Vírus, ktorý odkrýva zabudnutý prameň sviatosti manželstva

0
1166

V týchto dňoch si uvedomujeme, aké ľahké je nachádzať Krista externe – vo sviatosti Eucharistie, kde je jeho prítomnosť fyzická, očividná, viditeľná, hmatateľná, ba doslova konzumovateľná. Podobne je tomu aj pri sviatosti zmierenia, kde rozhrešenie kňaza preniká až do špiku kostí. Čo však, keď je prístup k týmto dvom prameňom obmedzený? Keď nemožno zájsť a len tak načerpať z týchto dvoch výnimočných prameňov duchovného života?

Človek túžiaci uhasiť svoj smäd sa nenechá odradiť dočasnou nemožnosťou prísť k jednému prameňu, ak vie, že o kúsok ďalej je hneď ďalší. Kresťanský duchovný život, vďaka Bohu, nestojí len na jednom sviatostnom prameni. Tento vírus nás pozýva znovuobjaviť zabudnuté a zarastené pramene. Pozýva nás doslova ich vyhrabať a vyčistiť, aby sme sa z nich mohli napiť a občerstviť. Pre všetky stavy (laikov, kňazov i manželov) je čas vírusu veľkou výzvou objaviť zabudnuté pramene permanentných sviatostí.

Vyťažiť milosti z permanentných sviatostí

Ak označíme sviatosť prívlastkom „permanentná“, chceme poukázať na niekoľko faktov:

  1. Účinok sviatosti. Každá sviatosť je svojim spôsobom „permanentná“, pretože jej milosť neúčinkuje len v momente jej prijatia, ale pôsobí aj následne – v čase. To možno povedať o sviatosti Eucharistie, sviatosti zmierenia či sviatosti pomazania chorých. Účinky týchto sviatostí v nás pretrvávajú, kým trvajú ich viditeľné spôsoby alebo do ich ďalšieho prijatia, alebo pre aktuálnu potrebu (v prípade choroby, kým choroba trvá) alebo do momentu, kým človek nespácha ťažký hriech.
  2. Nezmazateľná pečať. Existujú však sviatosti, ktoré možno zaradiť do kategórie permanentných sviatostí a to z toho hľadiska, že do duše človeka vtláčajú nezmazateľný znak (krst, birmovanie a kňazstvo). Tieto sviatosti, hoci sa môžu platne prijať len raz za život, sú permanentné, trvajú v čase, dokonca aj po smrti.
  3. Permanentný stav. Medzi permanentné sviatosti patrí podľa teológov aj sviatosť manželstva a to aj napriek tomu, že tým, ktorí ju prijímajú nevtláča do duše nezmazateľný charakter. Jej permanentnosť spočíva v tom, že trvá do smrti jedného z manželov. Z toho vyplýva, že milosť sviatosti manželstva sa neobmedzuje len na 30-minútový sobášny obrad, ale trvá pokiaľ trvá sviatostné manželstvo.

Spoločným znakom permanentných sviatostí je, že sú trvalým zdrojom sviatostnej milosti. Ich schopnosť pôsobiť pretrváva nezávisle od vírusov, karantény či „eucharistického pôstu“. Jediným vírusom, ktorý zabraňuje pôsobeniu sviatostnej milosti, je vírus ťažkého hriechu. Ten našťastie lieči dokonalá ľútosť či sviatosť zmierenia.

Pramene bez „kohútika“

Pôst od Eucharistie a sviatosti zmierenia, ktoré momentálne prežívame nás privádza k štyrom veľkým prameňom, na ktoré sa neraz zabúda: sviatosť krstu, sviatosť birmovania, sviatosť posvätného stavu (kňazstvo) a sviatosť manželstva. Tieto pramene sú neustálym a pretrvávajúcim zdrojom Božích milostí.

Múdrosť Darcu sviatostných darov umožňuje čerpať zo žriedlovej vody aj pri zníženej dostupnosti ostatných prameňov. Všetky pramene pochádzajú z jedného žriedla, aj keď každý prameň má svoje špecifiká, pre koho je určený, na aké oblasti života sa zameriava a aké choroby lieči. Všetkých 7 prameňov nás v podstate privádza k jednému žriedlu – žriedlu milosrdenstva – a ním je prebodnutý bok Krista, ktorý je centrom celej Veľkej noci i uplynulej Nedele Božieho milosrdenstva. A tak sviatosť manželstva je trvalým zdrojom milostí, permanentne tečúcim prameňom v živote manželov, prameňom bez „kohútika“.

Keď im Ženícha vezmú?

Naozaj sme v čase nedostupnej Eucharistie a sviatostného zmierenia odkázaní hladovať? Naozaj nám bol Ženích vzatý? Naozaj odniesli Pána, a nevieme, kde ho položili? Sviatosť manželstva ako permanentná sviatosť nám poukazuje na dva fakty: na 1. permanentnú prítomnosť Krista v manželskom zväzku a na 2. permanentnú účasť manželov na vzťahu lásky Krista k Cirkvi.

1)    Ženích je s Vami…

Práve na túto hlbokú pravdu upozorňuje manželov sv. Ján Pavol II. v Liste rodinám (Porov. List rodinám 18-22). Ježiš zostáva naďalej s nimi (Porov. Gaudium et spes 48), medzi nimi v nich, v ich vzájomnom zväzku lásky a to permanentne, bez ohľadu na ich konanie, správanie. Ježiš je prítomný vo sviatostnom manželstve nielen vtedy, keď je v manželstve všetko v najlepšom poriadku, je v ňom prítomný aj vtedy, keď je láska manželov utrápená a unavená. Ide o jeho objektívnu prítomnosť nezávislú od nášho subjektívneho stavu, od našich pocitov, od našej „dokonalosti“. Preto je manželstvo sviatosťou nielen kým sa slávi, nielen kým sú manželia v posväcujúcej milosti, ale „aj nešťastí, aj v chorobe“, teda, je sviatosťou pokiaľ zväzok trvá – teda do smrti jedného z manželov.

Kristus je prítomný dokonca aj v manželstve, kde by sme to ľudsky vôbec nepredpokladali. Ako hovorí sv. Augustín: „Tento svätý zväzok so sebou nesú i cudzoložníci“, nikto nikdy nie je pozbavený sviatostnej pomoci (Porov. Casti conubii, 21). Takto v nás pôsobia všetky permanentné sviatosti. Ony pôsobia, tečú, bez ohľadu na náš subjektívny stav, nedokonalosť či hriešnosť, bez ohľadu na to, či si ich zaslúžime, či z nich čerpáme alebo nie. Ide o tzv. objektívny rozmer milosti.

Naproti nemu stojí subjektívny rozmer milosti. Aj tu, tak ako pri ostatných sviatostiach, platí, že účinok milosti je závislý od spolupráce človeka (manželov) s touto milosťou. Aj prameň sviatosti manželstva sa môže stať neužitočným a nevyužitým, ak sa manželia ťažkým hriechom uzatvoria pred darom milosti (Porov. Casti conubii, 21). Možno tento vzácny prameň tečie po našom boku celý život a nespôsobuje žiadnu premenu. Darca sviatostných prameňov je natoľko bohatý, že si môže dovoliť byť aj márnivým. Permanentné pramene sviatostí necháva tiecť napriek tomu, že z nich ich užívatelia nečerpajú.

2)    V objatí Ženícha a Nevesty

Sobášom manželia nevstupujú do osobitnej jednoty len s Kristom ako „jednotlivcom“, ale s Kristom – Ženíchom, ktorý miluje svoju nevestu Cirkev, s Kristom, ktorý ich miluje. Sviatosť manželstva umožňuje manželom mať účasť a spoločný prístup k tejto láske. Na rozdiel od sviatosti krstu – milosť sviatosti manželstva im nie je daná pre osobný vzťah jednotlivca s Kristom (ten umožňuje sviatosť krstu), ale pre aktualizáciu vzťahu lásky Krista s Cirkvou v ich vzájomnom vzťahu ako manželov (Porov. Colavita, M. La Chiesa domestica…, s. 51-54).

Manželia sú do doslova ponorení do vzťahu lásky Krista k Cirkvi tak ako deti, ktoré sa v nedeľné ráno šupnú rodičom do postele a ponoria sa do spoločenstva ich lásky. Spočívajúc v tomto objatí môžu požívať všetky výhody tohto vzťahu: istotu, bezpečie, nehu, ochranu, všeobjímajúcu lásku. Tak ako rodičia prijímajú svoje deti do ich spoločenstva lásky, tak Boh vťahuje manželov do puta lásky svojho Syna a jeho Nevesty. Spočívajúc v tomto objatí môžu požívať všetky výhody (milosti) tohto vzťahu a to permanentne. Vzťah, vo vnútri ktorého sa nachádzajú, je pre nich zdrojom milostí, ale aj istotou a ochranou pred nepriaznivými vonkajšími vplyvmi. Milosti tohto vzťahu k nim prúdia pupočnou šnúrou sviatosti manželstva.

Znovuobjaviť, vyčistiť, prehĺbiť a chrániť

  • Vírus, ktorý nás oddeľuje od „tradičných“ prameňov duchovného života, nás zároveň pozýva znovuobjaviť zabudnutý prameň sviatosti manželstva. Znovuobjaviť znamená rozpoznať sviatosť manželstva ako zdroj milostí života manželov, objaviť prítomnosť Krista uprostred manželov, znamená vrátiť sa ku dňu, keď medzi mužom a ženou tento prameň vytryskol, znamená obnoviť jeho pôsobenie obnovou manželského sľubu slovom či telom. Znovuobjaviť znamená znovu ďakovať za dobro tohto zabudnutého prameňa. Úlohou manželov je mať živé vedomie prítomnosti tohto prameňa i jeho Zdroja, a to stále, osobitne vo chvíľach, keď sa nepociťuje láska, keď sa zdá, že ich láska už nie taká, aká bola na počiatku. Toto živé vedomie umožňuje manželom, aby sa pohli k prameňu vo chvíľach sucha. Je začiatkom kráčania k Ježišovi prítomnému v ich sviatostnom manželstve. Ide o kráčanie nevesty(ktorou sú ako manželia) smerom k ich Ženíchovi.
  • Každý, kto znovuobjaví vzácny prameň, vie, že ak chce z neho piť, potrebuje ho vyčistiť, prehĺbiť a chrániť. Je rozdiel, či prameň kvapká alebo prúdi. Pre zintenzívnenie jeho prúdu je treba očistiť prameň sviatosti manželstva od buriny emotivizmu, materializmu, utilitarizmu, hedonizmu od nánosov egoizmu, egocentrizmu, pýchy, žiadostivosti, ktoré vodu kalia a bránia jej prúdeniu. Tu je vidieť, ako nevyhnutnou pre život kresťana je sviatosť zmierenia, ktorá v ňom obnovuje prúdenie sviatostnej milosti. Zmierenie – či už sviatostné alebo to, ktoré je aktuálne možné, spôsobuje vyčistenie prameňa od všetkých nánosov. Po každom vyčistení môže prameň prúdiť znova a s väčšou intenzitou. To potvrdzuje skúsenosť tých, ktorí svoju sviatosť manželstva ponárajú do prameňa Božieho milosrdenstva.
  • Ďalším krokom, ktorý napomáha lepšiemu využitiu potenciálu tohto prameňa, je prehĺbiť prameň sviatosti manželstva, rozšíriť miesto, odkiaľ vyviera, sprístupniť jeho cestu a umožniť mu, aby mohol prúdiť s väčšou intenzitou. Prehĺbiť znamená vstúpiť viac do hĺbky Tajomstva, ktoré žijeme, ktorého sme súčasťou. Prehĺbiť znamená vychutnávať vodu milosti, študovať jej zloženie, skúmať účinky a sledovať, čo nám tento zdroj dáva, ako na nás pôsobí, ako nás posilňuje, zošľachťuje a posväcuje (porov. Casti conubii, 21), ako prispieva k zdraviu a posilneniu nášho manželstva.
  • Osobitnou výzvou týchto dní je chrániť pramene, ktoré zostali. To platí aj pre prameň sviatosti manželstva. Je potrebné chrániť ho od externých vplyvov a to zvlášť praxou čností. Keď sa nemôžeme spoliehať na možnosť od hriechu sa očistiť, môžeme viac využiť možnosť hriechu sa chrániť. V tom nám pomáha cesta čností. Tie „usmerňujú naše činy, usporadúvajú naše vášne a riadia naše správanie“ (KKC 1804). A tak čnosť rozvážnosti nám môže pomôcť rozoznať, čo je skutočným dobrom pre deti, manžela či manželku, čo do svojho domu vpustiť či nevpustiť; čnosť spravodlivosti umožní dať každému to, čo mu patrí alebo čo potrebuje. Mravná sila nám aj v aktuálnych dňoch pomáha zvládať všetky ťažkosti, čeliť skúškam, odolávať pokušeniam, strachom, ťažkostiam. (Porov. KKC 1805-1809). Čnosť miernosti pomáha chrániť osobu a lásku od tlaku pudov a tak milovať ešte plnšie, dokonalejšie a slobodnejšie. To ona nám pomáha doslova vytvoriť „dvojmetrové odstupy“ od jedla, nevhodných stránok, filmov, nedôstojných skutkov, aby nás ochránila od vírusov nemiernosti, žiadostivosti, egoizmu, ktoré by nám alebo našim blízkym mohli uškodiť.

Budovať cestu čností vôbec neznamená stavať na vlastných istotách. Každá čnosť má svoj ľudský rozmer – rozmer námahy ľudského úsilia, vytrvalosti, ale aj rozmer milosti, ktorá robí konanie dobra ľahkým a prirodzeným, slobodným, dokonca radostným (Porov. KKC 1804, 1810).

Vstúpiť do prameňa milosrdenstva

Môže byť až príliš jednoduché nachádzať Krista externe – v často užívanom prameni sviatosti Eucharistie či zmierenia. S väčšou dávkou odvahy a snahy ho však môžeme nájsť aj interne – v prameni sviatosti manželstva. Ak sa teda pre nás, na istý čas, stal nedostupným jeden prameň, tie ďalšie sa môžu zintenzívniť, veď koniec koncov, všetky majú zdroj v jedinom žriedle, ktorým je Kristus. Doprajme si v týchto dňoch kúpeľnú liečbu v prameni sviatosti manželstva, objavme jeho blahodarné liečivé účinky na choroby osoby, sexuality, lásky, manželstva a plodnosti. Aj toto môže znamenať spolu s apoštolom Tomášom „vstúpiť do boku Krista“ na ktorý nás upriamila Nedeľa Božieho milosrdenstva. Nebuďme neveriaci, ale veriaci. Uverme v silu sviatosti manželstva, aj tej našej sviatosti manželstva.

 

Obrázok: pixabay

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno