ONDREJ GARAJ: Život muža je nielen pohodlie. Patrí tam aj sebazapieranie, námaha či obeta

0
676

Počas komunizmu bol horlivým členom zväzu mládeže, pokým o vedeckom ateizme nezapochyboval. Napokon sa stal kresťanom, so „zväzákmi“ skoncoval, no nemohol ďalej študovať na vysokej škole. Do pádu komunizmu ho sledovala ŠtB. Zakladal občianske združenie Ježiš pre každého, dnes sa venuje najmä misijným projektom doma i v zahraničí, je otcom troch detí. V Leviciach organizuje modlitbovú skupinu mužov, a preto sa s ním zhovárame aj o tom, aká je ich spiritualita. Ondrej Garaj.

 

Richard Rohr zhrnul päť posolstiev, ktoré každá iniciácia odovzdáva mužom. Sú to správy, že (1) život je ťažký, (2) nie si dôležitý, (3) tvoj život nie je o tebe, (4) nemáš všetko pod kontrolou, (5) zomrieš. Neviem, či všetci muži chceme mať život ľahký, byť dôležití, mať všetko pod kontrolou, ale – nie je tak trochu iniciácia proti prirodzenosti muža? Neznamená vlastne iniciácia, že to staré musí odumrieť, aby sa mohol zrodiť nový človek?

Rohrove tézy sa týkajú nielen mužov, ale aj žien. Sú to univerzálne otázky existencie, ktorým čelí istým spôsobom každý, najmä dospievajúci človek, muž či žena v každej kultúre. V európskej kultúre mladí chlapci a dospievajúci muži vyrastajú v prostrediach, kde im zväčša dominujú ženy ‒ už od učiteľky v škôlke. Muža v roli učiteľa v škôlke azda ani nepoznáme. V základných školách dominujú ženy učiteľky, je tam veľmi málo mužov. Podobne, síce už menej, aj na stredných školách sú vo väčšine učiteľky. Preto vzor muža, ktorý nie je podriadený ženskej dominancii v profesijnom svete, pre mladého muža je čoraz zriedkavejší. Najrozšírenejšia skúsenosť mladého muža je skúsenosť slabého muža. Dospievajúci muž potrebuje, presnejšie musí sa identifikovať s rolou nejakého muža, s mentálnym obrazom muža, ktorého vidí. Keď mu chýba muž otec v rodine, alebo tento muž je slabý, prípadne narušený, tak sa ponúka vzor najdostupnejší: z médií. Kdesi v tomto procese môžu vznikať aj poruchy sexuálnej identity.

 

Kde nájsť teda svoju identitu?

V procese hľadania vlastnej identity dochádza aj k uvedomeniu si spomínaných Rohrových existenčných otázok. Strata detstva znamená vlastne konfrontáciu s realitou života, zmenu osobného príbehu, súvisí aj so stratou detstva. Každý krok k ďalšej dospelosti je zároveň stratou predchádzajúceho stavu.

Z môjho pohľadu, najdôležitejším rozmerom a akcentom iniciácie, stania sa vnútorne dospelým mužom, je schopnosť prevzatia zodpovednosti za svoj život. Naša kultúra vytlačila a radikálne vyprázdnila pôvodné kresťanské rituály, ako sa stať dospelým: birmovku či protestantskú konfirmáciu. Tieto obrady u mladých mužov a dievčat vyjadrovali prevzatie osobnej zodpovednosti za svoju kresťanskú vieru. Teraz sú natoľko na okraji spoločnosti formou či obsahom, že neovplyvňujú väčšinovú kultúru dospievania a prestali symbolizovať iniciáciu.

Ďalšou špecificky mužskou črtou dospievania je otázka zvládnutia sily, energie a istej agresie dospievajúceho muža. V našej kultúre je dobrou príležitosťou na jej zvládnutie najmä šport. Pri ňom sa dá naučiť prehrávať ale i vyhrávať – to sú veľmi dôležité pocity do celého života.

 

Muži sú odmala vedení k tomu, aby prekonávali prekážky. Mali by teda vedieť, že život je ťažký? Vedia to muži dneška?

Žijeme všetci v jedinečnom historicko-kultúrnom kontexte: nikdy na území Slovenska sa nežilo tak dobre, bezpečne, nikdy sa nestravovalo tak kvalitne. A to napriek všetkému negatívnemu, čím sme obklopení. Preto väčšina deti vyrastá vo viac-menej ekonomicky optimálnych prostrediach, kde skúsenosti sebazapierania, sebaobmedzovania sú značne znížené v porovnaní s minulosťou, najmä ak sú jedináčikovia – ktorých pribúda. Vyrastanie v pohodlnom prostredí môže stáť v pozadí prekvapenia v dospievaní, že k životu patrí ako jeho súčasť aj obmedzovanie, sebazapieranie, namáhavá práca, obetavosť, utrpenie. Zvlášť na život v manželstve s menšími deťmi sú kladené značné nároky na sebazapieranie oboch rodičov, nielen mužov.

 

Mnohých mužov ťarcha života zlomí. Nezvládnu nápor starostí, problémov – a hľadajú riešenie často mimo rodiny, v alkohole či v úteku. Čo radíte v takých situáciách? Ako sa nepoddať tlakom, ktoré prináša so sebou bežný život?

Život, ak ho chápeme ako proces neustáleho učenia sa, je vlastne učením sa žiť s vlastnými obmedzeniami a s obmedzeniami, ktoré mi vytvára život v rodine či v práci. Len zriedkavo máme ideálnu partnerku, zaujímavú a primerane honorovanú prácu v pokojnom prostredí. Prekvapenie, že v živote je horké so sladkým pomiešané a v niektorých etapách života ešte veľmi nevyvážene, môže vyvolať potrebu únikov a potrebu reštartov vzťahov. V našej kultúre sa stal rozvod a nové manželstvo symbolom jedného typu reštartu. Niekedy je aj úspešný: niektorí sa na prehrách v prvom vzťahu poučia. Ale iste nie všetci či väčšina. Iné typy únikov sú viac sebadeštruktívne: alkoholizmus, workoholizmus či iné závislosti. Stratégie prežitia života si musí vytvoriť každý sám: či chce, či nechce. Pri ich vytváraní objavíme potrebu duchovného obrazu života: prijímame alebo odmietame presvedčenie, že stojí za to usilovať sa o pravdu, o obetavú lásku a prečo. V týchto výzvach sa ukazuje pravá životná filozofia – a aj kresťanská.

 

Muži hľadajú svoju dôstojnosť, chceli by niečo znamenať pre seba, svoju rodinu i okolie. Prečo je pre nich dôležité zbaviť sa klamu svojej veľkej dôležitosti?

Odpovede na najhlbšie existenčné otázky sú pri koreni nášho mužského sebapoňatia a sem patrí aj pochopenie nášho významu, dôležitosti. Ak je referenčnou hodnotou, ku ktorej sa porovnáme, iný človek, iní ľudia, stávame sa priveľmi závislí na porovnávaní. Nedá sa žiť bez porovnávania, ale prijatie rozdielnosti v schopnostiach, okolnostiach je základom spokojnosti. Aj správca hrivien z biblického podobenstva dal každému iný počet hrivien na spravovanie. Neprijatie tejto rozdielnosti môže viesť k hnevu, vnútornej vzbure voči sebe samému. Práve biblický obraz človeka a identifikácia s ním pomáha prijímať seba samého vo svojej východiskovej pozícii života: vyššej či nižšej, s troma či piatimi hrivnami. Práve ona poukazuje, že nie produkčná schopnosť, ekonomické bohatstvo, či rodinné zázemie s kŕdľom detí určuje moju hodnotu. Hodnotu každého človeka určuje jeho jedinečnosť. Každý je jedinečným obrazom Božím. Vnútorné prijatie tohto obrazu človeka, nezávislého od jeho výkonu či spoločenského statusu, je oslobodzujúce najmä v našej výkonnostne orientovanej kultúre.

Tvoj život nie je o tebe, vraví mužom Richard Rohr. Ako striasť so seba nádych sebestrednosti? Prečo egocentrizmus škodí?

Na pozadí egocentrizmu stojí vzťah k dvom skutočnostiam: tomu, čo je nemeniteľne isté, a k tomu, čo je neisté. Isté a jasné je naše telo, do ktorého sme sa narodili a ktoré nám je dané v takej podobe, v akej je. Napriek nášmu nesúhlasu a napriek tomu, že by sme si možno priali iné telo s inými danosťami, krajšie či zdravšie. Musíme kapitulovať pred obmedzeniami svojho tela. Takisto musíme prijať, akokoľvek sa proti tomu búrime, že raz zomrieme. Teda, jednoducho povedané, nemôžeme žiť iný život, než aký je nám daný.

Druhý zásadný aspekt, ktorý nás určuje je neistota života: podarí sa mi zvládnuť všetky výzvy života? Je úspech daný alebo sa treba oň usilovať? Nemožnosť zmeny a neistota života vyvolávajú úzkosť a odpoveďou na túto úzkosť je egoizmus – potreba ovládať svoj život a potom životy ľudí, ktorí sú okolo mňa. Jediná bytosť, ktorej môžem dôverovať, som len ja sám. Takto sa stávam uväznený v záujme o seba a všetko vyhodnocujem len cez seba.

Zmena od tohto bytostného hlbokého egoizmu je nastúpenie na cestu dôvery, presnejšie osobnej viery v to, že Láska ma sformovala a stále formuje, že Boh je dobrý a že o dobro má zmysel usilovať sa. Uveriť v Ježiša Krista vlastne znamená uveriť v obraz takého Boha, ktorého nám Ježiš predložil: ukázal Boha, ktorý je láska. A tu nastáva bod zvratu, obrátenia, keď sa začínam oslobodzovať od strachov a úzkostí, čím sa stávam slobodnejší od seba a od svojho egoizmu.

 

Čiže podľa vás musím uveriť, že egoizmus nie je tá správna cesta?

Áno. Uvedomenie si, že môj život nie je vlastne o mne, vyžaduje vieru a dôveru v Lásku, ktorá bola na počiatku a nie vždy ju majú ani profesionálni reprezentanti kresťanstva – náboženstva, ktorého produktom má byť človek schopný lásky. Človek, ktorý je schopný zabudnúť na seba. Preto som presvedčený, že nejestvuje metóda, ktorej aplikácia nás zbaví egoizmu. Jestvuje len cesta, na ktorú sa môžeme vydať a na ktorej sa učíme krok za krokom dôverovať Bohu a ako dôsledok zbavovať sa egoizmu. V tom je jedinečnosť človečenstva, že sa môže, ale i nemusí vydať na túto cestu. Obrazy vývoja egocentrizmu vieme nájsť aj v protopríbehoch Starej zmluvy: tieto príbehy charakterizujú najvlastnejšie motivácie ľudí a tisícročia skúseností ľudstva im dávajú za pravdu. Egocentrizmus vyjadruje otázka hada – skutočne je Boh dobrý?

 

Muž musí cítiť veľké napätie, pretože chce mať všetko pod kontrolou. No aj v duchovnom živote je nutné odovzdať sa Bohu, rovnako aj v práci či rodine „uvoľniť opraty“ a nebyť ako Veľký brat, ktorý všetko sleduje a neustále bedlivo kontroluje. V čom je oslobodzujúca sila nemať všetko pod kontrolou?

Potreba vládnuť je odpoveďou na životnú neistotu. Uvoľniť opraty znamená vlastne postupne viac a viac uveriť v dobro, že moje telo, moje okolnosti, do ktorých som sa narodil, moji rodičia, môj biologický otec, moja biologická matka, napriek mnohým chybám a nedostatkom, boli určené dobrým Bohom, ktorý má dobrý zámer, aj keď je v mnohom narušený a poznamenaný bolesťou a utrpením. Na druhej strane postupne viac a viac veriť, že aj mnou neovládané a neovládateľné okolnosti nemusia byť mojím ohrozením. Teda viera a dôvera, nie rezignácia, stojí pri kroku ku slobode.

Ak veci neovládame, vymknú sa nám z rúk. Preto je prirodzené, že ich musíme ovládať. Isteže, nemyslím tu na extrém: radikálne zrieknutie sa riešenia situácií, správneho rozhodovania môže byť zbabelosť. Preto oslobodenia sa od extrémov a schopnosť vyváženého života so svetlom je optimálne. Prijatie obmedzenosti ovládania nášho života je oslobodzujúce, práve uvedomenie si, že Boh je dobroprajný Boh, nás oslobodzuje od potreby mať všetko pod kontrolou, o všetkom vedieť, ku všetkému sa vyjadrovať, všetko okomentovať.

 

V čom je, naopak, zväzujúci strach zo smrti, najmä pre mužov?

