predtým, než umriem, alebo chcem navštíviť každé hlavné mesto v Európe. Pozriem si všetky časti Bol raz jeden život bez toho, aby som to veľmi ľutoval. Mať ciele, samozrejme, samo osebe nie je zlá vec; potrebujeme zoznamy úloh, potrebujeme hmatateľné ciele, ktoré nám pomôžu posunúť sa vpred – smerom k tomu, čo potrebujeme ďalej, alebo nás vytiahnu z našich domovov, preč od stagnácie. Problémom však je, že tento princíp je veľmi často zhrnutím zmyslu našich životov: Zohnať si dobrú prácu, nájsť si ženu, postaviť dom, atď. atď. Naplnil som zadané ciele? Fajn, teraz som už šťastný, môj život je taký, aký má byť.
Splnili ste všetky úlohy na zozname, potom ste úspešný. Blahoželáme. A akonáhle sme hotoví s napĺňaním týchto cieľov, je tu krátky okamih uspokojenia, ktorý je ale tesne nasledovaný pocitom: Fajn … a čo ďalej?
Problém spočíva v tom, že zoznam nikdy nemôže obsiahnuť realitu vo svojej celej komplexnosti, a v takomto pohľade na život sa nepripúšťa otvorenosť možnosti, že možno môj život je určený pre viac ako len tento zoznam. Možnože Pán má pre mňa iné plány, oveľa väčšie, než som očakával, a oveľa krajšie, než som si kedy myslel, že je vôbec možné. Ľudskosť bola vytvorená pre viac ako len pre zoznamy úloh, a to bez ohľadu na to, koľko krajín navštívim alebo koľko divných variácií jedla pojem, nič z toho neuspokojí tú večnú túžbu po niečom väčšom. Neexistuje žiadny univerzálny návod pre život, pretože život je na to príliš tajomný a krásny. Určite by bolo jednoduchšie, keby sme všetci začali so zoznamom úloh, ale faktom je, že žiadna forma zoznamu nebude stačiť. Nič nie je dostatočné.
Toto je ešte viac viditeľné v oživení „kultúry mužnosti“, kde mužnosť je príliš často redukovaná na zoznam kritérií. Postupuj podľa tohto zoznamu úloh, obliekaj sa v tomto štýle, získaj tieto zručnosti, prečítaj si tieto knihy a potom sa staneš mužom. Gratulujeme ti, drahý priateľu, s hrdosťou nos svoje dobre navoskované fúzy a módnu drevorubačskú košeľu.
Nuž, žiadny z návrhov, ktoré tieto hnutia ponúkajú, nie sú zlé samy osebe a veľa z týchto informácií je potrebných v našom svete, ktorý už často stratil cit pre mužnosť. Problémom však je, že sme celú našu mužnosť úplne zúžili len na vonkajšiu formu a každý, kto nezapadá do tejto dobre definovanej šablóny, nie je dostatočne mužom. Je ľahkým pokušením uveriť, že autentická mužnosť pochádza z neustáleho sebavedomia, ktoré je vždy zamerané na robenie mužných vecí, alebo prezentuje, čo je považované za mužný obraz. A toto dokonca presiaklo aj do Cirkvi, kde sa často od katolíckych mužov očakáva dodržiavanie osobitých kritérií, ktoré ich urobí zároveň katolíkom aj mužom: Čítaš Chestertona? Splnené. Fajčíš cigaru a piješ škótsku? Splnené. Si členom (vložiť meno miestneho bratstva)? Splnené. Gratulujeme, si katolícky muž.
Problémom je naša neustála snaha redukovať. Katolícky muž môže robiť tieto veci, alebo mať tieto záľuby, ale nie je nimi definovaný. Tieto veci sú barličkou (napríklad, ja by som mohol čítať Chestertona celý deň), ale nepredstavujú zhrnutie ani katolicizmu ani mužnosti, a brať ich takto by bolo nebezpečné. Často sme chytení do pasce vlastnými kritériami, našou vlastnou šablónou ako seba samého vnímame, namiesto toho, aby sme nechali Pána riadiť veci, čo je vždy lepšie, než sme my mohli kedy predpokladať.
Môj otec nikdy v živote nečítal Chestertona. Nefajčí fajku a oblieka sa, ako keby žil v 30-tych rokoch minulého storočia. Často nosí rifľové šortky (prepáč otec, že som ťa prezradil), a nemá módnu briadku. Javí sa ako úplne obyčajný chlap.
Ale môj otec tvrdo pracuje, je dobrý vo svojej práci, je verný svojej manželke a láskyplne vychoval päť detí bez toho, aby sa sťažoval. Často nedostal primerané uznanie na svoje narodeniny a oslavy, ale nikdy mu to nevadilo. Nikdy, naozaj nikdy, som ho nepočul hádať sa s mojou mamou, pretože vždy, keď mali nezhody, zavreli za sebou dvere, aby spolu vymysleli racionálne riešenie, čo budú robiť ďalej. Chodí do kostola každú nedeľu a denne sa modlí za svoju rodinu. Je úžasný kuchár a je vtipnejší, ako by som mu kedy priznal.
Je tvrdohlavý a často ma privádza k šialenstvu.
Ale on je skutočný muž, a nás – všetky svoje deti – naučil, že byť mužom znamená pokoru a vernosť, svätú neochvejnosť vo svojom životnom stave, nech už je to čokoľvek. On je muž a skvelý otec. Na konci dňa bude na zovňajšku záležať oveľa menej, než si myslíme. Zovňajšok je síce efektný, ale nevydrží dlho.
A svätí, v celej ich bohatej rozmanitosti, ktorá vylučuje akékoľvek šablóny, nám ukazujú, že to, čo charakterizuje ich mužnosť, nie je zovňajšok, ale ich vytrvalosť v odpovedi na výzvu Ježiša Krista. Pre svätého Jozefa to bola pokojná utiahnutosť tesárskeho obchodu a milovanie a chránenie tejto ženy a tohto dieťaťa v celom ich tajomstve. Nikdy sme nečítali ani jedno Jozefove slovo, a napriek tomu, jeho svätý príklad nami ešte aj dnes môže pohnúť. Pre otca Damiána z Molokai to znamenalo starať sa o malomocných vylúčených zo spoločnosti, umierajúcich a zúfalých, ktorí nemali nikoho, kto by sa o nich staral, zatiaľ čo on sám trpel tou istou chorobou. Zvyšok sveta šíril o ňom hrozné klebety, no on naďalej v tichosti vytrvalo miloval chorých a umierajúcich. Blahoslavený Herman Contractus (vyhľadajte si ho) nikdy nechodil, nebehal alebo nevzpieral, ale jeho láska k poznaniu, jeho hlboká oddanosť k Márii a jeho radosť aj cez bolesť svojho deformovaného tela nás učia viac, ako by to bol on predpokladal. Toto sú muži.
Rímsky rečník Marius Victorinus povedal: „Keď som stretol Krista, objavil som v sebe muža.“ Naša mužnosť nie je založená na žiadnej šablóne alebo na rade kritérií, ktoré nám môže niekto ponúknuť, ale v nasledovaní Krista s celou našou ľudskosťou v spoločenstve Jeho Cirkvi. On je ten, ktorý nám ukazuje cestu a v nasledovaní ho s odvahou a dôverou nás formuje na takých mužov, ktorými sme povolaní byť, ak sme tomu otvorení. Ak je niečo, čo tieto hnutia „kultúry mužnosti“ ponúkajú, a je to nápomocné vo vernosti nášmu povolaniu ku svätosti, potom to použite. Ak nie, potom sa toho zbavte. Ako hovorí otec Julián Carron: „Lojálni buďme k tomu, čo nám napomáha k svätosti.“ Musíme brať vážne celú našu ľudskú podstatu, ale to nie je možné cez porovnávanie, ale v neustálej túžbe po nasledovaní Krista tam, kde On chce, aby sme išli, a po raste akýmkoľvek spôsobom, ktorý nám pomôže sa viac pripodobniť Jemu.
Deacon Branson Hipp
http://thosecatholicmen.com/the-trap-of-man-culture-1/
Preklad: Drahoslava Keckesová
