Môže byť manželská kríza pozitívnym javom?

0
104

Ako ľudia sme bytosti neustále vystavované riziku vzájomných konfliktov. V živote sa dostávame do mnohých krízových situácií, ktoré sme nútení riešiť. Kríza však môže byť zdrojom novej vitality, lepšej komunikácie. To, čo je pevné, je obyčajne postavené na tvrdých základoch.

 

Kríza – výkrik partnera

V kresťanskom chápaní sú „krízy” či „kríže” predzvesťou vzkriesenia. Manželské krízy neraz vyplývajú len z toho, že partneri neodpovedajú na vzájomné výzvy, na volania po potrebe pozornosti, ocenenia, vypočutia, pochopenia. Na výzvy manželského partnera po zmyslovej radosti, uspokojujúceho prístupu a pod. Krízy bývajú často volania o pomoc, výkriky trpiaceho partnera. Majú podobu sĺz, trucu, mlčanlivosti, chuti po pomste, sú strachom, obavou, možnože je v ich pozadí nejasné ochorenie. Neraz ústia do agresivity, zneužívania liekov, ba až k uchyľovaniu sa k nevhodným utišujúcim prostriedkom ako drogy, či najmä alkohol.

Kríza však môže byť aj štartovacou plochou pre ďalší vzlet. Nikdy nedoceníme dôležitosť vzájomných rozhovorov a odpustenia. Manželský pár môže priam „umierať na ticho“. Domáca scéna je vlastne výkrik partnera, ktorý chce toho druhého vytiahnuť von z uzamknutosti, zamĺknutosti. Chce ho prebrať z ticha, do ktorého sa skrýva za správami, novinami, televíziou. „Keby sa manželia vedeli rozprávať, bolo by omnoho menej utrpenia“, hovorí manželský poradca Jean Gauthier, ktorý považuje za najväčšieho nepriateľa vernosti ľahostajnosť. Práve tá manželstvo zabíja. Nevera v sexuálnej oblasti býva len dôsledok inej nevernosti.    Otázky vzájomnej komunikácie nájdeme dnes rozobrané v početných dielach. (Dobre sú podané i v knihe švajčiarskeho psychiatra P. Tourniera Difficultés conjugales, slovenský preklad Porozumenie v manželstve).

 

Problematická štyridsiatka

Osobitná pozornosť patrí krízam v čase štyridsiatky, kedy sa manželia dostávajú do širšieho kontextu tejto „tranzitnej fázy“ života. Tá sa často prežíva ako krízové obdobie vlastného rastu, ako akési „druhé dospievanie“. Partner cíti nepochopenie, pretože neraz nechápe ani sám seba. Symptomatické sú pocity osamotenosti, rozčarovania, vlastnej i manželovej obmedzenosti, pochybnosti, depresie, nedostatok sebadôvery, rozpoltenosť a znechutenie z doterajšej práce. Prítomná býva ľahostajnosť k životu, neujasnené perspektívy, povedomie smrti a podobne. Aj túto periódu treba akceptovať ako obdobie rastu, ako čas premeny k plnšej zrelosti.

Pocity, o ktorých sme sa zmienili, bývajú príčinou zlopovestného „démona du midi“ (túžby po dobrodružstvách života na poludnie života), ktorý je inými slovami známou „krízou štyridsiatnikov“. Prof. Gautier v týchto stavoch odporúča, aby sme naďalej dôverovali životu, aby sme v tichu a s rešpektom zostávali verní svojmu partnerovi. Vtedy prichádza čas, aby sme si uvedomili, že nemáme očakávať to, čo nám partner nemôže dať. Aby sme to, čo môže dať iba Boh, hľadali v Ježišovi: pokoj, lásku, zahĺbenie sa do seba, schopnosť sebadarovania. Práve v našom vlastnom vnútri, kde zostáva Boh, treba hľadať našu najhlbšiu túžbu, ktorá nám dáva schopnosť žiť, hoci by sa aj všetko ostatné pominulo.

 

A dvaja už budú jedno

„…len treba vedieť, ktorým z tých dvoch,“ vtipne poznamenáva na margo výroku spisovateľ Bernard Shaw.

Manželskému vzťahu vôbec neprospieva, ak sa manželia v úsilí o vzájomnú „vernosť“ obetujú natoľko, že potlačia vlastnú osobnosť, uhasia svoje vlastné impulzy, ak dajú celkom nabok svoje šľachetné ciele, alebo méty, ku ktorým ich predurčil charakter ich osobnosti.

Obľúbený manželský poradca a kňaz, autor mnohých výborných publikácií Denis Sonet nazýva tento jav „fagocytózou“ manželského partnera (v biológii pod týmto pojmom rozumieme pohlcovanie jednej bunky, či baktérie druhou).

Ak máme zostať verní svojmu partnerovi, najsamprv musíme zostať verní sami sebe. V hĺbke tu nejde len o naše momentálne pocity, ale o vernosť svojmu hlbokému „ja“, tomu vnútornému a nemennému bytiu, ktoré sa pre výber partnera definitívne rozhodlo, a tak vytvorilo trvalý zväzok.

 

Život pre Boha v manželstve

Vernosť je cesta slobody, ktorú si denne vyberáme, najmä však vtedy, keď sa objaví niečo nečakané. Vernosť nás oslobodzuje od momentálnych chutí, od našich povrchných pocitov. Pripútava nás k tomu, čo je v nás hlboké a trváce. Vyžaduje napredovanie v pravde: „Pravda vás oslobodí“. Je to postoj priehľadnosti srdca. „Kráčať spoločne neznačí zákonite kráčať tým istým krokom,“ hovorí spisovateľka a matka rodiny Christine Ponsardová. V manželstve sme povolaní vzájomne sa posväcovať. Tu neexistuje jeden aspekt života, ktorým by bol náš život s Bohom a druhý aspekt, náš manželský život. Je tu len jeden život, život pre Boha v manželstve. Vieru nemôžeme prežívať tak, ako keby sme boli slobodní, bez manželského partnera, a práve to je vernosť. Povolanie každého z nás je jedinečné, a povolanie každého z dvoch partnerov takisto. Nemožno partnera kopírovať, napodobňovať ho, ani dovoľovať, aby len on udával všetkému tón podľa jeho vlastnej vôle. Rovnako nie je žiadúce všetko vnútorné vyjadrovať navonok, lebo duchovný život sa v hĺbke prežíva v samote a v mlčanlivosti, aj medzi manželmi. Úsilie o manželskú vernosť je výzvou rešpektovať a umožňovať duchovný pokrok druhého z manželského páru bez toho, aby sme ho chceli riadiť po svojom, alebo poznať aj to, čo je jednoducho „nesprostredkovateľné“.

 

Aby sme vo vernosti vytrvali…

Priblížme si ešte niekoľko odporúčaní otca Soneta z knihy Réussir notre couple (Dobrý manželský vzťah). Práve tí manželia, ktorí žijú v dobrom vzájomnom vzťahu, by si mali dávať veľký pozor na nebezpečné zotrvávanie vo vlastnej intímnej uzavretosti. Mali by sa otvoriť aj iným. Svoj vlastný duchovný vývoj by mali stále konfrontovať vo vzájomných dialógoch. Lásku treba živiť ako oheň, prikladať naň malé polienka, a to stálou pozornosťou. Občas by si mali pripraviť vynaliezavé prekvapenia.    Manželskému partnerovi treba dopriať aj chvíle slobody, dať mu právo na jeho vlastnú existenciu. Slobodu by nemali hľadať mimo svojej vlastnej dvojice, ale práve v jej vnútri by sa mali cítiť slobodní. Vždy by si mali nájsť čas pre seba, pekné chvíle by mali prežívať aj ako manželia sami, len v dvojici. Napokon, mali by byť otvorení radám, mali by sa vedieť poradiť so psychológom, s kňazom, s priateľom, s niekým tretím. A vždy je tu výzva bedliť, lebo láska sa uchováva v krehkých nádobách.

Zotrvať vo vernosti môže byť problematickejšie v prípadoch, keď je naša vlastná identita nejakým spôsobom zranená. Máme však k dispozícii nadprirodzené prostriedky. Tajomstvom úspechu manželov je Božia prítomnosť medzi nimi. Boh nás stvoril na svoj obraz. Urobil z nás rodinnú bytosť na obraz svätej Trojice. Bez prestania nás pozýva vstupovať do dynamiky lásky, ktorá zjednocuje tieto tri Božské osoby.

 

Aktivovať milosti

Ak majú manželia problémy, najlepšou terapiou je modlitba k Duchu Svätému. Zabudli sme na poklady milosti, ktoré dáva Cirkev osobám v nebezpečenstve, zabúdame na silu sviatosti manželstva. Tradícia cirkevných otcov, najmä sv. Jána Zlatoústeho, hovorí o „manželských Turícach“ pri spoločnej modlitbe k Duchu Svätému. Boh si želá nadovšetko, aby mohol navštíviť svoj ľud! Môžeme sa spolu modliť aj v tichu, adorovať Pána, chváliť ho, odriekať desiatok, byť spolu na bohoslužbe. Milosti plynúce zo sviatosti manželstva treba „aktivovať“. A práve tie uzdravia naše rodiny. Do manželského života treba prijať Božskú lásku, v ktorej sa každá jedna z troch Božských Osôb prijíma a dáva…

Na záver si pripomeňme myšlienky Jána Pavla II. rodinám počas návštevy v Saint-Anne d´Auray vo Francúzsku v septembri 1996: „Manželský život nie je nikdy bez skúšok. Prináša aj bolestné chvíle, kedy sa nám zdá, že láska sa vytráca a dôvera v druhého i v seba zlyháva. Manželia načerpajú silu v zjednotení sa s pocitmi Krista v noci Veľkého piatku. Mnohí zakúsili, ako prežitá skúška prispieva k očisteniu lásky. Manželia však budú prežívať aj intenzívne chvíle radosti, ktoré vyplývajú z ich spojenia v láske a pripomínajú, že napriek utrpeniu prichádza oslňujúce svetlo a konečné víťazstvo Veľkonočného rána. Sviatosť manželstva má tak paschálnu štruktúru.“

Cestou odpúšťania môžeme opäť nadobudnúť sebadôveru a nastoliť vzájomné zjednotenie. Hodnotný manželský a rodinný život je možný len vďaka neprestajnému úsiliu o obrátenie sa a zriekanie sa vlastného egoizmu.

 

Fotografia: conrado / shutterstock.com