„Modlitba nám pomáha formovať cnosti. Modlitba uchováva striedmosť. Modlitba potláča hnev. Modlitba je prevenciou pred pocitmi pýchy a žiarlivosti. Modlitba pozýva do duše Ducha Svätého a dvíha človeka k nebesiam.“ Sv. Efrém zo Sýrie
V tomto cykle prednášok sa venujem tomu, čo sa veriaci ľudia môžu naučiť od mníchov a mníšok (kláštorných/konsekrovaných) v Cirkvi. Pri príležitosti roka zasväteného života budem opisovať kláštorný spôsob života a dám Vám niekoľko príkladov toho, čo sa môžu ľudia žijúci vo svete naučiť od tých, ktorí žijú v kláštore.
Ak chceme hovoriť o kláštoroch, musíme začať práve modlitbou. Zo všetkých vecí, ktoré v kláštore môžete nájsť, je modlitba tou najpodstatnejšou. Modlitba je dôležitá pre to, že skrze ňu kresťan spoznáva Boha a samého seba. Skrze modlitbu rastie láska a Božie kráľovstvo sa nám odkrýva. V prvej časti tohto cyklu som vysvetľovala, že objavovanie Božieho kráľovstva a poznávanie Boha a samého seba je cieľom kresťanského života. Práve tieto činnosti nám pomáhajú dodržiavať 2 najväčšie prikázania: Miluj Boha nadovšetko a blížneho ako seba samého.
Rehoľné rády a kláštorné spoločenstvá majú rozličné modlitebné režimy (rutinu, programy). Niektoré z nich sú kontemplatívnejšie, iné zas aktívnejšie, ale v oboch prípadoch platí, že modlitba je centrom zasväteného života. V kláštore Vzkriesenia Pána (kde spolu s mojou rodinou navštevujem bohoslužby) sa mnísi počas celého dňa modlia Liturgiu hodín, sv. omša sa tu slávi trikrát do týždňa a tiež na zvláštne slávnosti. Každý deň majú určený čas ticha na Ježišovu modlitbu (Otčenáš), čím sa snažia zotrvať v Božej prítomnosti. Mnísi sa tiež podieľajú na rozličných prácach: starostlivosť o hostí, duchovné vedenie, riadenie prác v pekárni atď.
Avšak, „prvá a najdôležitejšia práca v kláštore je oslava Božích tajomstiev a Božské chvály byzantskej cirkvi“ (H.R.M., 2000).
Takže, čo sa môže zvyšok nás, ktorí v kláštore nežijeme, naučiť z tohto všetkého? Ako to môžeme aplikovať v našom každodennom živote? Ja som sa tu naučila veľa o hodnote modlitby tým, že som videla, ako títo muži venovali svoj život dennej rutine modlitby a práce. Samozrejme, musela som sa učiť, ako nasledovať tento príklad vo svojom vlastnom živote, v mojej vlastnej rodine. Ako opát Nicholas vysvetľuje, je neopodstatnené myslieť si, že väčšina kresťanov žijúcich vo svete by mohla niekedy tráviť toľko času modlitbou ako mnísi a mníšky. Nedávno mi však povedal: „Ale to je len záležitosťou kvantity, nie kvality.“
Opát rozpráva o kresťanskej modlitbe pravidelne. Hovorí ľuďom, že „všetci kresťania majú byť mystikmi“. Často ľuďom pripomína, že kresťanstvo znamená oveľa viac než len dodržiavanie pravidiel, napĺňanie prikázaní a morálnych noriem. Kresťanský život je o stretávaní Boha, zjednocovaní sa so Svätou Trojicou. Je o radikálnej zmene toho, kým sme; zatiaľ čo starý človek v nás umiera, obliekame si nového. Kresťanstvo je o novom živote, ktorý teraz môžeme zdieľať s Ježišom; je o jednote našich duší s Bohom. A to je práve to, čo voláme mystikou; mystik je osoba, ktorej duša sa zjednocuje s Bohom.
Všetci poznáme slávne príbehy populárnej mystičky sv. Terézie z Avily alebo sv. Serafína zo Sarova. Poznáme svätcov, ktorí levitovali, svätcov, ktorí videli nestvorené Kristovo svetlo. Áno, títo svätí boli mystikmi, čo nám dokazuje, ako veľmi môže účasť na Božom živote premeniť nás, ľudské bytosti. Mystika je pre všetkých kresťanov. Je veľmi pravdepodobné, že to bude prebiehať menej dramatickým spôsobom a v úplne obyčajných aktivitách bežného dňa… Na to, aby sme sa stali skutočnými kresťanmi, musí z nás vyžarovať život Ježiša Krista. Spoločenstvo s Bohom, ktoré majú mystici, je práve tým spoločenstvom, po ktorom by sme mali všetci túžiť vo večnosti. Modlitba je základom pre toto spoločenstvo.
