CSABA TOLNAI: Mužská spiritualita v praxi. Škaredé káčatko je dávnou minulosťou

0
634

Zo škaredého káčatka, do ktorého učiteľky – a azda ani vlastní rodičia – nevkladali veľké nádeje, sa stal úspešný človek, riaditeľ mládežníckeho centra, hrdý Levičan, spisovateľ, otec, manžel, ba dokonca poslanec mesta. „Za akýmkoľvek úspechom, ktorý sa mi podaril, stojí oveľa väčší a inteligentnejší Manažér,“ hovorí v rozhovore pre ZaStolom.sk Csaba Tolnai.

 

Ako vnímaš mužskú spiritualitu, líši sa niečím od tej ženskej?

Z organizovania diskusných klubov s duchovnou tematikou mám skúsenosť, že účastníkmi boli prevažne ženy. Existuje množstvo teórií, prečo je to tak, ale myslím si, že je to ovplyvnené tým, že muži sú tvrdí, ale krehkí, a ženy sú húževnaté a mäkšie. Od stvorenia vnímame veľký rozdiel medzi mužom a ženou, či už po emocionálnej stránke, vo vnímaní života či vzťahov, vrátane spirituality. Naozaj, ženy sú citlivejšie. Evanjeliová zvesť, a vôbec duchovný život, je pre ich duševnú prirodzenosť im oveľa bližší a jednoduchšie prijateľný ako mužom, ktorí sú od stvorenia tvrdší a viac hrdí, menej otvorení. Muži ťažšie prijímajú rolu niekoho, od ktorého sa očakáva, že mal by byť vodca, ale zároveň by mal byť aj pokorný, mal by sa učiť od múdrejších, dovoliť niekomu inému, aby vstúpil do jeho života a riadil jeho život – hovoríme o transcendentnom, o Bohu. Svoju hrdosť a pýchu odovzdávam Bohu. Je náročné prijať vodcovstvo a zároveň sa pokoriť Bohu, zmeniť sa, robiť niečo iné ako doteraz. Nám mužom, ktorí máme určitú rolu v spoločnosti, sa to prijíma ťažšie.

 

Znamená to, že muži sú menej duchovní?

Oveľa viac a hlbšie som sa vedel porozprávať o duchovných veciach so ženami, samozrejme, česť výnimkám, ako s mužmi. Akoby mužom nedochádzalo, že Boh hovorí aj inými spôsobmi. Muži sú takí: Ja zvládnem, mám dosť síl, mám na to. Nepotrebujem niekoho, aby mi dával rady. Racionalita je niekedy zábranou prijať, že by som mal prijať múdrosť, zásady do môjho života a riadiť sa nimi. Ale nie! Ja som sebestačný, nezávislý.

 

Kedy dochádza k prerodu?

Muži celkovo prijímajú ťažšie informácie o sebe, napríklad, že nie som úplne dokonalý. Že na mne nie je nič, čo by sa malo zmeniť, nikoho nezabíjam, mám veľa povinností a starostí a robím, čo viem. Nepoznám štatistiky, ale myslím si, že muži oveľa ťažšie prijímajú pravdu o sebe. Mám známu psychiatričku, ktorá vraví, že muži si ťažko priznávajú závislosť. Myslia si, že majú veci pod kontrolou. To racionálne sa premieta aj do duchovného života. Musí pravdu odhaliť a priznať si ju. Nie som bezchybný a dokonalý, ale viem, že to môže byť lepšie, ak prijmem pravdu a môže to priniesť rozkvet mužskosti. Muž nie je nadriadený nad ženou, ale je výnimočný vo svojom postavení. Boh dal mužom niečo zvláštne a chce, aby sme boli skutočnými mužmi. Musel som spoznať, že mi nepatrí celý svet a prísť do bodu, že nie som dokonalý a že ani moje dovtedajšie názory neboli bezchybné, ale akoby sa mi otvorili oči a uvidel som ešte dlhú cestu predo mnou, ktorá je vzrušujúca a ktoré mi vie pomôcť stať sa skutočným mužom.

 

Aké vlastnosti by mal mať muž?

Mali by sme byť strážcovia pravdy – vždy a za každú cenu. A teraz – čo je to pravda? Viem, že je jedna Pravda. Ale v takom praktickom živote ju treba nachádzať. Myslím si, že z duchovného hľadiska nám Pán Boh zveril správcovstvo, možno líderstvo. Nehovorím, že ženám nie, ale myslím si, že máme na to predispozície a očakáva sa to od nás. Mali by sme sa vždy postaviť za čestnosť a pravdu a tieto strážiť, či už je to v rodine alebo v zamestnaní.

 

Na mužov sa kladú veľké očakávania – byť zodpovedný otec, milujúci manžel, finančne zabezpečiť rodinu, byť fyzicky silný, byť múdrym radcom… Niektoré na mužov kladie spoločnosť. Často sú muži z toho frustrovaní a oslabení.

Ľahko môžeme skĺznuť k tomu, aby sme len zaškrtli, čo sme všetko spravili. Veľakrát máme zvýšené nároky sami na seba. A to ešte doma manželka očakáva, aby sme sa usmievali a všetko jej zverili. Muž, ktorý nie je vetroplach, tak plánuje a má spočítané, čo a ako bude robiť. Podľa mňa sú na mužov dnes kladené extrémne nároky.

 

Ako vaša manželka prijíma, že ste hlava rodiny?

Moja manželka vníma vo mne líderstvo a určitú dominanciu v niektorých veciach, som v podstate hovorca rodiny a väčšinou riešim rodinné záležitosti. Niekedy vidí, že nevládzem, a mám v nej vynikajúcu pomocníčku. Sme si rovní, ale výborne mi pomáha. Je chronicky známe, že za každým úspešným mužom stojí úspešná žena. Muž potrebuje manažéra, aby vynikli jeho kvality.

 

Ako si skvalitňujete duchovný život?

Okrem nedeľného stretnutia v kostole mám dve stretnutia cez týždeň: v utorok večer sa stretáme čisto mužská skupinka a preberáme veci z Písma a potom je to štvrtok večer, kde máme rodinné stretnutia s ľuďmi, ktorí majú deti v podobnom veku ako máme my. Moja manželka má stretnutia so svojimi kamarátkami. Povedali sme si, že je to zdravé pre náš vzťah.

Potrebujú muži spoločenstvo?

Vlk-samotár, ktorý tvrdí, že spoločenstvo nepotrebuje, nie je úprimný. Muž potrebuje počuť iný názor, prijať iné normy, potrebuje zmenu. Či už ide na pivo alebo má nejaké krúžky.

 

Muži sa často hanbia priznať, že veria. Je hanbou veriť?

V normálnom vzťahu a v normálnej spoločnosti nie. Ale my sme zvláštna spoločnosť, poznačená rôznymi traumami z minulosti, keď sa k viere nepriznávalo. Dnes sa ľudia priznajú k všeličomu, ale nie k osobnej viere v Krista a považujú to za bájky. Keď muž skutočne spozná Krista a začne s ním žiť, prizná, že je na ňom závislý, tak sa prestane hanbiť. Lebo Kristus bol skutočný muž – skutočný človek a skutočný Boh. A on chce, aby sme boli skutočnými mužmi.

 

Ste vy „skutočný muž“?

Zďaleka sa nepovažujem za vyzretého a skúseného muža. Keď ma dnes vidia moje bývalé učiteľky, ktoré sú dnes staré tety, nevedia pochopiť, že z toho neschopného nespratníka je normálny človek. Nechcem použiť lacné náboženské frázy, ale mne v živote pomohli dve veci.

Prvou bolo poníženie v detstve, bol som dosť utiahnutý a zakomplexovaný, ničím som sa nevyznačoval, nevynikal som školskými vedomosťami ani športovými výkonmi. Moji pedagógovia mi nepredpovedali veľkú budúcnosť. Som typické husákovské dieťa, keď nás vtedy normalizovali, a teda nepovzbudzovali. Domov som nosil len hanbu a rodičia sa toho veľa napočúvali na rodičovských združeniach. Toto mi pomohlo vedieť, že dokonalosť mi nehrozí. Skôr, že život prežijem tak, ako budem vedieť a vládať.

Druhé, čo mi pomohlo, sú sklamania a utrpenie. Pomerne zavčasu mi otec ochorel, bol skôr utiahnutý, málo komunikoval, v určitých momentoch som musel prevziať funkciu otca a takého spoločníka a živiteľa. S bratom sme chodili na letné brigády a všetky peniaze sme dávali mame, ktorá ledva vyžila. Toto ma vycibrilo, že sa síce pokladám za veľmi úspešného človeka, napriek tomu necítim vnútorné uspokojenie. Nepotrebujem si nič dokazovať, nepotrebujem súťažiť, nepotrebujem sa predbiehať. Úspechy prišli akoby samé. Čím viacej sa o ne človek snaží, tým viac mu vypadajú z ruky.

 

Často sa stáva, že utrpenie či sklamanie sa nepretaví do ničoho pozitívneho. Mnohé deti, ktoré rodičia nepochvália, si túto traumu nesú po celý život, sú negativistickí, zatrpknutí a napokon tým ovplyvnia aj svoje deti. Ako sa vo vás táto „trauma“ pretransformovala na niečo dobré?

Budem veľmi jednoduchý, ale veľmi pravdivý. Bol to Ježiš Kristus. Bol to Boh, v ktorého som neveril a o ktorom som nič nevedel. Udialo sa to vo chvíľach, keď som začal vnímať Ježiša najprv ako historickú bytosť, neskôr ako Boha, ktorý chodil po tejto zemi a potom som uveril v Boha, ktorý ma prijíma a ktorý ma vidí úplne inak, ako ma vidí spoločnosť či ako sa vidím aj sám. Nebolo to z noci do rána. Prijal som takéto uzdravenie. Ježiš mi nič nevyčíta. Nedokážem sa na iných pozerať ako na neschopných. Viem, koľko mne Boh odpustil a snažím sa v ľuďoch vidieť do dobré. Prívetiví ľudia sú príjemní. Nemám núdzu o priateľov, ktorí ma vyhľadávajú. Kristus mi dal hodnotu a tak, ako Boh miluje mňa, chce, aby som aj ja miloval ostatných – a to je pre mňa najväčšia sila v spiritualite. Všetko môžem v Kristovi. Boh nás nekonečne miluje. Ani si to nevieme predstaviť, ako nás miluje. Božie prijatie a videnie toho, aký raz budem vo večnosti, mi pomáha v prijatí iných. Som prijímaný Kristom, a preto mi to pomáha vidieť ľudí úplne inak. Budú nádherní stáť pred Kristom na vlastných nohách. Ešte chvíľku, a všetci budeme tam. Život je krátky. Za ktorýmkoľvek úspechom, ktorý sa mi podaril, stojí oveľa väčší a inteligentnejší Manažér. Kroky muža vedie Hospodin, píše sa v Písme. Chcem byť vedený Bohom a chcem sa pýtať, Bože, čo robiť.

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno