Zadarmo

Bolo to na Štedrý deň. So synom sme sa sedeli na sedačke pri práve ozdobenom stromčeku a veľmi sme sa smiali. Nepamätám sa už na čom a ani to nie je podstatné. V tom mi hovorí: „Mami, je úžasné, že smiech je zadarmo, že?“ Zamyslela som sa. Zastavila som sa. Šli sme ďalej, začali sme to rozoberať. „Radosť je zadarmo, pohoda je zadarmo, čaro Vianoc je zadarmo, to, že sa navzájom máme, tiež.“ Znie to ako klišé, mnohokrát som to už počula, ale vtedy som to precítila srdcom. Úplne do špiku to mnou zatriaslo. Ako každá mladá rodina totiž vieme, ako ľahko človek spadne do pocitu nedostatku.

S manželom sme na druhý deň pokračovali: „Deti sú zadarmo, manželstvo, zdravie, domov, rodičia, vzduch, slnko, Zem… zoznam sa zdal byť nekonečným. Večnosť a spása. Všetko podstatné je nám od Boha z Jeho štedrosti dané. Môžme si kúpiť dom, ale domov si nekúpime. Aj múdrosť, šikovnosť človeka, ktorá nám dovoľuje ísť za našimi snami, to všetko sme dostali.

Veľkosť tohto poznania ma úplne ochromila. Sme neustále obdarovaní, od počatia až do posledného výdychu, to je tu, na zemi. Potom dostávame večnosť a spásu, takisto nezaslúžene.

Pozrela som sa na ľudstvo ako také a zrazu mi to došlo. Ta nekonečná a neuveriteľná Božia štedrosť. Každý človek na zemi je Bohom volaný do blaženosti s Ním a som presvedčená, že v nebi bude táto jeho štedrosť jedna z vecí, za ktorú nebudeme vedieť prestať ďakovať. Raz som čítala a ostalo to v mojom srdci, že život je ako hra Monopoly, kde sa kupuje, predáva, vlastní,  že človek sa tým rád zamestná. Vyzerá to tak, že to je to podstatné v živote. Ale je to hra a na konci sa krabica zatvorí. A až vtedy vypláva na povrch pravá podstata bytia.

Toto poznanie, ktoré ma zasiahlo až do hĺbky srdca, ma vedie:

K dávaniu. Tým nemyslím tých par povinných eur do zvončeka. Pozvalo ma to do radostného a vnímavého dávania. Som mama štyroch na materskej, teda nebavíme sa o stovkách eur, ale rozhodla som sa malou sumou mesačne prispievať na jeden projekt. A s manželom sme zrazu presne vedeli, koho v rodine obdarovať a zrazu sme si uvedomili, koľkokrát sme boli obdarovaní my.

K darovaniu. Oblečenia, hračiek, topánok. To sú materiálne veci. Potom je tu iná mena, vzácnejšia. Čas tomu druhému, povzbudenie, úsmev, milé slovo, modlitba. Mám pocit, že sa vekom uzatváram a radšej si s niekým napíšem, ako sa stretnem, ale po prekonaní sa a osobnom stretnutí vždy jasne vnímam hodnotu tohto rozhodnutia. Bola som veľmi oslovená jednou krásnou vecou, u kamošky v spoločenstve je zaužívané, že keď sa niekomu narodí bábätko, ostatní sa striedajú pri príprave vareného jedlá pre túto rodinku, aby mali o starosť menej. Krásny príklad dávania.

K vďačnosti. To, že žijem v tejto krajine, kde je mier a dostatok, je nezaslúžený dar. Že som v spoločenstve, odkiaľ dostávam veľa milostí, je ďalší. Že mám rodinu, manžela, že sme dostali dary, ktoré môžme rozvíjať. Že ma Boh udržuje pri živote, že mi stále odpúšťa, že ma vedie. Zoznam je nekonečný. Každého z nás.

K pokoju. Z vďačnosti pramení pokoj. K šťastiu nám stačí malo, v tomto sme si rovní.

A až na konci tohto celého poznania som si spomenula na Slovo z Písma ‒ „zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte“. (Mt 10, 8)

Zdroj fotografie: www.pexels.com