Katechézy o rodinnom živote: VI. KAŽDÁ LÁSKA PRINÁŠA OVOCIE

0
17

Nie každý je povolaný do manželstva. Ale každý život má byť plodný. Každý život má schopnosť a potrebu dávať nový život – ak nie prostredníctvom plodenia a vychovávania detí, tak potom cez iné životné formy sebadarovania, budovania a služby. Cirkev je široká rodina rozličných povolaní, pričom každé z nich je špecifické a všetky sa navzájom potrebujú. Kňazstvo, rehoľný život a zasvätení laici žijúci v celibáte a panenstve obohacujú svojím svedectvom manželský stav, a platí to aj naopak. Rozličné formy čistoty sú formami sebadarovania vlastného života v službe Bohu a ľudskému spoločenstvu.

 

Duchovná plodnosť panenstva a celibátu

 

  1. Dve sviatosti sú jedinečné v tom, že prispievajú k „spáse iných“. Posvätný stav (posvätná vysviacka) a manželstvo „udeľujú špeciálnu milosť na osobitné poslanie v Cirkvi a na službu budovania Božieho ľudu“. [1][91]

 

  1. Inými slovami povedané, nie všetci muži a ženy musia byť biologickými rodičmi, aby vyžarovali Božiu lásku alebo mali účasť na „rodine rodín“, ktorou je Cirkev. Povolanie ku kňazstvu alebo k zasvätenému životu je celostné a nádherné. Cirkev bude vždy potrebovať kňazov a zasvätených. Rodičia majú pomáhať svojim synom a dcéram, aby boli otvorení na Božie volanie na životnú cestu úplného darovania sa Bohu.

 

  1. Navyše, existuje veľa laikov žijúcich v panenstve a celibáte, ktorí majú vlastnú nezastupiteľnú rolu v Cirkvi. V Cirkvi je veľa rozličných foriem praktizovania panenstva a celibátu, pričom všetky sú povolaním k službe Cirkvi a k vytváraniu spoločenstva spôsobom analogickým rodičovstvu.

 

  1. Autentický celibát a panenstvo – či už u laikov, kňazov, alebo zasvätených – je nasmerovaný k spoločenskému a komunitnému životu. Byť „duchovným otcom“ alebo „duchovnou matkou“ – napr. ako člen duchovenstva alebo rehole, ale tiež ako starý otec, alebo ako blízky príbuzný, či ako katechéta, učiteľ, alebo jednoducho ako radca a priateľ – je úctyhodné povolanie. Je to niečo, čo je podstatné pre zdravé a prosperujúce kresťanské spoločenstvo.

 

  1. Svätý Ján Pavol II. takto uvažoval o materských vlastnostiach Matky Terezy, a teda v širšom zmysle o ovocí a duchovnej plodnosti života v celibáte a panenstve:

 

„Nazvať rehoľníčku ,matkouʻ nie je nič nezvyčajné. Toto pomenovanie bolo pre Matku Terezu zvlášť priliehavé. Matku možno spoznať podľa jej schopnosti sebadarovania. Keď pozeráme na postoje a spôsob života Matky Terezy, lepšie chápeme, poza čisto telesný rozmer, čo pre ňu znamená byť matkou; pomáha nám to ísť k duchovným koreňom materstva.

Vieme dobre, v čom spočívalo jej tajomstvo: bola naplnená Kristom, a preto sa na všetkých pozerala Kristovými očami a jeho srdcom. Vzala vážne jeho slová: ,Bol som hladný a dali ste mi jesť…ʻ (Mt 26, 35). Preto sa nezdráhala ,adoptovaťʻ si chudobných za svoje deti.

Jej láska bola konkrétna a vynachádzavá: pobádala ju ísť tam, kde len máloktorí mali odvahu ísť, kde bola obrovská, ba až desivá chudoba.

Neprekvapuje, že ľudia našej doby boli ňou ohromení. Bola stelesnením tej lásky, ktorú Ježiš označil za rozpoznávací znak svojich učeníkov: ,Podľa toho spoznajú všetci, že ste mojimi učeníkmi, ak sa budete navzájom milovaťʻ (Jn 13, 35).[2] [92]

Vyžarujúce svedectvo blahoslavenej Matky Terezy z Kalkaty a svätého Jána Pavla II. ukazuje, že život v panenstve a celibáte vo svojej mnohorakosti môže byť presvedčivý a krásny.

Zdôvodnenie a možnosti panenstva a celibátu

  1. Keď sme v predošlej katechéze citovali svätého Augustína, videli sme, že cieľom rodičovstva nebolo len zachovanie rodu, či budovanie ľudskej spoločnosti, ale naplnenie nebeského mesta radosťou nového života. Toto rozlišovanie – medzi prirodzeným cieľom plodenia (prokreácie) a teologickým povolaním k naplneniu Božieho kráľovstva – umožňuje Cirkvi, aby urobila ďalší krok: Nie každý muž a žena musia napĺňať svoje poslanie „byť plodní“ v manželstve.
  2. Cirkev predkladá manželstvo ako povolanie, ako možnosť: nemôže to byť príkaz alebo podmienka pre prosperujúci kresťanský život.[3] [93] Z toho potom vyplýva, že celibát a panenstvo musí existovať v spoločenskom živote Cirkvi preto, aby manželstvo bolo slobodným, nie povinným rozhodnutím. Ak existuje pre muža a pre ženu aj iná alternatíva ako usporiadane prežívať svoj sexuálny život na ceste do nebeského kráľovstva, je ňou panenstvo a celibát. „Rodina je povolanie, ktoré Boh vpísal do prirodzenosti muža a ženy, ale existuje aj iné povolanie, ktoré je komplementárne k manželstvu: povolanie k celibátu a k panenstvu pre Božie kráľovstvo. Je to povolanie, ktoré žil samotný Ježiš.“ [4][94]
  3. Panenstvo a manželstvo si navzájom nekonkurujú. Svätý Ambróz nás poučuje: „Nevychvaľujeme totiž jedno tak, aby sme vylučovali druhé… V tomto je disciplína Cirkvi bohatá.“[5][95] Panenstvo a manželstvo sú doplňujúce povolania, pretože obidve vyjadrujú, že sexuálna intimita nemôže byť len na skúšku.[6] [96] Osoby žijúce v celibáte a panenstve i v manželstve sú verné zmluve lásky a vyhýbajú sa „skúške“ alebo podmienečnej intimite.[7] [97] Panenstvo i manželstvo odmietajú sexuálny život v zmysle „kultúry provizórnosti“, ako ju označuje pápež František.[8] [98] Panenstvo i manželstvo odmietajú sexuálne vzťahy založené len na uspokojovaní erotickej túžby.

 

  1. Zachovávanie disciplíny panenstva a manželstva sú dve cesty pre mužov a ženy, ako byť navzájom solidárni bez sexuálneho vykorisťovania. Panenstvo a manželstvo sú jediné dve cesty života, ktoré vyjadrujú, že manželstvo je plne ľudská forma pre plodivé úkony (prokreatívne akty) vo svetle Božieho plánu, ktorý zostáva v nás a formuje náš život. Celibát a panenstvo – ktorý zahŕňa nielen kňazov a zasvätených, ale všetkých, ktorí žijú v čistote – je cestou života pre tých ľudí, ktorí nie sú ženatí/vydaté, a ktorí si ctia Božiu zmluvu.

 

  1. Všetko, čo Cirkev učí – že sme stvorení pre radosť, že sme stvorení na Boží obraz, o potrebe milovať a byť milovaní – sa rovnako vzťahuje na osoby žijúce v panenstve i v manželstve. Celibát môže byť buď doživotným záväzkom, ako je to u zasvätených, alebo trvalým stavom u tých, ktorí sa nemôžu zosobášiť kvôli chorobe alebo okolnostiam, alebo môže byť iba potenciálne trvalým, ako je to u mladých ľudí na ceste rozlišovania povolania. Vo všetkých týchto prípadoch človek žijúci v celibáte nasleduje Ježiša, napreduje tým, že sa obetuje Bohu, že je verný jeho plánu a buduje svoj život na láske k iným, ktorá je milosrdná, trpezlivá, veľkodušná a slúžiaca.

 

  1. Ak spoločnosť hľadí na manželstvo ako na niečo povinné v tom zmysle, že človek k svojmu naplneniu potrebuje partnera, aspoň romantického, potom by sa mnohí ľudia ocitli na okraji spoločnosti. Celibát a panenstvo v Cirkvi je prejavom nesúhlasu s takýmto mylným chápaním. Napr. vdovy sú často v tradičných spoločnostiach odsunuté na okraj; slobodní ľudia v moderných mestách sa často schádzajú v kluboch, krčmách a baroch, kde promiskuita (striedanie partnerov) je normálna. Alternatívou pre ľudí, ktorí nežijú v manželstve, je pohostinnosť kresťanov, ktorú majú preukazovať jeden druhému. Majú vytvoriť také prostredie, v ktorom títo ľudia môžu zakúsiť radosť a objaviť svoje poslanie, kde sa cítia bratsky a ľudsky prijatí.

 

  1. Sú ľudia, ktorí sa chcú oženiť/vydať, ale kvôli okolnostiam, ktoré nezávisia od nich, nie sú schopní nájsť si manžela/manželku. Život nádeje a očakávania neznamená, že sa človek uchýli k prázdnemu prežívaniu, k rezignácii. Práve naopak, ten, kto žije v činorodej pripravenosti pre Božiu vôľu, ktorá sa odhaľuje v jeho osobných dejinách, pričom si osvojuje Máriino fiat[9][99], toho Boh hojnejšie požehnáva. Keďže každý je povolaný dávať a prijímať lásku, pretože kresťanská láska je orientovaná smerom k druhým, celibát nadobúda spoločenský rozmer. Keď milujeme jeden druhého čisto (mimo manželstva), vtedy vzniká priateľstvo: „Čnosť čistoty sa rozvíja v priateľstve… Čistota sa prejavuje najmä v priateľstve s blížnym. Priateľstvo pestované medzi osobami toho istého alebo rozdielneho pohlavia je veľkým dobrom pre všetkých. Vedie k duchovnému spoločenstvu.“[10][100]

 

  1. Ľudia žijúci v celibáte a panenstve – a do určitej miery analogicky aj bezdetné páry – tiež oplývajú jedinečnou slobodou a sú lepšie disponovaní pre niektoré druhy služby, priateľstva a spoločenstva. Tí, ktorí žijú v celibáte a bezdetní sú relatívne voľnejší pre nové čnostné iniciatívy v živote spoločenstva, pre angažovanosť, ktorá si vyžaduje flexibilitu, pre modlitbu a kontempláciu. Títo ľudia, bezdetné manželské páry, ba aj zdraví starší ľudia (napr. tí, ktorým už odrástli deti), majú dar času, ktorým rodičia zvyčajne nedisponujú. Môžu sa preto zaoberať katechetickou činnosťou a inými službami vo farnosti, alebo aj apoštolátom a svedectvom v rizikových situáciách, čo nie je možné pre rodiny s deťmi. Neženatí/Nevydaté alebo inak bezdetní majú viac času a možností pre kreativitu, pohostinnosť a priateľstvo. Keď svätý Pavol odporúča panenstvo a celibát, myslí tým to, že tento stav má svoje výzvy, ale má tiež svoje výhody a slobody: „Ale ak sa oženíš, nezhrešíš. A ak sa panna vydá, nezhreší. Ale takíto budú mať telesné trápenia a toho vás chcem ušetriť… Chcem, aby ste vy boli bez starostí.” (1 Kor 7, 28-32).

 

Duchovná a spoločenská spriaznenosť medzi panenstvom a manželstvom

  1. Katechizmus Katolíckej cirkvi uvádza: „Všetci veriaci v Krista sú povolaní, aby viedli čistý život podľa svojho osobitného životného stavu. Pri krste sa kresťan zaviazal, že bude žiť svoj citový život v čistote.“[11][101] Panenstvo a manželstvo sú podobné vo vnútornom sebaodovzdaní Pánovi. Ľudia žijúci v panenstve a manželstve zasväcujú svoje životy Božej zmluve podľa svojich vlastných povolaní. Existujú praktické rozdiely v každom osobitnom individuálnom povolaní, ale vnútorný pohyb duše, obetovanie svojho srdca, je v podstate rovnaké. Zrelému dospelému človeku, či už žije v panenstve alebo v manželstve, sú dôverne blízke tie isté duchovné schopnosti.
  2. V manželstve, keď sa manželia a manželky navzájom dávajú jeden druhému s láskou, ktorá napodobňuje Ježiša, ich sebadarovanie jeden druhému je súčasťou Kristovho diela, spájanie sa s tým istým duchom Ježišovho sebadarovania Cirkvi. Keď si snúbenci dávajú svoje sľuby v kostole pri sobášnej liturgii, Kristus prijíma ich manželskú lásku a robí ju súčasťou svojho vlastného eucharistického daru seba Cirkvi a Otec, ktorý sa teší z obetovania Syna, dáva Ducha Svätého manželom, aby spečatil ich jednotu.[12][102] Manželská plodnosť je potom v prvom rade darom a úlohou sviatostného zväzku. Práve preto svätý Ján Pavol II. nádherne povedal, že manželský zväzok, ktorý manželia dostali k potešeniu a pre život, je „ustavičnou pripomienkou toho, čo sa odohralo na kríži. Sú jeden pre druhého i pre deti svedkami spásy, na ktorej ich sviatosť robí účastnými.“[13][103]
  3. Podobné zdôvodnenie platí aj v prípade celibátu a panenstva. Kristova láska je úplná, pretože sa plne daruje, bezpodmienečne potvrdzuje druhého: „Lebo za čo vymení človek svoju dušu?“ (Mt 16, 26). Kristova láska je vyjadrená v jeho túžbe deliť sa s učeníkmi o celého seba (Lk 22, 15), dávať im seba naplno preto, aby každého priviedol naspäť k Otcovi, aby každý mal účasť na Božej sláve.[14][104] Manželská láska je zdôvodnením zmluvy, ktorá usmerňuje plodenie (prokreáciu); láska v celibáte je zdôvodnením zmluvy, ktorá sa sprítomňuje v kontexte spoločenstva.
  4. Keďže manželstvo a panenstvo sú pre dospelých katolíkov komplementárnymi povolaniami, mali by sme vychovávať mladých ľudí k tomu, aby videli, že romantický partner nie je pre ľudské šťastie tým podstatným. Ak samotné manželstvo je stvárňované Ježišovou zmluvou s nami, a ak táto zmluva robí zároveň celibát uskutočniteľnou alternatívou, potom môžeme lepšie pochopiť mladých ľudí, ktorí nie sú ženatí/vydaté. Nie je to natoľko v zmysle známosti alebo „randenia“, ale ako čas rozlišovania a čas pestovania priateľstiev. Byť schopným vytvoriť pravé priateľstvo je základom jednak pre život v manželstve, ako aj v spoločenstve ľudí žijúcich v celibáte a panenstve. Otázka povolania, ktorej čelia dospievajúci a ďalší mladí ľudia, dnes potrebuje zapojenie niečoho viac ako len romantických očakávaní. Mladí ľudia si potrebujú osvojiť určité vnútorné duchovné schopnosti bez ohľadu na to, aký bude ich budúci život.
  5. Z tohto dôvodu by mali farnosti venovať náležitú pozornosť spoločenskému rozmeru čistoty a panenstva. Celibát prináša osobitné výzvy a ako upozorňuje Katechizmus Katolíckej cirkvi, naučiť sa sexuálnemu sebaovládaniu zhŕňa aj kultúrny aspekt: sme od seba vzájomne závislí a naša kultúra buď napomáha alebo sťažuje uplatňovanie čistoty.[15][105] Mladí ľudia si vytvárajú predstavu o svojom budúcom živote na základe príkladov, ktoré vidia a príbehov, ktoré počúvajú.
  6. Keďže celibát a panenstvo je postavené do opozície voči súčasnej kultúre, vytvára sa tu riziko, že nebude vo farnosti plne pochopený. Slobodní ľudia si zasluhujú osobitnú pozornosť a aktívnu starostlivosť Cirkvi, najmä duchovných pastierov.[16] [106] Nielen duchovní pastieri, ale tiež rodiny a samotní slobodní ľudia by mali podniknúť konkrétne kroky pre to, aby „byť slobodným“ v katolíckom prostredí neznamenalo presne to isté ako byť osamelým alebo izolovaným. Slobodní ľudia potrebujú priateľstvo, aby sa mohli deliť o svoje bremená i bolesti, rovnako ako o pochopenie a príležitosť k službe. „Slobodným treba otvoriť ,dvere rodínʻ, ,domácich cirkvíʻ, i dvere veľkej rodiny, ktorou je Cirkev“ .[17][107]
  7. Táto vízia predpokladá, že každý musí skúmať, ako prispieva k atmosfére a podstate života vo farnosti. Ak rodičia odhovárajú deti od kňazstva, zasväteného života alebo od iných povolaní v celibáte a panenstve, potom by si malo spytovať svedomie celé spoločenstvo. Autentický celibát má vždy rozhodne spoločenský charakter. Ak sa však pozeráme na celibát len ako na samotu alebo odcudzenie, potom sa niečo zdeformovalo v praxi alebo v štruktúre života spoločenstva. Osoby žijúce v celibáte a panenstve by mali vyvíjať iniciatívy v tom smere, aby slúžili a boli angažované; rodiny zasa by mali podnikať kroky k pohostinnosti, prijímať slobodných ako „tety“ či „ujov“ a zapájať ich do budovania širšieho domáceho prostredia či medzinárodných spoločenstiev.
  8. Bohatý spoločenský život napomáha k tomu, že všetky druhy celibátu a panenstva sú pre svet oveľa prijateľnejšie, pretože spochybňuje kritiku celibátu a panenstva, považovaného nevyhnutne za osamelý. Prežívať túto víziu, prekonávať zotrvačnosť takýchto spoločenských predsudkov, ktoré izolujú slobodných a prehliadajú možnosti celibátu – to si vyžaduje kreatívne angažovanie laikov a rovnako aj duchovenstva. Ježiš, ktorý je naším Pánom, hovorí: „Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať.“ (Jn 13, 35). Láska by mala viditeľne oživovať život farnosti, v ktorej má každý svoje miesto.
  9. Celibát a panenstvo nie je niečím neplodným, a neznamená ani „single“ v zmysle izolovanosti alebo autonómie. V Cirkvi sme všetci vzájomne závislí, stvorení pre spoločenstvo, stvorení k dávaniu a prijímaniu lásky. Táto vízia ľudského života vzbudzuje nevyčerpateľnú mnohorakosť kreatívnych povolaní. Celibát a panenstvo prináša jedinečné nároky na tých, ktorí ho prijímajú. Ľudia žijúci v celibáte však majú aj jedinečné výsady a možnosti. Rešpektujú sexuálny, či biologický potenciál manželstva a konajú na základe rovnakej spirituality sebadarovania. Ľudia žijúci v celibáte a manželské páry sa navzájom potrebujú k tomu, aby sa vzájomne posilňovali a rástli v „rodine rodín“, ktorá sa nazýva Cirkev.

 

OTÁZKY NA DISKUSIU

1. Čo majú spoločné celibát/panenstvo a manželstvo?

2. Akým skúškam alebo ťažkostiam čelia ľudia, ktorí sú neženatí/nevydaté, vo vašom spoločenstve? Ako im môžu pomôcť priatelia, rodiny a farnosť? Aké sú výhody celibátu? Ako môžu neženatí ľudia/slobodní slúžiť spoločenstvu?

3. Majú deti vo vašej farnosti možnosť stretnúť sa so širokou škálou zasvätených – s kňazmi, mníchmi, rehoľníkmi, mníškami, či s inými rehoľnými sestrami? Porozmýšľajte nad tým, akým spôsobom možno predstaviť príklady života v panenstve a celibáte vo vašom spoločenstve. Už ste niekedy povzbudili deti, ktoré poznáte, aby sa stali kňazmi alebo zasvätenými osobami? Prečo áno, prečo nie?

4. Aké dobré dôvody vedú k tomu, aby si ľudia vybrali buď manželstvo alebo život v celibáte/panenstve? Ktoré dôvody k tomu nie sú príliš dobré? Ako by mal človek rozlišovať svoje povolanie?

 

 

 

[1] Kompendium Katechizmu Katolíckej cirkvi, 321.

[2] JÁN PAVOL II.: Príhovor na Stretnutí s rodinami rodinami, ktoré si adoptovali dieťa, zorganizovanom Misionárkami lásky (5. septembra 2000).

[3] Porov. 1 Kor 7, 25-40.

[4] FRANTIŠEK, Príhovor na Stretnutí s mládežou z Umbrie“, Assisi, (4. októbra 2013).

[5] Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2349. Porov. SVÄTÝ AMBRÓZ, De viduis, 23. Citát upravený. Tiež viď vyššie bod 51 (Štvrtá katechéza).

[6] Porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1646. Viď vyššie bod 58 (Štvrtá katechéza).

[7] Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2391. Viď vyššie bod 58 (Štvrtá katechéza).

[8] Viď vyššie bod 60. (Štvrtá katechéza).

[9] Porov. Lk 1, 38.

[10] Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2347.

[11] Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2348.

[12] Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1624.

[13] JÁN PAVOL II., Familiaris consortio, 13.

[14] Porov. Jn 1, 14; 17, 24.

[15] Porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2344.

[16] Porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1658.

[17] Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1658.

Zanechať komentár

Please enter your comment!
Please enter your name here