Napísala sr. Ave Clark OP, dominikánska sestra a koordinátor náboženskej výchovy pre osoby so zdravotným postihnutím v diecéze Brooklyn, New York
Ako dieťa som bola obeťou sexuálneho zneužívania. Som človek, ktorý to prežil. Do 43. roku môjho života boli moje spomienky na zneužívanie veľmi nejasné, boli ako tmavé nedefinovateľné tiene v mojom živote. Mnoho rokov bola moja duša v temnote zrady a strachu, bola zničená ako rozbité sklo. Bolo neodvrátiteľné, že jedného dňa sa všetky moje schopnosti, sebavedomie a duševné zdravie zrútia.
Mala som 43 rokov a bola som veľmi usilovná v práci, kde som sa starala o ľudí so zdravotným postihnutím. Bola som citlivá k potrebám všetkých, ale úplne som zabúdala na vlastné potreby. Prácou som vypĺňala čas, aby som sa nemusela zaoberať svojim strašným tajomstvom. Svoju nevýslovnú bolesť som ukrývala pod maskou úsmevu. Pomalý emocionálny kolaps ma doviedol až do nemocnice na psychiatriu, kde som bola rok a pol hospitalizovaná. Tam som si začala spomínať na smršť hrôz pohlavného zneužívania v detstve. Tieto hrôzy ma prenasledovali formou nočných môr, námesačnosti, záchvatov paniky a desivých pocitov úzkosti, strachu. Bolo to vyčerpávajúce a zlomilo ma to. Fyzicky som sa cítila slabá a aj menejcenná. Moja sebaúcta bola v troskách. Cítila som sa roztrieštená a myslela som si, že sa zbláznim. Kráčať po ceste chudoby ducha je veľmi pokorujúca skúsenosť najmä pre toho, kto sa profesijne stará o iných ľudí.
Mnoho z tých, ktorí zažili sexuálne zneužitie, sa cítia depresívne, bezcenne, podradne, nehnevane, smutne a vystrašene. Niektorí mávajú nočné mory, záblesky spomienok z minulosti, návaly úzkosti. Niektorí sa boja, že sa zbláznia a že sa prestanú ovládať. Niektoré statočné ženy sa necítia byť prítomné vo vlastných telách. Majú obavy a cítia sa rozpoltené. Prečo škody, ktoré spôsobil niekto iný, ma tak veľmi bolia ešte aj dnes? Bude to pokračovať po zvyšok môjho života? Prečo nedokážem dôverovať iným? Niekedy dokonca nedokážem veriť ani sama sebe. Mám obavy a rozpačité fóbie, ktoré mi neustále pripomínajú moju krehkosť a zraniteľnosť. Zistila som, že aj neškodné udalosti bežného dňa mi môžu vyvolať úzkosť – zavreté dvere, určitá vôňa alebo keď sa ruka, ktorú nevidím, dotkne môjho ramena. Dozvedela som sa, že toto sa stáva niektorým obetiam, ktoré príliš dlho držali v sebe tajomstvo svojho hlbokého zranenia.
Stávame sa krehkými, zraniteľnými a hlboko deprimovanými. Bolesť niektorých žien je taká veľká, že sa stanú bolestne závislé na alkohole, drogách, jedle…, aby pomohli svojmu telu a mysli cítiť sa lepšie alebo aby znecitliveli hroznú bolesť zo spomienok na zneužívanie. Tieto spôsoby správania sú hlbokými ranami, ktoré my dospelé ženy nosíme so sebou každý deň, s ktorými zápasíme, aby sme ich prekonali alebo sa s nimi vyrovnali. Píšem dnes ako zranená žena, zranená rehoľná sestra, ktorá v sebe nosí zranené dieťa. Píšem dnes pre všetky deti a ženy, ktoré boli násilne zranené na tele, duši a duchu.
Zrada a násilnosť sexuálneho zneužívania sa nedá vymazať z pamäti. Obete incestu si myslia, že svoju bolesť majú pod kontrolou alebo že ju prekonali, a zrazu sa potom objaví s hrozivou zúrivosťou. Je tam neustály boj s depresiou. Dať život zase dohromady je každodenný (chvíľami neznesiteľný) boj. Kráčam s ostatnými dospelými ženami po pustošivej ceste dlhodobých následkov incestu, sexuálneho zneužitia a znásilnenia. Je to strašná, osamelá cesta pre človeka, ktorý zažil zneužívanie. Niekedy ukrývame svoje pocity za maskou úsmevu, starostlivosti, perfekcionizmu a predstierania, že všetko je v poriadku, že sme super pracovníčky alebo super mníšky. Ale keď na nás zaútočia naše skutočné pocity, cítime sa zlé, špinavé, zahanbené, bezmocné, podvedené, iné ako ostatné. Cítime, že niečo nie je s nami v poriadku. Máme pocit, že keby to ľudia o nás vedeli, odmietli by nás.
Mám veľký súcit s obeťami pohlavného zneužívania, najmä s ľuďmi v reholiach, ktorí držali v sebe takéto tajomstvo príliš veľa rokov. Kto nás vypočuje? Kto sa odváži nám porozumieť? Uveria nám? Stratíme úctu tých, ktorých si vážime? Staneme sa bremenom pre iných alebo budeme znovu obeťami? Čo obeť zneužívania potrebuje, ja nazývam jemná terapia: Načúvajúce srdce, porozumenie, súcitný a uisťujúci vzťah. Kňazi a predstavení rehoľných komunít sú niekedy zmätení osobou, ktorá bola sexuálne zneužitá. Žiadam ich, aby sa naučili viac o tom, aké mučivé sú zranenia sexuálneho zneužitia a ako poškodzujú obeť.
Taktiež ich žiadam, aby potvrdzovali cestu obete v boji so zneužitím svojou láskavou prítomnosťou, objatím, poslaním karty alebo listu, zatelefonovaním, poskytnutím načúvajúceho srdca, potvrdzovaním znova a znova (pretože nie vždy to počujeme), že obeť je odvážna osoba, dobrý a svätý človek, cenný člen komunity, dar – áno dar ukrytý v slabosti – a že je to tak v poriadku. Potrebujeme opätovné uistenie, že my, ktorí namáhavo pracujeme a sme preťažení, môžeme prísť za tebou, za spoločníkom na našej ceste, ktorý nám dá oddych, útechu, nádej na obnovenie našich životov.
Áno, musíme sa obnoviť a začať si veriť. Môžeš nám pomôcť uzdraviť sa a oslavovať našu vnútornú krásu. Nájdeme silu a hrdosť vo vedomí, že sme to prežili a ty to isté nájdeš v poznaní, že si láskou odpovedal na hlboké zranenia odvážnych ľudí.
Zneužitie je zločin, hrozné násilie a tí z nás, ktorých duše sú roztrieštené a zjazvené, potrebujú spoznať starostlivosť iných. Vy musíte byť odpoveďou Cirkvi na tie hlboké rany. Verím, že sme súčasným Kristom a každá osoba predstavuje milosrdenstvo a súcit Boha. Každý z nás je láskyplnosť s nekonečnou tajomnou mocou, s ktorou nekonečná záhadná moc odpustenia premení temnotu tohto zneužitia na svetlo milosti.
- Ave Clark