Príkaz svätého Pavla, aby sme sa „modlili bez prestania“ bol daný všetkým kresťanom a my môžeme nasledovať príklad kláštorného života v počúvaní tohto príkazu. Aj keď budeme musieť niektoré veci zmeniť tak, aby sme to zladili s našimi životmi.
Pre väčšinu ľudí, ktorí nežijú v kláštore, by bolo by veľmi náročné dodržať všetky modlitby liturgie hodín každý deň. Urobiť si však svoj osobný či rodinný „modlitebný poriadok“ nemusí byť zlé. Začať a ukončiť deň s nejakou formou modlitby je skvelým priestorom na vytvorenie akejsi dennej rutiny, ak ste sa jej predtým nikdy nedržali. Malé krôčiky pod vedením kňaza alebo duchovného sprievodcu sú veľmi dôležité. Hrozí totiž nebezpečenstvo vyhorenia po vrhnutí sa do náročnej dennej rutiny.
Občas bola moja rodina schopná modliť sa počas dňa častejšie než v iných obdobiach nášho života. Počas tehotenstva, s malými deťmi, školskými nárokmi, a vlastne popri všetkých pádoch a vzostupoch našej rodiny, udržať jednu a tú istú rutinu viac ako niekoľko mesiacov bolo takmer nemožné. Meníme sa a robíme všetko, čo môžeme vzhľadom na to, ako sa obdobia v našich životoch striedajú. Najdôležitejšia vec je upriamiť dianie v našich životoch v súlade s liturgickým kalendárom. Dodržiavaním liturgických období, najdôležitejších sviatkov v roku a podieľanie sa na živote Cirkvi týmto spôsobom, je našou konštantou a pomáha nám udržať sa nad vodou a zameriavať sa na cieľ. Každý rok môže byť úplne odlišný od toho predchádzajúceho, avšak žiť podľa liturgického života Cirkvi je pre nás prioritou.
To, že sa modlíme Ježišovu modlitbu a učíme naše deti, aby robili to isté, nám pomáha udržiavať si modlitbu počas všedných dní stále na pamäti. Svojim deťom som raz povedala, že si majú predstaviť jeden jediný deň, kedy by sme sa vôbec jeden s druhým nerozprávali, čo by znamenalo, že medzi nami neexistuje žiadny vzťah a že by sme si navzájom neprejavovali nijakú lásku. Hovorím im, aby podobne zmýšľali aj o modlitbe. Ak naše dni ubiehajú bez toho, aby sme sa vôbec zhovárali s Bohom, potom s Ním nemáme nijaký vzťah, potom Mu nepreukazujeme nijakú lásku.
Modliť sa tak jednoduchú modlitbu ako je Otčenáš alebo Zdravas´ Mária a pohľadať modlitby svätých nie je nič, čo by ktokoľvek z nás nezvládol bez ohľadu na to, koľko povinností počas dňa má. Kedykoľvek sa môžeme zastaviť a pomodliť sa nejakú modlitbu. Môžeme sa jednoducho a z hĺbky svojho srdca prihovoriť Bohu kedykoľvek počas dňa. Každopádne, chápanie potreby a hodnoty, ktorú má modlitba pre náš život, je prvým krokom k tomu, aby sme začali prosiť Boha o pomoc a hľadať Ducha svätého, aby nás učil, čo robiť ďalej. „Tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi“ (Rim 8,26).
Boh je s nami neustále. Nie je miesto, kde by Boh nebol, ani miesto, kde by sme sa pred Ním mohli skryť. Už je pripravený odpovedať na naše pozvanie do konverzácie. On je vždy hodný našej chvály a vzdávania vďaky. On vždy dychtí po našej láske pripravený nám ju opätovať. Modlitba – úprimná, skutočná modlitba, je nevyhnutná pre náš rast vo svätosti. To je spôsob, akým odpovedáme na Božie pozvanie nasledovať Ho. Nasledujeme Ho do hlbín našich sŕdc a tam Ho nachádzame.
http://www.everyhomeamonastery.com/lessons-from-a-monastery-prayer/
Preklad: Sidónia Pálenkášová
