Otcovstvo – čas byť spolu

0
34

Tento článok je o jednom výnimočnom rozmere života nás otcov. Je o čase, ktorý skutočne prežijeme ako otcovia spolu so svojimi synmi.

Byť otcom nie je totiž ani zďaleka to isté ako žiť ako otec.

Kým to, že sme otcami, je fakt, žiť ako otec je niečo oveľa viac. Dokonca môžeme povedať, že žiť ako otec je niečo bezhraničné. Vždy je totiž možné žiť ako otec ešte viac a kvalitnejšie.

Žiť ako otec napĺňa čas, ktorý máme, veľmi špecifickým spôsobom. Je to totiž čas, ktorý neminieme nijako inak, ničím iným dôležitým alebo menej dôležitým, ale práve iba ako otcovia.

Skôr, ako budeme tieto myšlienky rozvíjať ďalej, skúste si predstaviť niečo, čo sa v našich časoch asi ťažko predstavuje.

 

Meranie času

Predstavte si, že by ste nemali žiadne hodinky. Ani na rukách, na stene, na úradoch, v mobile, v počítači, na internete… Jednoducho nikde by neexistoval žiaden prístroj, ktorý by bol schopný robiť presne to, čo očakávame od hodín: merať čas, odpočítavať čas, ukazovať čas. Ako by sa nám asi zmenil pohľad na svet okolo nás a na všetko, čo sa v ňom deje?

Ako inšpiratívne ukazuje Lewis Mumford vo svojej knihe Technika a civilizace, práve objav hodín nás postupne premenil na majiteľov času, neskôr na strážcov svojho času a nakoniec na otrokov času. Všetko v našom živote máme dané časom, ktorý nám odmeriava prístroj nazývaný hodiny. O istej hodine treba vstávať, na takú hodinu byť v práci, vtedy s deťmi v škole, toľko času máme na urobenie nejakej úlohy, efektivita našej práce je meraná časom, ktorý minieme na jej urobenie… Hodiny nám presne povedia, koľko sekúnd, minút, hodín uplynulo, koľko nám ešte ostáva. Zoberme si len fakt, že život mnohých z nás je presne rozdelený na dni práce a dni dovolenky. Ako dôsledne si práve ten čas dovolenky strážime!

Čo to teda vlastne hodiny ako prístroj vyrábajú? Je to jednoduché, vyrábajú čas! Bez nich by totiž neexistoval taký čas, ako ho poznáme a akému prispôsobujeme naše životy, našu činnosť. Takto prichádzame ku kľúčovej myšlienke: hodiny ako stroj na čas premieňajú náš život na niečo, čo sa dá spočítať. Čo to znamená? V istom zmysle nás degradujú na stroj. Stroj, pri ktorom presne vieme povedať, teda spočítať, koľko mu čo bude trvať. Pri ktorom vieme presne určiť, že ak bude pracovať nejakou rýchlosťou nejaký čas, vyrobí toľko produktov. Stroj, ktorý má presne určené, koľko času bude ktorej činnosti venovať…

A teraz si predstavte, že z nášho sveta otcov a synov zrazu zmizli všetky prístroje, ktoré by boli schopné určiť, koľko nám čo trvalo, prestali by nám vyzváňať budíky a pripomienky, zmizli by plánovacie kalendáre. Skutočne asi veľmi ťažko predstaviteľné! Ale ak chceme porozumieť tomu, čo znamená žiť ako otcovia, potrebujeme vnímať čas otcovstva bez jeho hraníc, bez obmedzení sekundami a hodinami.

 

Čas TERAZ

A vtedy sa objaví niečo nové. Čas nielen pravidelne a nezadržateľne plynie, ale čas má aj svoju hĺbku, svoju chuť. Čas prežitý otcovsky sa nedá spočítať, nedá sa naplánovať. Otcovstvo sa nezmestí do sekúnd, hodín, dní. Otcovstvo je o chvíľach, pri ktorých túžime, aby neskončili, a o chvíľach, ktorých trvanie by sme chceli vynulovať. Otcovstvo teda napĺňa samotné plynutie času niečím úplne novým.

Použijeme obraz rieky. Kým prístroj zvaný hodiny vyrába rieku, ktorá tečie absolútne pravidelne a presne, otcovstvo je časom, ktorý dodáva rieke jej dynamiku, život, živelnosť, niekedy je vodopádom, inokedy tichou plytčinou. Kým hodiny dávajú nášmu času rozmer kvantity, teda množstva sekúnd a hodín, otcovstvo dáva nášmu času rozmer kvality.

 

Spoločný čas

S našim synom Tobiášom máme množstvo každodenných chvíľ, pri ktorých spolu výskame a jašíme sa, ale aj pri ktorých sa mračíme a naťahujeme. Nebolo by to, keby sme neboli spolu v spoločnej činnosti. Nie je len jeho činnosť, na ktorú sa pozerám alebo moja činnosť, ktorú on pasívne sleduje. Robíme to spolu, obidvaja sme potrební, bez jedného z nás by nemala daná činnosť žiaden zmysel.

V takomto spoločnom čase nejde v prvom rade o to, koľko bude trvať, ale o to, čo sa v ňom odohrá. Ak som ja ten schovávajúci, potom je on súčasne ten hľadajúci, alebo ak je on ten hádzajúci, ja som potom súčasne ten chytajúci. Ide o to, že môj čas a jeho čas splývajú, že on svoj čas žije vo vzťahu so mnou ako s otcom, a ja s ním ako so synom.

To, čo spolu žijeme, nás robí tým, kým sme. Je to niečo jedinečné a nenahraditeľné žiadnou vecou.

Náš syn a ja ako jeho otec žijeme naše životy spolu, je, kým je, lebo som s ním a ja som, kým som, lebo žijem s ním. Obidvaja sme v tej našej spoločnej činnosti trochu inak, ale sme spolu.

Na to, aby sa náš syn stával sám sebou si nevystačí sám, nevystačí mu ani žiadna vec, hračka… Aby sa stával sám sebou, potrebuje takýto spoločný čas.

 

 

logo cmykČlánky v rubrike otcovstvo sú realizované v spolupráci s OZ Zaostri na rodinu a jeho projektom Otcovia a synovia (OTCaSY). Iniciatíva OTCaSY pomáha vytvárať komunity dospelých mužov, ktorých cieľom je iniciovať svojich synov.

 

fotografia: pixabay.com

ZDIELAŤ
Predchádzajúci článokZasvätené panny Monika a Janka: Cez všetko, čo robíme, sa spájame s Kristom
Nasledujúci článokChcete začať učiť v domácej škole? Aké sú vaše práva a povinnosti?
Marek Wiesenganger
Mgr. Marek Wiesenganger, PhD. je odborným asistentom na Katedre pedagogických štúdií Pedagogickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave. Vyučuje predmety Základy filozofie, Kultúrna antropológia, Profesijná etika, Pedagogický seminár. Zaoberá sa témami: súčasná situácia kultúry (súčasnosť, postmoderna, moderna), hľadanie významných vízií pre výchovu a nadobúdanie zrelosti, dôstojnosť človeka ako osoby. Je členom občianskeho združenia CEUPES (Central European Philosophy of Educational Society) a Towarzystwa Pedagogiki Filozoficznej. Spolupracuje pri rozvíjaní výchovného programu Cesty zrenia.

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno