Pod náplasťou zaneprázdnenosti bola krvácajúca rana: neplodnosť

0
532

Po dlhej a tmavej noci začalo svitať. Bolo dobré, že som to bola znova ja – šťastná, bez stresu a tlaku, ktoré neplodnosť so sebou prináša. Potom však prišla „smrteľná rana“ – mám maternicovú prepážku, ktorá mi môže zabrániť, aby som vôbec niekedy úspešne zvládla tehotenstvo. A ako lusknutím prstov som padla naspäť. Hlboko, do toho tmavého a osamelého stavu, ktorý mi bol kedysi tak dobre známy.

Nie je žiadnym tajomstvom, že sme posledné štyri a pol roka zažívali neplodnosť.

Tiež nie je žiadnym tajomstvom, že ma neplodnosť privádzala do temnoty, zúfalstva a depresií. Vidím to na mojich niektorých blogoch a zápiskoch v denníčku.

Ach, bola som tak veľmi zranená.

Ale plynutím času sa tá bolesť strácala.

S Jonathanom sme začali komunikovať zdravším spôsobom. Pustili sme sa do adopčného procesu. Dali sme si pauzu od medicínskej liečby. Pripravovala som sa na adoptívne dojčenie navodením laktácie. A nakoniec, do našich životov vstúpilo svetlo v podobe Josephine Rose Teixeirovej.

Všetky tieto zmeny prišli v priebehu šiestich mesiacov a zanechali vo mne ÚŽASNÝ POCIT!

Ako keby všetko, čo bolo zlé, sa nakoniec premenilo na dobré. Po dlhej a tmavej noci začalo svitať. V tomto stave som žila celé dva roky a, aby som bola úprimná, bolo to nádherné. Bolo dobré, že som to bola znova ja ‒ šťastná, bez stresu a tlaku, ktoré neplodnosť so sebou prináša.

V januári som znova dostala cyklus po prerušení liečby, ktorú som potrebovala na navodenie laktácie. Začala som cítiť, ako sa do mňa opäť vkrádajú „staré nervy“. Tlak začal ticho narastať.

Začala som s lekárskymi vyšetreniami. Spravila som zásadné zmeny v životnom štýle. Začali sa u mňa objavovať záchvaty úzkosti, keď som musela ísť k lekárovi.

Ultrazvuk ukázal, že nejavím žiadne známky ovulácie. Moje hormóny sa uberali nesprávnym smerom. A potom prišla „smrteľná rana“ ‒ mám maternicovú prepážku, ktorá mi môže zabrániť, aby som vôbec niekedy úspešne zvládla tehotenstvo. Prepážka si vyžaduje, aby som podstúpila dve rozsiahle operácie.

A ako lusknutím prstov som padla naspäť. Hlboko, do toho temného a osamelého stavu, ktorý mi bol kedysi tak dobre známy.

Zrazu ma opäť „ničili“ oznámenia o tom, že niekto čaká dieťatko. Oslavy na privítanie novorodenca mi zalievali oči slzami a privádzali ma do stavu otupenosti. Stávala som sa trpkejšou, horkejšou, emocionálne labilnejšou a začala som sa izolovať.

Bolo to rovnako šokujúce pre mňa, ako aj pre Jonathana, pretože tieto zranenia mali byť už ZA nami. Posledné dva roky som predsa bola veľmi šťastná! Ako som sa mohla znova ocitnúť v tomto beznádejnom stave?

Uvedomila som si vďaka reflexii a duchovnému vedeniu, že pred niekoľkými rokmi som si nalepila náplasť na krvácajúcu a veľmi otvorenú ranu.

Tou ranou bolo moje odmietnutie veriť Bohu.

V súvislosti s našimi problémami s plodnosťou som Bohu dôverovala do určitej miery, no nikdy nie úplne. Alebo aj keď som sa mu skutočne odovzdala, chopila som sa veľmi rýchlo kontroly. Plne dôverovať Bohu v tejto oblasti znamená úplne sa odovzdať do Jeho vôle. Uprednostniť Jeho vôľu pred svojou. Dôverovať mu, že On sa o nás postará a nechá našu rodinu rásť, ako bude On chcieť. Objať Jeho kríž a dovoliť mu, aby ma spravil svätou. Aj keď Jeho vôľa nie je moja vôľa, vyberiem si tú Jeho namiesto mojej.

Ovocím odovzdanosti sú pokoj, dôvera, spokojnosť, radosť a láska. Keď odovzdám svoje srdce, nie je v ňom miesto pre žiarlivosť alebo porovnávanie, pretože mám dôveru, že žijem Božiu vôľu, ktorú má On pre mňa a nejaká iná žena, ktorá problémy s plodnosťou nemá, žije Božiu vôľu, ktorú má On pre ňu. Nie je tam priestor na depresiu, pretože znova je tam RADOSŤ z vedomia, že som uprostred Božej vôle, ktorú má On pre mňa. Nie je tam priestor pre horkosť, pretože pokoj vyžaruje z tých, ktorí dôverujú Pánovi. Nie je tam priestor na sebapohŕdanie, pretože pevne zakorenená identita v Ježišovi Kristovi, ktorý ma definuje, je viac ako čokoľvek iné.

Žiarlivosť, smútok, horkosť a depresia budú aj naďalej z času na čas vystrkovať rožky. To, čo musíme spraviť, je zobrať tieto emócie a dovoliť nášmu intelektu a vôli, patrične ich nasmerovať k Pánovi. Potom môžeme byť naplnení nadprirodzeným spôsobom JEHO pokojom, radosťou a spokojnosťou uprostred trápenia a prehry, kým vidíme ostatných okolo nás, ako sú požehnávaní.

Poďme teraz nakuknúť do tej situácie s náplasťou:

Som doslova závislá na tom ‒ byť zaneprázdnená. Plný kalendár, vykonávanie viacerých úloh súbežne (tzv. multi-tasking), doťahovanie vecí do konca, „nasekané“ zoznamy úloh, hektické plány, rozvrh produktívnych dní… toto sú veci, ktoré ma vedia naštartovať.  Keď sa pozerám na prázdny kalendár, mám úzkosť a musím ho okamžite zaplniť… aj keď len jednoduchými vecami ako „obed“ alebo „zdriemnutie“, keď bola Josie malé bábätko. Musím mať jednoducho veci napísané, aby som mala pocit, že môj deň je niečím vyplnený.

Milujem zaneprázdnenosť, takže toto je odpoveď, prečo sa všetky moje trápenia ohľadne neplodnosti vyparili do úzadia v momente, keď sme vkročili do adopcie a rodičovstva. Zaneprázdnenosť bola mojou náplasťou a zaneprázdnenosť je to, čím som žila uplynulé dva roky. Nezastavila som sa za chodu, ani mi nič nenarúšalo takýto štýl života.

Až kým mi dôležité lekárske správy nezasadili tvrdý úder a strhli moju náplasť… zanechajúc tú starú ranu ‒ odhalenú a krvácajúcu.

Nechcem žiadne ďalšie náplasti.

Chcem uzdravenie … a to sa stane len vtedy, ak sa úplne odovzdávam Božej vôli, ktorú má pre môj život bez ohľadu na to, ako dobre sa zhoduje so životom, ktorý som si vysnívala. Chcem plne veriť Ježišovi, čo bude s našimi životmi, bez podmienok alebo výhrad. Toto odovzdanie sa nebude jednoduché a bude si vyžadovať trochu zápasenia s Bohom, kým nanovo uvidím môj život … ale podarí sa mi to.

Chcem „prekypovať“ ovocím odovzdanosti v mojom živote: pokojom, radosťou, láskou a slobodou. Chcem si byť takou istou v mojej identite Božej dcéry, že mnou neotrasie neplodnosť (ani žiadne iné utrpenie). Chcem počúvať o tom, kto čaká dieťatko a byť naplnená radosťou z daru nového života v inej rodine. Chcem pristúpiť ku skupine mamičiek, ktoré sa sťažujú na tehotenstvo a byť schopnou sa vcítiť do ich kože a vypočuť ich bez toho, aby som bola z toho namrzená. Chcem prestať porovnávať moju neplodnosť s plodnosťou ostatných.

Chcem prestať porovnávať Božiu vôľu pre môj život s Jeho vôľou pre životy druhých.

Pred vyše desiatimi rokmi som odovzdala kontrolu nad životom Ježišovi. Bolo to však odovzdanie plné drobných poznámok pod čiarou, kde som si určovala, v ktorých situáciách mu budem skutočne dôverovať. Nevedela som, že som to urobila… ale utrpenie mi ukázalo pravú tvár mojej odovzdanosti.

Končím. Už to nikdy neurobím. Náplasti mi nepomôžu, lebo si ma povolal k svätosti.

Neplodnosť je celá tvoja, Pane. Nedovoľ mi vziať kontrolu do vlastných rúk a pomôž mi spokojne ti dôverovať, že ma povedieš presne tam, kam potrebujem ísť ‒ bez ohľadu na okolnosti.

Žiadne ďalšie náplasti. Ježiš, dávam ti všetko a budem ťa nasledovať všade, kam ma zavoláš, bez ohľadu na to, ako to vyzerá. Daj mi milosť v mojich slabých chvíľach a premeň moje túžby tak, aby dokonale zodpovedali tvojim túžbam.

A pomôž mi výrazne spomaliť. Zober zo mňa túto Martu a uč ma z času na čas byť Máriou. Prenes ma do tvojej prítomnosti a pomôž mi byť tíško, vediac, že ty si Boh.

Amen.

http://truegoodandbeautiful.net/posts/when-god-ripped-my-band-aid-off

Preložila: Júlia Kavcová

fotka: pixabay.com

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno