Mnohí ľudia, zvlášť dnes, čelia v dôsledku chudoby, hendikepu, choroby či závislosti, nezamestnanosti a osamelosti v pokročilom veku rôznym bolestným situáciám. No rozvod a vzťahy medzi osobami rovnakého pohlavia zasahujú život rodiny zvlášť intímne. Kresťanské rodiny a spoločenstvá rodín by mali byť zdrojom milosrdenstva, bezpečia, priateľstva a podpory pre tých, ktorí s takýmito problémami bojujú.
Počúvať Ježišove tvrdé slová
- Keď Simeon privítal Svätú rodinu v chráme, povedal, že dieťa Ježiš je ustanovené „na znamenie, ktorému budú odporovať“ (Lk 2, 34). Evanjeliá potvrdzujú pravdu týchto slov tým, ako na Ježišovo pôsobenie reagovali jeho súčasníci. Ježiš pohoršoval dokonca mnohých svojich nasledovníkov.[1] Jedným z dôvodov bolo, že jeho slová považovali za tvrdú reč.
- Niektoré z Ježišových najtvrdších vyjadrení sa týkajú manželstva, sexuálnej túžby a rodiny. Ježišovo učenie o nerozlučiteľnosti manželstva šokovalo nielen farizejov, ale i jeho vlastných učeníkov: „Keď je to takto […] potom je lepšie neženiť sa“ (Mt 19, 10), reptali učeníci. V reči na vrchu Ježiš nielen prehĺbil učenie Dekalógu, ale ako nový Mojžiš, vyzýval svojich nasledovníkov k radikálnemu obráteniu srdca: „Počuli ste, že bolo povedané: ,Nescudzoložíš!ʻ No ja vám hovorím: Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci“ (Mt 5, 27-28).
- Pánovi učeníci vytvorili novú mesiášsku rodinu, ktorá presiahla a prevýšila tradičné rodinné vzťahy.[2] Pre Kristových nasledovníkov je preto krstná voda mocnejšia než krv. Pánova zmluva umožňuje chápať naše telá i naše vzťahy v novom kontexte.
- Cirkev pokračuje v Ježišovom poslaní vo svete. „Kto vás počúva, mňa počúva” (Lk 10, 16) povedal Ježiš učeníkom, ktorých rozosielal vo svojom mene. Biskupi v spoločenstve so Svätým Otcom nasledujú apoštolov v ich službe.[3] Preto by nemalo nikoho prekvapovať, že cirkevné učenie je tiež vnímané ako „tvrdá reč“, vymykajúca sa dnešnej kultúre, zvlášť pokiaľ ide o manželstvo, sexuálne prejavy a rodinu.
Cirkev je ako poľná nemocnica
- Ak chceme pochopiť cirkevnú službu vyučovania správne, musíme brať do úvahy aj jej pastoračnú povahu. Pápež František raz výstižne pripodobnil Cirkev k „poľnej nemocnici po boji“. Povedal: „Nemá zmysel pýtať sa vážne zraneného človeka, či má vysoký cholesterol a akú vysokú má hladinu cukru v krvi! Treba najskôr vyliečiť jeho zranenia. Potom môžeme hovoriť o všetkom ostatnom. Vyliečte rany, vyliečte rany […] A treba začať od základov.“[4]
- Sexualita je na takéto zranenia mimoriadne citlivá. Muži, ženy a deti môžu byť zranené promiskuitným sexuálnym správaním (ich vlastným i správaním druhých), pornografiou a inými formami manipulácie s človekom, znásilnením, prostitúciou, obchodom s ľuďmi, rozvodom a strachom zo záväzku podporovaným rozširujúcou sa protimanželskou kultúrou.[5] Pretože rodina veľmi hlboko formuje svojich členov – biologicky, sociálne a vzťahovo utvárajúc „genealógiu osoby“ – narušené vzťahy v rámci rodiny zanechávajú kruto bolestné zranenia.[6]
- Pápež František nám pomáha hľadieť na „tvrdé reči“ Cirkvi ako na slová pre naše uzdravenie. No my musíme zachovať istú postupnosť a liečiť rany podľa ich závažnosti.
- Evanjelium je plné príbehov o tom, ako Ježiš uzdravoval. Kristus je často zobrazovaný ako lekár v diele sv. Augustína. Vo veľkonočnej homílii píše: „Pán [ako] skúsený lekár vedel lepšie, čo sa deje v chorom človeku, ako chorý človek sám. Lekári môžu urobiť pre choré telo to, čo Pán môže urobiť pre chorú dušu“[7]. Vychádzajúc z podobenstva o milosrdnom Samaritánovi, Augustín hľadí na Cirkev ako na hostinec, kde sa uzdravuje zranený pocestný: „Dovoľ nám, zraneným, utiekať sa k lekárovi, dovoľ nám byť privedení do tohto hostinca, aby sme boli uzdravení […] preto, bratia, aj v tomto čase je Cirkev, v ktorej sa liečia zranení, hostincom pre pocestných.“[8]
- Prvou prioritou Cirkvi je privádzať ľudí na stretnutie s božským Lekárom. Každé stretnutie s Kristom prináša padnutému ľudstvu uzdravenie, a Duch Svätý môže byť vždy pozvaný do nášho srdca, aby mu umožnil pokánie a obrátenie. Takto to zhŕňa pápež František: „Pozývam každého kresťana, nech už sa nachádza na akomkoľvek mieste a v akejkoľvek situácii, na nové osobné stretnutie s Ježišom Kristom alebo aspoň ochotne nechať sa stretnúť; na každodenné, neprestajné hľadanie Krista. Niet dôvodu na to, aby si niekto myslel, že takéto stretnutie nie je preňho, pretože ,nikto nie je vylúčený z radosti, ktorú daruje Pán‘“.[9]
- Keď pápež František zdôraznil osobné stretnutie s Ježišom, potvrdil tým učenie svojich predchodcov. Pápež Benedikt XVI. povedal: „Na začiatku toho, že je niekto kresťanom, nestojí etické rozhodnutie alebo veľkolepá myšlienka, ale skôr stretnutie sa s udalosťou, s Osobou, ktorá ponúka životu celkom nový horizont a tým aj zásadné smerovanie“[10]. A pápež Ján Pavol II. zdôrazňuje: „Aby ľudia mohli dosiahnuť toto ,stretnutie‘ s Kristom, Boh ustanovil svoju Cirkev. Ona totiž ,túži dosiahnuť jediné – aby každý človek našiel Krista, aby ten istý Kristus sprevádzal na ceste životom každého jednotlivca‘“.[11]
- Novú evanjelizáciu možno chápať ako privádzanie zranených z bojového poľa sveta na stretnutie s božským Lekárom a k uzdraveniu, ktoré sa im ponúka v rámci spoločenstva Cirkvi. Pápež František chápe túto úlohu ako výzvu byť „misionárskou Cirkvou“ alebo „Cirkvou, ktorá vychádza von“[12].
Trpezlivosťou a odpustením nám Cirkev pomáha vyzdravieť a rásť
- V Cirkvi je uzdravujúca moc Božej milosti odovzdávaná Svätým Duchom. Duch Svätý sprítomňuje Ježiša v cirkevnej liturgii, v jej modlitebnom čítaní Písma vo svetle posvätnej tradície a jej učiteľského úradu, ktorý je v službe Božieho slova.[13] Kristus, lekár sa osobitne zjavuje vo sviatostiach pokánia a pomazania chorých, čo sú dve uzdravujúce sviatosti.[14]
- Podieľanie sa na sviatostnom živote, pestovanie života modlitby, praktizovanie charity, duchovné cvičenia, spoľahlivosť a podpora priateľov v Cirkvi – to všetko ponúka cestu obrátenia zraneným, no uzdravujúcim sa kresťanom. Ale obrátenie sa neudeje v okamihu. Pokračuje ako trvalá výzva pre všetkých členov Cirkvi: „Kristova výzva na obrátenie neprestáva zaznievať v živote kresťanov. Toto druhé obrátenie je nepretržitou úlohou celej Cirkvi, ktorá ,zahŕňa vo svojom lone hriešnikov, je svätá a zároveň stále potrebuje očistenie, ustavične kráča cestou pokánia a obnovy‘“[15]
- Postupná povaha obrátenia formuje našu schopnosť chápať cirkevné učenie a žiť podľa neho. Keď Ján Pavol II. hovorí o morálnom napredovaní kresťanských manželov, rozlišuje medzi „zákonom postupnosti“ a „postupnosťou zákona“.[16] „Zákon postupnosti“ sa týka postupnej povahy obrátenia. Keď sa kresťania uzdravia z rán hriechov, rastú vo svätosti v každej oblasti svojho života, vrátane sexuality. Keď sa im to nedarí, musia sa obrátiť na Božie milosrdenstvo, ktoré je dostupné vo sviatostiach Cirkvi.
- „Postupnosť zákona“ na druhej strane je zavádzajúca myšlienka, „akoby v Božom zákone jestvovali rozličné stupne a formy prikázania platného pre rôznych ľudí a rozličné stavy“[17]. Napríklad, niektorí nesprávne argumentujú, že manželské dvojice, ktoré považujú katolícke učenie o zodpovednom rodičovstve za priťažké, by mali byť povzbudzované k tomu, aby nasledovali pri výbere antikoncepcie svoje vlastné svedomie. To je falošná forma gradualizmu. V skutočnosti sa tým maskuje istý druh paternalizmu či určitého popierania schopnosti niektorých členov Cirkvi odpovedať na plnosť Božej lásky a cieľom je „znížiť latku“ kresťanského morálneho učenia pre nich.
- V duchu pravého gradualizmu, pápež František nedávno pochválil odvahu svojho predchodcu Pavla VI. v jeho encyklike Humanae vitae. Pápež František povedal, že v rastúcom spoločenskom tlaku na populačnú kontrolu pápež Pavol VI. prejavil „prorockého ducha, mal odvahu ísť proti väčšine, brániť morálne učenie, postaviť sa proti istej kultúre a proti prítomnému i budúcemu neo-malthuzianizmu“[18].
- Zároveň však pápež František poznamenal, že Pavol VI. povedal spovedníkom, že majú jeho encykliku interpretovať s „oveľa väčším milosrdenstvom, [a] pozornosťou voči konkrétnej situácii […] Otázkou nie je, či zmeniť učenie, ale treba ísť hlbšie a uistiť sa, že pastoračná starostlivosť berie do úvahy rozličnosť situácií a tiež to, čo sú jednotlivé osoby schopné urobiť“.[19] Cirkev teda vyzýva svojich členov k plnosti pravdy a povzbudzuje ich, aby pri rozvíjaní svojej schopnosti žiť podľa tejto pravdy čerpali z Božej milosti.
Katolícke učenie závisí od katolíckeho spoločenstva
- Mnohé požiadavky z Kristovho morálneho učenia – a teda katolícka etika – sú náročné. To však predpokladá u kresťanov učeníckeho ducha, život modlitby a kresťanské svedectvo v spoločnosti i ekonomike. A predovšetkým to predpokladá život v kresťanskom spoločenstve – t.j. v rodine mužov a žien, ktorí stretli Ježiša, ktorí spoločne vyznávajú, že on je Pán, chcú aby jeho milosť formovala ich životy a vzájomne si pomáhajú žiť podľa neho.
- Katolícke učenie o homosexualite treba chápať v tomto svetle. To isté učenie, ktoré vyzýva osoby s homosexuálnou orientáciou, aby žili čistotu vo forme zdržanlivosti, vyzýva všetkých katolíkov, aby zanechali svoje vlastné obavy, vyhýbali sa nespravodlivej diskriminácii a aby prijali svojich homosexuálnych bratov a sestry do svojho spoločenstva lásky a pravdy v Cirkvi.[20] Všetci kresťania sú vyzvaní čeliť vlastným nezriadeným náklonnostiam a rásť v čistote – táto výzva sa týka každého človeka – a to v ich schopnosti dávať a prijímať lásku spôsobom, ktorý je v súlade s ich životným stavom.[21] Avšak odpoveď na túto výzvu na obrátenie je nevyhnutne zo strany nás uzdravujúcich sa hriešnikov, ktorí tvoríme údy Cirkvi, stále neukončeným úsilím. Kľúčové je utvárať v rámci rodiny, farnosti a širšieho kresťanského spoločenstva prostredie vzájomnej podpory, kde sa môže objaviť morálny rast a zmena.
- Niektoré z dnešných požiadaviek na schválenie alebo poskytnutie legálneho statusu pre homosexuálne a heterosexuálne partnerstvá pochádzajú z pochopiteľného strachu z osamelosti. V sekulárnej mainstreamovej kultúre sa čoraz viac považuje za nevyhnutné mať erotického partnera a ľudia si myslia, že cirkevné učenie je kruté a odsudzuje mužov a ženy k životu v osamelosti.
- Ak by však bežní farníci chápali odôvodnenie celibátu na základe komunitnej praxe a ak by väčšina domácich cirkví vzala vážnejšie „apoštolát pohostinnosti“, potom by dávne cirkevné učenie o čistote prežívanej v zdržanlivosti mimo manželstva mohlo vyznievať v očiach súčasníkov prijateľnejšie. Inými slovami, ak by naše farnosti boli skutočne miestami, kde „sám“ neznamená „osamelý“, kde sa širší okruh priateľov a rodín skutočne delí o svoje radosti a žiale, potom by snáď aspoň niektoré námietky sveta voči katolíckemu učeniu mohli byť odzbrojené. Katolíci by mali praktizovať apoštolát pohostinnosti bez ohľadu na to, nakoľko je kultúra, ktorá ich obklopuje nepriateľská či ľahostajná. Nikto, ani laici ani zasvätení katolíci nie sú limitovaní, pokiaľ ide o priateľstvo, ktoré môžu ponúknuť tým, ktorí zápasia.
- V pastoračnej starostlivosti o rozvedených a znovuzosobášených sa Cirkev usiluje spojiť vernosť Ježišovmu učeniu o nerozlučiteľnosti manželstva – ktorá jeho učeníkov tak desila – s milosrdenstvom, ktoré bolo srdcom jeho pôsobenia. Vezmime si napríklad učenie Benedikta XVI. o pastoračnej situácii rozvedených mužov a žien:
„Myslím, že veľkou úlohou farností a katolíckeho spoločenstva je urobiť všetko, čo je v ich silách, aby títo ľudia cítili, že sú milovaní, prijímaní, že nie sú ,mimoʻ [… ] Ich utrpenie nie je iba fyzickým a psychickým súžením, ale i utrpením pre veľké hodnoty viery v cirkevnom spoločenstve […] Som presvedčený, že ak je skutočne vnútorne prijaté, je pre Cirkev darom. Je potrebné, aby vedeli, že práve takto slúžia Cirkvi a sú v jej srdci.“[22]
- Inými slovami, pápež Benedikt veril, že je pravdou to, čo Kristus učil, no zároveň jednoducho rozvedených a znovuzosobášených nezavrhoval s tým, nech zatnú zuby, alebo nech osamote trpia. To nie je cirkevný postoj a nie je správny ani postoj katolíkov, ktorí konajú tak, akoby zabudli na to, že jedným z hriechov farizejov bolo to, že kládli na ostatných bremená zákonov, no „nepohli ani prstom“, aby pomohli ľuďom niesť tieto bremená (Mt 23, 4). Benedikt sa pritom odvoláva na Katechizmus Katolíckej cirkvi, ktorý hovorí „kňazi a celé spoločenstvo im majú prejavovať pozornú starostlivosť,“[23] aby sa títo ľudia nepovažovali akoby za odlúčených od Cirkvi.
- Zväzky priateľstva robia požiadavky učeníctva znesiteľnejšími. To, že v rámci kresťanského spoločenstva si členovia „nesú vzájomne bremená“[24], ich uschopňuje kráčať po ceste uzdravenia a obrátenia. Bratská láska robí vernosť možnou. Ponúka tiež svedectvo a povzbudenie pre širšie spoločenstvo Cirkvi. Katechizmus Katolíckej cirkvi má na mysli niečo podobné, keď hovorí, že manželia, ktorí vytrvajú v manželstve aj v ťažkých podmienkach, „si zasluhujú vďačnosť a podporu cirkevného spoločenstva“ [25]. To isté možno povedať o všetkých tých, ktorí čelia zložitej rodinnej situácii.
- V kultúre, ktorá kolíše medzi anonymitou na jednej strane a nemiestnou zvedavosťou „na detaily zo života tých druhých“ na druhej strane, nás pápež František vyzýva, aby sme jedni druhých sprevádzali v diele duchovného rastu. [26] Hovorí: „V každom prípade dobrý sprievodca neustupuje formám fatalizmu alebo zbabelosti. Vždy pozýva túžiť uzdraviť sa, zdvihnúť sa, objať kríž, všetko zanechať a znovu hlásať evanjelium.”[27] Potom sú tí, ktorí boli uzdravení, schopní odovzdávať pozvanie na uzdravenie aj ďalším.
- Kresťanská viera a spása, ktorú sprostredkuje, nie sú individualistické; sú hlboko spoločenské: „Viera má nutne cirkevnú formu, vyznáva sa vnútri Kristovho tela ako konkrétne spoločenstvo veriacich. Práve z tohto cirkevného priestoru otvára viera jednotlivého kresťana všetkým ľuďom. Akonáhle je Kristovo slovo vypočuté, premieňa sa v kresťanovi svojou vlastnou vnútornou silou na odpoveď, na vlastné vyslovené slovo, na vyznanie viery“.[28]
- Ježiš učil mnohé veci o sexe a manželstve, ktoré bolo ťažké žiť v minulosti i dnes. My však nie sme sami, keď čelíme týmto ťažkostiam. Život v Kristovom tele znamená žiť ako vzájomne závislé údy, ktoré sa navzájom formujú v láske.[29] Cirkevné učenie, sviatosti a spoločenstvo, to všetko existuje, aby nám to pomáhalo na ceste. Trpezlivosťou, odpustením a dôverou v Kristovo telo, sa môžeme spoločne uzdraviť a žiť tak, ako by sa inak mohlo zdať nemožné.
Otázky na diskusiu
- Cirkev je ako poľná nemocnica. Ako Cirkev pomáha ľuďom, ktorí sú zranení? Ako to môžeme robiť lepšie?
- Prečo nie sú katolíci morálnymi individualistami? Prečo zdôrazňujeme podporu spoločenstva? Ako ste pocítili, že Božia milosť pôsobí cez spoločenstvo?
- Aké sú prekážky pre vytvorenie blízkeho duchovného priateľstva vo vašej kultúre? Čo môže vaša farnosť alebo diecéza urobiť, aby podporila katolícke priateľstvo?
- Aký druh pomoci existuje vo vašej farnosti alebo diecéze pre napredovanie v čistote? Máte nejaké podporné skupiny alebo formačné príležitosti? Ako často sa ponúka sviatosť pokánia a aké sú možnosti na duchovné sprevádzanie?
[1] Porov. Jn 6, 60-66.
[2] Porov. Mk 3, 13-35 a Lk 8, 19-21.
[3] Porov. KKC, 77, 85. Porov. Dei Verbum (DV), 7.
[4] Pápež František, interview v článku „A Bis Heart Open to God“ (Veľké srdce otvorené Bohu), America, 30. september 2013.
[5] Porov. KKC, 2351-2356, a FC, 24.
[6] Porov. pápež Ján Pavol II., list rodinám Gratissimam sane (GrS), (1994), 9.
[7] Sv. Augustín, Sermons, 2290, The Works of St. Augustine: A Translation
for the 21st Century. Sermons III/6 (184- 229Z), prel. Edmund Hill,
O.P., ed. John Rotelle, O.S.A. (New York, 1993), 323. Iné miesta, kde Augustín opisuje spásu v medicínskych termínoch pozri v Serm. 229E (tamže, s. 283); Confessions VII, xx, 26; X, xxx, 42; De doctrina christiana 1, 27; 4, 95; Enchiridion 3.11; 22.81; 23. 92; 32.121; De nuptiis, Bk. 2, 9. III; 38. XXIII.
[8] Sv. Augustín, Tractates on the Gospel of John, 41.13.2. Saint Augustine Tractates on the Gospel of John 28-54, prel. John W. Rettig (Washington: CUA Press, 1993), 148-49.
[9] EG, 3.
[10] DCE, 1.
[11] Pápež Ján Pavol II., encyklika Veritatis splendor (VS) (1993), 7.
[12] EG, 19-24.
[13] DV, 10.
[14] KKC, 1421.
[15] KKC, 1428. Porov. LG, 8.
[16] FC, 34.
[17] FC, 34.
[18] Francis X. Rocca, „Pápež v interview naznačuje…” Catholic News Service (5. marec 2014).
[19] Francis X. Rocca, „Pápež v interview naznačuje…” Catholic News Service (5. marec 2014).
[20] Porov. KKC, 2358-2359.
[21] Porov. KKC, 2337, 2348.
[22] Pápež Benedikt XVI., príhovor na „Festivale svedectiev“, Miláno (2. jún 2012).
[23] KKC, 1651.
[24] Gal 6, 2. porov. 88.
[25] KKC, 1648.
[26] EG, 169-73.
[27] EG, 172.
[28] LF, 22.
[29] Porov. 1 Kor 12, 26-27 a KKC, 521, 953.