Strach zo smrti je formovaný úzkosťou, že ho nijako nemôžem zmeniť, nijako sa vykúpiť od budúcej skúsenosti smrti. Pre niekoho je smrť najväčšia spravodlivosť – veď všetci umrú, aj tí zlí. Pre iného najväčšia nespravodlivosť – veď aj tí dobrí umrú, a nemali by. Bežná väčšina ľudí a mužov nežije, ani nie je schopná definovať si, a ani si uvedomovať všetky svoje životné motívy, a teda aj úzkosti. Práve preto je dôležitá autentická komunita, kde sa môžeme stretávať nie v pózach hrdinov, ale aj so svojimi úzkosťami a zlyhaniami. A potom spoločne sa povzbudzovať, že má zmysel dobro a viera – nie hocijaká – ale v Dobro.

 

Môže muž vôbec cítiť strach? Môže sa báť?

Strach je veľmi dôležitý pud, ktorý nás chráni pred konkrétnym nebezpečenstvom na ktoré dokážeme telesne i psychicky reagovať. Ale úzkosť je pocit strachu nie pred konkrétnym nebezpečenstvom. A práve tieto úzkosti môžu začať neprimerane ovplyvňovať život nielen muža. Preto je dôležité pracovať so svojimi úzkosťami a obavami už od mladosti: budovať svoju vieru a dôveru v Toho, ktorý stál pri počiatku nielen sveta, ale aj mňa. Napriek všetkému okolo mňa, ktoré mi tvrdí opak: zlé životné skúsenosti, sklamania, mravné zlyhania možno najbližších, či úplne neprimerané utrpenie nevinných.

 

Organizujete modlitbové skupiny mužov v Leviciach, mnohé podobné existujú aj v iných kútoch Slovenska. Čo vedie mužov k tomu, aby sa zišli a modlili?

Mentalita mužov je iná ako mentalita žien. Preto vzájomné povzbudzovanie, zdieľanie a vzdelávanie je špecifickou potrebou v našej kultúre. Zvlášť vyniká táto potreba u mužov, ktorí sa obrátili k Bohu v dospelosti, bez osobnej histórie života v duchovnej podpornej komunite. Pre naplnenie týchto potrieb, ktoré sú nezávislé od cirkevnej konfesie, slúžia aj naše stretávania k modlitbám a zdieľaniu.

 

Prečo na vaše modlitby mužov nechodia ženy?

Lebo sme ich nepozvali. Zatiaľ ich nepozývame preto, lebo sa zaoberáme špecifikami mužskej spirituality.

 

Mužov vidíme skôr hrávať futbal, ísť na pivo alebo na nejakú športovú udalosť. Čo vedie vás a vašich priateľov, aby ste sa zišli k modlitbe?

Náš duchovný a osobný život nás vedie k tomu, aby sme sa stretli, zamysleli sa nad nejakou staťou z Božieho slova, rozmýšľali, zdieľali sa a povzbudzovali, odovzdávali životné skúsenosti. Sú to neporovnateľne hlbšie stretnutia ako mužov pri športe či inom hobby, lebo sa tu stretávame na existenciálnej a duchovnej rovine. Preto sa vieme aj veľmi povzbudiť a stáť pri sebe, lebo nie sme iba na povrchu a v nejakom nábožnom klišé.

 

Kedy muž nachádza svoju opravdivú mužskosť? Dokáže to bez pomoci ženy?

Mužskosť sa nenachádza jednorázovo, ale je to skôr proces. Tento proces má v každom veku iný výraz: mladý, prvýkrát zamilovaný muž, ktorý ide na svoje prvé rande, je niečo iné ako mladý otec, ktorý nesie svoje dieťa v horúčke na pohotovosť. Iná je mužskosť otca dospievajúcich detí či starého otca. Zaiste aj osamelo žijúci muž, starajúci sa o svoje dieťa, či muž bezdetný zápasiaci so svojou samotou, môžu byť autentickým, nedeformovaným mužom. Každá životná situácia je príležitosťou k viere: v dobro, v zmysel, tak vlastne v Boha, ktorý v Ježišovi ide v ústrety človeku.

Alebo naopak: po egoistickej mužskosti v rôznych prevedeniach, ktorá najmä berie, ostávajú rany a zlomené životy. Všetky tieto alternatívy v rôznych odtieňoch vidíme v živote, ale nie všetky majú rovnakú kvalitu. Je na každom z nás, ktorou cestou sa vydáme.

Foto: súkromný archív

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno