Dojčenie je prirodzenou súčasťou vzťahu matky a malého dieťaťa. Aj počas sv. omše. Práve dojčenie umožňuje matke nielen nasýtiť a upokojiť dieťa, ale aj sústredene sa účastniť liturgie bez rušenia ostatných. Aj vďaka nemu môže ísť rodina na svätú omšu spoločne. Pokojné a nasýtené dieťa v matkinom náručí sa tak stáva živým symbolom vzťahu Boha k ľuďom. Ponúkame Vám kúsok našej (nielen) každonedeľnej reality s mottom: “Radšej raz vidieť ako stokrát čítať.”
Photo: Alžbeta Prokopová
Predpisujeme Bohu, čo je dobré a čo je čisté? Zvykneme tvrdiť, že deti nás v kostole rušia? Keď je neposedné, tak sa vrtíme a aj my rušíme?
Boh nás stvoril ako ľudí. Aj s ľudskými potrebami. Ak nás takýchto stvoril, tak vie, ako to chodí. Nevyvyšujme sa nad Boha. Mamičky, nenechajte sa znechutiť puristami. Stačí sa utiahnuť a v pokoji dať malému to, čo treba.
V dnešnej dobe zameranej proti životu, teda aj proti deťom, treba ukázať, že deti sú našou súčasťou. Našou radosťou, ktorú prinášame Bohu!
Dakujem, ulavilo sa mi.. po par omsiach, ked som v sakristii „tajne“ upokojovala malu…
Jednoznačne aj ùplne malilinké deti patria do kostola – aj so svojimi potrebami. Nedàvny člànok v KN o (ne)dojčenì dehonestoval materstvo a rodinu. Žiadna mamička nejde do kostola s takým zàmerom ako do reštaurácie, ale ak je dieťa nepokojné, tak je to najúčinnejšì spôsob utìšenia. Maminky držte sa, nedajte sa odradiť zatuchnutými nàzormi.
Vďaka mamičkám, že sa podelili s nami o nádherné momenty, ktoré sú svedectvom ich krásneho a naplneného materstva.
Súhlasím s tým, aby mohli mamičky dojčiť aj v chráme, aj počas sv. omše.
Vľani sme zorganizovali 1.Púť rodín dojčených detí a podporovateľov dojčenia, putovali sme k Sedembolestnej do Šaštína. Tento rok v auguste sa uskutoční 2.ročník. V galérii je aj fotka, kde dojčím priamo v Bazilike, počas omše 🙂 http://www.dojcit-je-in.eu/put/
neviem, preco sa z toho robi taka veda… ved tolko mamiciek dojci svoje deticky v kostole… najma pocas detskych sv. omsi… a nikto si to ani nevsimne… ved sa neodhaluju, ani neputaju na seba pozornost…
Tiez som veru musela dcerku dojcit priamo pocas jej krstu.
Vtedy nas knaz mudro skonstatoval, ze ‚hlad je zly‘. A mal pravdu…
Dcerka sa upokojila a my sme tiez pokojnejsie prezivali vysluhovanie sviatosti.
Malokedy vidim mamicky dojcit deticky v kostole. Zvacsa su mamicky s detmi pred kostolom, vzadu v kostole aby deti nevyrusovali ostatnych alebo dokonca von. Chyba viacej detskych omsi pre deti kde sa knaz rozprava s detmi, vtedy sa deti vela naucia od tych starsich. Deti budu tak blizsie k Jezisovi, ked budu sediet v predu pred oltarom, modlit sa okolo oltara…deti sa potrebuju zapojit do omse jedine tak sa priblizia a zacnu skorej chapat Jezisa. Pamatam si ked som bola studentkou na gymnaziu, vtedy sme s rodicmi chodili na omse do Radvane v Bystrici a na fare v Bystrici boli fantasticki knazi, to sme mali proste stastie a takziez tie male deturence, este p.farar Rudko ktory tam vtedy posobil kazal uzasne kazde pre deti s detmi o detoch priamo pred oltarom. Ja som mala 17 ale aj dospeli aj vsetci sa vzdy ocami najmensich vela naucili. Toto tieto omse chybaju. Tento uzasny knaz ktory tam bol, toho treba vyspatrat a ten by mohol vyskolit viacej takych ktori by vedeli pritiahnnut najmensich k oltaru, batolata sa ucili tiez lebo nasledovali 3-4-5-10 rocnych ktori sa zapajali do omse. Tam by aj mamicky mohli kojit deti v predu pred oltarom a nikto by si to ani nevsimol 🙂
Nie som za dojčenie v kostole na hocijakom mieste a vyrušuje ma, keď deti počas omše pobehujú popred oltár. Nemá to nič spoločné s puritánstvom. Jednoducho sa kvôli detskému džavotu, dupotu, plaču, smiechu…. nemôžem plne sústrediť . Do kostola chodím okrem iného aj kvôli utíšeniu a upokojeniu duše, to sa bohužiaľ ale pomaly stáva výnimkou práve zo spomínaných dôvodov. Akoby som prišla na predstavenie, na prehliadku tých „najmilších a najsladších“ potomkov exhibicionistických rodičov. Deti do kostzola patria, aj dojčiť je povolené. mamičky by ale mali brať na vedomie, že nie sú tam samé a preto by možno bolo vhodné utiahnuť sa trochu bokom, tak, aby nerušili iných. Myslíte, že bábätku záleží na tom, aby bolo rovno pred oltárom? Skôr mám pocit, že mamičky cítia potrebu posunúť dieťa na miesto, kde ho musí každý vidieť a „obdivovať“. Kvôli tomu sa chodí do kostola? A nie, nie som bezdetná a s deťmi sme odmalička chodili do kostola. Nikdy som im ale nedovolila vyrušovať iných. Ak sa začali mrviť tak, že by to mohlo rušiť iných alebo pútať pozornosť viac ako kázeň 🙂 , jednoducho sme vyšli von. Nemyslím si, že výchova “ všetko je dovolené“ je zrovna tou správnou cestou pre budúcnosť. A to, že deti budú bližšie k Bohu, keď budú bližšie pred oltárom…. ???? Dosť povrchné,nie? Bližšie k Bohu budú vtedy, keď budú žiť podľa Boha, nie keď budú sedieť priamo pod krížom.
Som rada že sem niekto napisal aj tento názor plne s tebou suhlasim .
[…] PS: Veľmi sa mi páči, ako sa k tejto téme postavili veriace mamičky, ktoré nemajú problém dojčiť a nosiť svoje deti do kostola. Tu je ich vyjadrenie, s ktorým ja maximálne súhlasím: http://zastolom.sk/neverite-a-predsa-sa-dojci/ […]
Odmalicka sme s mojou maminou chodili do kostola, a pamatam si ako najstarsia z troch deti, ze to bol pre nu casto kriz udrzat nas vsetkych troch (dvoch chlapcov) „na retazi“ a relativne ticho. Ludia okolo nas casto netajili odsudzujuce pohlady a vzdychy. Ja som sa preto naucila, ze clovek musi na omsi sediet ako lata, nejako to pretrpiet, a rychlo potom vybehnut von „na cerstvy vzduch“. Pritom omsa ma byt casom, ked aj ti najmensi pridu ku Kristovi a najdu osviezenie a radost z Jeho Slova.
Prilis casto v nasich kostoloch vnimame rodicov s detickami ako otravu, nieco co nas rusi a rozptyluje- nie ako pozehnanie od Boha, znak zivota a energie, ktoru mame v Nom najst aj my dospeli. A ked deticky trosku falosne „spievaju“ alebo nebodaj tlieskaju a tesia sa z piesni pocas omse, miesto napominania by sme si mali pripomenut, ze “ Z úst detí a dojčiat si si pripravil chválu“ (Zalm 8:3). Od deti sa mozme tolko naucit- nakoniec Kristus povedal, ze ak nebudeme ako deti, nevstupime do Kralovstva bozieho.
Nespravajme sa k detom v kostole ako k votrelcom- ony to vycitia, a vyrastu s odporom k dlhym kaznam a obradom, lebo sa necitia vitane. Ak vyrusuju, treba ich v laske napomenut, ale nebrat kazdy ich vykrik a pohyb ako utrpenie. Musime deticky viest k Panovi odmalicka, a da sa to aj pocas omsi. Kratke kazne pripravene pre deti, knizky a omalovanky s biblickymi motivmi pre malych unudenych navstevnikov, alebo nedelna skola popri hlavnej kazni ako sa to casto robi v zahranici su len niektore z rieseni, ktore mozu nase kostoly urobit privetivejsimi pre tych najmensich.
Vsetko sa to ale zacina v nasom srdci.
Tak pridam komentar aj ja, ked je tu ta moznost. Tiez som mladou mamickou, syncek ma 1,5 roka. Stalo sa mi viackrat,ze som ho musela nadojcit na omsi v kostole. Ale nikdy som nemala potrebu sa pritom pretrcat. Ked sa to stalo, odisla som do sakristie. Otocila som si stolicku tak, ze ma nikto pritom nemohol vidiet a tak som mu dala papat. Samej mi to bolo divne a bolo by mi neprijemne, keby ma pritom niekto ocumoval. Je to intimna chvilka medzi nim a mnou. Mne tento clanok pripada ako ze „pozrite co dokazeme“… Da sa to robit aj bez pohorsenia ostatnych…
mame 3 synov, /1x dvojcata/, ale nikdy ma nenapadlo, aby som ich kojila prave pocas sv. omse. myslim si, ze kojenie je najintimnejsia chvila medzi matkou a dietatom, a preto si myslim, ze tento akt nepatri na verejnost. ja som si to dokazala vzdy zariadit tak, ze deti isli do kostola nakrmene/nakojene.
zial, zazila som kojenie v elektricke /viac ci menej zahalene/, v restauracii-otocena k navstevnikom – nezahalena, na promocnej hostine v kruhu známych a pribuznych-nezahalena /bola moznosti odist do vedlajsej koje, kde nikto nebol/, pred kostolmi v Rime – zobrajuce ciganky … vrcholom vsak bolo kojenie na choruse medzi muzmi roznych vekových kategorii, vratane teenagerov. dotycne dieta uz vedelo chodit, malo okolo 1,5 roka, stacilo mu teda dat do ruk piskotu. mamicka sa ale rozhodla ho nakojit priamo medzi muzmi, uspat ho takto, vyzut topánky a takto s nim zabalenym v akejsi plachte ist aj na sv. prijimanie, s jeho topánkami v rukach. /podotykam, ze po tejo sv. omsi bola este jedna, dokonca aj vecer, takze nebol problem vybrat si taku, aby dieta nemuselo byt kojene/.
Nasi synovia taktiez nikdy nebehali popred oltar. v malom detskom veku nam sedeli na kolenach a zvycajne tak vydrzali, pokial nevideli ine deti pobehovat. vtedy bolo tazsie ich udrzat. ale rozhodne sme nechodili za nimi cez cely kostol a utvrdzovali okolie v tom, aki sme len uzasni rodicia a ake mame uzasne deti. Vyuzili sme moznost, ze chceli ist uz v pomerne utlom detskom veku ministrovat. dvojcata mali 2,5 roka, starsi syn 5 rokov, ked sli prvy krat ministrovat. starsi ministranti sa o nich postarali a nikdy neboli problemy s ich spravanim.