A možno práve vtedy budú lepšie, keď nebudú také, aké by sme ich chceli… Lebo všetko v živote bolo lepšie vtedy, keď to riadil Boh, ako keď sme si chceli veci zariadiť sami. Aj keď – v tom momente, keď to prichádza a prebieha, sme nespokojní, dupeme a hádžeme sa o zem. Svätý Ignác povedal, že „len málo ľudí chápe, čo by im Boh preukázal, keby sa mu skutočne odovzdali.“
Možno budú naše Vianoce nedokonalé, ale príležitosťou zdokonaliť seba v odpútanosti, pokore alebo láske.
Kto nezažil tmu, nevie, aké krásne je svetlo
Blahoslavený Titus Zeman bol človek plný elánu, energie, zapálený pre zachraňovanie povolaní, odhodlaný čeliť nepriateľskému režimu. Chcel sa venovať mladým ako salezián, chcel byť kreatívny, aktívny… V 37 rokoch ho odsúdili na 25 rokov nepodmienečne. Vo väzení strávil 13 rokov, po návrate na slobodu ho stále sledovali a zakázali mu akúkoľvek verejnú činnosť. Ako 54-ročný zomiera na následky ťažkého fyzického aj psychického utrpenia.
Môžeme povedať, že Titus vo svojom živote vôbec nedosiahol to, čo chcel. Bol zavretý vo väzení namiesto toho, aby slúžil mladým. Nemal šancu využiť svoje talenty, nemohol sa realizovať tak, ako si to od detstva predstavoval. Napriek tomu, že jeho život bol úplne iný, ako si ho vysníval, prijal ho ako šancu dostať sa bližšie k Bohu. Prijal tú cestu, ktorú mal pred sebou ako tú jedinú, po ktorej chce ísť. A vedel, že ak po nej pôjde, dovedie ho k Cieľu.
Kto nezažil tmu, nevie, aké krásne je svetlo
Nikto si ťažké veci neplánuje. Nenosím v predstave sen o tom, ako sa mi narodí choré dieťa alebo nebudeme môcť mať žiadne vlastné deti, opustí ma manžel, prídem o prácu, nedostaviame dom… A predsa, práve toto môže byť tá jediná cesta, po ktorej sa dostanem k Bohu. Cesta prijatia môjho života, okolností, ktoré sa dejú, cesta obety vlastnej vôle a prijatia toho, že veci sú ináč.
Možno ste videli film Joshua z roku 2002. Je to fikcia o tom, ako prišiel Ježiš ako človek do dnešnej doby. Veľmi živo si pamätám scénu, keď hrdinka Maggie rozpráva Ježišovi, že jej manžel zahynul. „Môj život je rozbitý ako táto váza,“ povedala s hnevom a rozbila o zem krásnu kryštálovú vázu. Neskôr, keď Ježiš odchádzal, nechal jej darček – sošku poskladanú z tých malinkých čiastočiek skla, ktoré ostali po váze.
… to, čo my vidíme ako beznádejne stratené, čo v našich očiach nemá nijakú nádej – Boh stále vie premeniť na niečo nádherné, nové, iné…
Kto nezažil tmu, nevie, aké krásne je svetlo
Možno nemáme zomrieť ako mučeníci, hrdinovia, ktorí v jednom okamihu museli povedať rozhodné áno Bohu. Možno bude naša krv vylievaná po kvapkách bolestnej samoty, okamihov poníženia, nenaplnených túžob, dlhej choroby… Mučeníctvo, ktoré nikto nevidí, nikto neocení, „iba“ Boh, IBA! Boh. Veď vlastne o to ide, či?
Ale ani vlas sa nám z hlavy nestratí, nestratíme nič podstatné, nič z toho, čo potrebujeme, aby sme sa dostali do neba.
Príliš nás chce tento svet zmanipulovať, aby sme verili tomu, že sa musíme stále smiať, že musíme mať okolo seba veľa vecí, že sa musí všetko blyšťať a voňať. Že nemôžeme chýbať na žiadnej skvelej párty a musíme si všetko poriadne užiť.
Ticho, modlitba, neha ‒ a v prvom rade od Boha – ma napĺňajú hĺbkou a šťastím, ale takým, ktoré nevidno, ktoré neviem zdieľať na facebooku a ktoré by mi aj tak nikto nelajkol. Pretože ten, kto nezažil tmu, nevie, aké krásne je svetlo…
Vianoce nemusia byť také, aké chceme, aby boli. Ani život nemusí byť taký, aký chceme, aby bol.
A možno práve vtedy bude lepší, keď nebude taký, aký by sme ho chceli…
