Výpoveď jednej mamy: Teraz som „opátkou“ vlastného kláštora

0
947

Vidiek nemusí byť len o farmárčení. Krása vidieckej krajiny nás inšpiruje cibriť si všímavosť, pozýva nás obdivovať nádheru a hravosť všetkého stvoreného. Učí nás chváliť Boha a byť pozornými voči svojmu okoliu: voči potrebám matky Zeme, slabosti svojich detí i voči starým susedom. O týchto svojich skúsenostiach, ako i o skrytom, no na tvorivosť bohatom živote mamy na vidieku nám porozprávala Anna z Horehronia, ktorá je matkou 3 detí a štvrtého na ceste. Okrem potuliek s deťmi po chotári rada píše, číta aj náročnú literatúru, spolu s manželom sa venuje foteniu krásy okolo a je aj autorkou nasledujúcich fotografií.

Vyrastala som v rodine spätej s prírodou, so štyrmi súrodencami sme bývali vo veľkom starom dome uprostred Liptovského Mikuláša, blízko stála pošta, knižnica, škola a aj autobusová stanica, z ktorej sme vyrážali na výlety do okolitých hôr. S detstvom sa mi spája najmä pocit bezpečia, prítomnosť rodičov, ktorí majú na svoje deti čas, a potom príroda, hlavne les, ihličnatý, severoslovenský, ktorý sa s nadmorskou výškou mení na kosodrevinu. A potom hole, kde sedíme s chlebom a vajíčkami uvarenými natvrdo, počúvame svište, sledujeme hrebeň, poľskú krajinu v diaľke a ak máme šťastie, zazrieme aj kamzíky.

Spomínam si, ako som v jednej z kníh prozaičky Jany Bodnárovej, rodáčky práve z okolia Liptovského Mikuláša, čítala, že hory, najmä majestátny Baranec, pod ktorým leží jej rodná obec, na ňu v útlom veku vplývali depresívne, že mala z Baranca strach. Ja som, naopak, strach z lesov nemala nikdy a práve tento pocit – niečo z mojej vizuálnej pamäti detstva v lesoch a horách, z pohľadov z balkóna rodného domu práve na Baranec – som si vždy chcela preniesť do svojho života ďalej, s mužom a s deťmi.

Vidiek pre mňa znamená blízkosť šumu lesa

Krátko pred pôrodom našej tretej dcéry sme kúpili starší dom v obci vzdialenej 14 km od Banskej Bystrice. Bol vcelku zachovalý, mal drevené podlahy, ktoré sa dali vybrúsiť, veľkú záhradu s ovocnými stromami a cez okná do domu dopadalo príjemné svetlo. Postupne som zistila, že kúsok od domu máme lesné, značkou označené chodníky, kam s deťmi často chodíme, a potom ďalšie a ďalšie kúsky lúk a lesov. Tie majú svoju históriu a ja som ju vždy túžila poznať, lebo tento kraj, to sú kopce, buky, smreky, staré bane, minerálne pramene, permoníci, osady v úzkych dolinách, masové hroby z obdobia SNP… A o tomto som chcela vždy od susedov vedieť viac ako o pestovaní mrkvy alebo papriky.

Vidiek pre mňa znamená blízkosť šumu lesa, kvety a bylinky, ktoré sú na dosah ruky, ktoré na jar zbierame a lepíme do herbára. Kvalita života mimo mesta pre mňa spočíva v okamihoch, keď za záhradnou bránkou v húštine pri Hrone zbadám bociana so žabou v zobáku, občas volavku a na jeseň kŕdle kačíc, keď z okna s kávou v ruke pozorujem veveričky a počujem ďatľa; keď si s deťmi potom o zvieratách a prírode čítame, sediac pod hruškou a šomrúc, že teraz sa vôbec nemôžeme hrať v pieskovisku, lebo sladké hrušky chutia aj sršňom a tri, štyri týždne v roku nás obťažujú, sú blízko nás, ale neútočia.

H. D. Thoreau v jednej zo svojich esejí píše, že „rôzne veci sú nášmu zraku skryté ani nie tak preto, že by sa nachádzali mimo nášho zorného uhla, ako z toho dôvodu, že nepresvedčíme svoje myslenie a oči, aby sa na ne zamerali.“ Zdá sa mi to veľmi podstatné, preto sa vo výchove snažím deťom vycibriť všímavosť (alebo ma učia všímavosti skôr ony?) a spolu s Thoreauom ich naučiť aj umeniu chôdze – nájsť záľubu  v obyčajnom kráčaní a pozorovaní okolia. Thoreau to mal, samozrejme, ľahšie, lebo nikdy nenarážal na nechuť, únavu a lamentácie svojich potomkov, no ja sa nevzdávam, lebo podobne ako tento inšpiratívny pútnik po lesoch Nového Anglicka, aj ja sa chôdzou dostávam k prameňom života. Chôdza je dobrodružstvom, expedíciou po chotári s ďalekohľadom a pohárikom na pozorovanie hmyzu v batohu. Je to náročná skúška trpezlivosti, keď chcem rýchlo napredovať, ale deti stoja za každou vŕbou, chcú piť, jesť alebo sa vrátiť domov.

„Skloníme sa, aby sme sa dotkli a ošetrili rany druhých? Skloníme sa, aby sme sa navzájom vzali na plecia? To je súčasná výzva, z ktorej nesmieme mať strach,“ píše pápež František v encyklike Fratelli Tutti. Často rozmýšľam, že práve takto si ošetrujeme rany aj my so susedmi, keď stojíme pri plote a vymieňame si svoje príbehy. Moje deti sú pre bezdetných susedov dôchodcov svetlom, ich veselé hlasy, krik a poletovanie. Susedia mi často „ošetrujú rany“ svojou štedrosťou, keď v nedeľu za obedom dostaneme podnos so šiškami, od ďalších susedov už koncom mája hlávkový šalát, v októbri debničku s jablkami a párkrát do mesiaca vajíčka od tzv. „šťastných sliepok“. Môj muž, kardiológ, im zase pomôže s ich zdravotným stavom, poradí, nastaví liečbu, povzbudí.

Práca mamy? Neviditeľná, nedocenená… no krásna a tvorivá

Mám tri deti a štvrté by sa malo čoskoro narodiť. O deti sa starám deviaty rok, nikdy som  „nepracovala“, ale keď čítam v Laudato si o ľudskej práci, že by „mala byť priestorom …mnohorakého osobného rozvoja, kde sa prelínajú viaceré dimenzie života: kreativita, projekty do budúcnosti, rozvoj schopností, uplatňovanie hodnôt, komunikácia s inými, postoj adorácie“, tak je to presne o mne, o mojej namáhavej práci mamy. Moja práca je nedocenená, neviditeľná, ale je v nej veľká sloboda. Som spokojná, mám čas na čítanie, na pozeranie klubových filmov (občas), keď to epidemiologická situácia dovoľuje, tak na návštevu knižníc, tvorivých dielní, galérií, múzeí a na cestovanie. Nič ma nestresuje, je tu priestor na čítanie a učenie sa s deťmi cez zážitky. Teší ma, že nemusím kvôli zamestnaniu alebo nejakým projektom odmietať vlastné deti, že nemusia chodiť do škôlky, že sa môžeme len tak motať svetom a premýšľať, ako v budúcnosti pomôžeme ako rodina našej obci a skautskému rodinnému oddielu, do ktorého patríme. Momentálne však dokážem byť len „opátkou“ svojho vlastného kláštora, ako píše Rod Dreher v Benediktovej voľbe, snažím sa  zabezpečovať,„aby bol život našej rodiny usporiadaný takým spôsobom, že poslanie poznať Boha a slúžiť mu je jasné všetkým jeho členom.“ 

Som v 39. týždni tehotenstva, čoskoro bude moja hlavná náplň práce starostlivosť o malé dieťatko, možno bude uplakané a možno nie, ale viem, že „môj vidiek“ mi bude oporou. Že svetlo medzi konármi stromov, vietor a vtáky, ktoré prilietajú z juhu a štebocú v záhrade, mi pri starostlivosti o štyri deti budú nenahraditeľnými pomocníkmi.

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno