Ustúp, veď si starší!

„Ustúp, veď si starší!“, „Mal by si mať predsa viac rozumu ako on,“ alebo „Mal by si to pochopiť, ona je ešte malá.“ Nikdy sa mi nepáčilo, že mám ustupovať mladším súrodencom iba preto, že som staršia. No priznám sa, že presne tie isté vety mám sklon prirodzene používať pri výchove svojich detí.  Ohradzujeme sa tým, že ich učíme zodpovednosti, podeliť sa a pochopiť toho druhého.

Kresťanský psychológ Kevin Leman napísal super knihu o poradí narodenia (Sourozenecké konstelace), ktorá mi veľmi pomohla pochopiť, prečo sa naše deti správajú k sebe tak, ako sa správajú. Dozviete sa v nej, že to, v akom poradí medzi súrodencami ste sa narodili, ovplyvňuje vašu osobnosť, vaše vzťahy, dokonca to ovplyvní aj vaše manželstvo. No a prvorodené deti prirodzene rastú v prostredí, ktoré z nich urobí ľudí, ktorí majú zmysel pre zodpovednosť. Narodili sa ako prví, ich rodičia nikdy predtým nemali dieťa a snažia sa pri výchove neurobiť chybu. Táto váha zodpovednosti rodičov na prvorodeného veľmi dolieha. Všetko je dôležité! Prvý zúbok, prvý krôčik, je stredobod pozornosti. Prvorodené deti sa preto berú príliš vážne a rady by urobili čokoľvek, čím by si potvrdili svoju jedinečnosť. Sú cieľavedomé a pracovité, no chýba im bezstarostná detinskosť, pretože musia skôr dospieť ako každé vaše ďalšie dieťa, pretože len čo príde súrodenec, najstaršie dieťa je v tej chvíli veľké. A nezáleží na tom, či má rok, dva alebo tri.

V Biblii sa dočítame o prvorodených, že boli dávaní v rodinách do popredia. Najmä chlapci. Prvorodení synovia dedili otcovo požehnanie, čo znamená, že všetko, čo vlastnil otec, dostal prvorodený syn a otec pred svojou smrťou položil na jeho hlavu ruky a vyriekol slová, ktoré mali priniesť do života prvorodeného chlapca samé dobré veci. Mali tiež zodpovednosť za rodinu, starali sa o udržanie dobrého otcovho mena. Na niektorých miestach Pán Boh prízvukuje, že všetko prvorodené patrí Hospodinovi. Podobne to vnímala Anna, ktorá svoje prvé (vtedy jediné) vymodlené dieťa Samuela dala do chrámu, aby slúžil Hospodinovi. Takže, lukratívnosť prvorodeného postavenia v rodine ide ruka v ruke so zodpovednosťou.

A tak  by sa mohlo zdať, že predsa aj Boh podporuje postoj rodiča „ty si starší, ustúp“… Nie je to tak!  V tých istých biblických príbehoch sa môžeme dočítať dôležitú pravdu medzi riadkami: Ak rodičia robili medzi deťmi rozdiely, veľmi tým narušili súrodenecké vzťahy. Preto si myslím, že by sme nikdy nemali vstupovať medzi naše deti uprednostnením jedného na úkor druhého! Najmä nie v konfliktných situáciách. Prináša to veľa bolesti.

Neveríte? Tak sa pozrite do tých rodín!

• Ezau a Jákob: Jákob špekulantsky prebral prvorodenstvo Ezauovi, ale problém, ktorý tých dvoch rozdelil, spôsobili vlastne rodičia. Izák obľuboval Ezaua a Rebeka zas Jákoba, ktorého naviedla na klamstvo. To, že Izák bol skalopevne presvedčený, že otcovo požehnanie ma dostať (ako inak) prvorodený Ezau a Rebeke sa to nepáčilo, vnieslo medzi tých dvoch také nepriateľstvo, že Jákob musel utiecť z domu pred hnevom svojho brata.
• Lea a Ráchel: Jákob miloval Ráchel, ale ich otec si myslí, že Lea by sa mala vydať prvá a tak podsunie Jákobovi Leu, čím do ich vzťahu vnesie veľa bolesti a súťaživosti. Nie je to znova iba o prístupe rodiča?

A čo príbeh Jozefa: Jákob sa vôbec nepoučil z toho, ako sa k nemu správal jeho otec a hriech uprednostňovania jedného z detí prenáša aj do svojej vlastnej výchovy voči svojim deťom. Jozef, ktorý bol prvorodený od Ráchel, bol otcom neustále uprednostňovaný možno preto, že otec miloval jeho matku väčšmi ako Leu. Kúpil mu dokonca plášť, ktorý vyjadroval jeho výnimočnosť, čo vyvolalo žiarlivosť v očiach jeho súrodencov, ktorá prerástla až do takej miery, že sa ho bratia pokúsili zabiť.

A máme tu ešte Dávida. Dávid bol pre zmenu najmladší zo siedmich bratov, a tak si viem predstaviť, ako Izai často hovorí jeho starším bratom: „Nechajte Dávidka! Nedráždite ho, je najmladší! Ty si starší, Rúben, máš mať viac rozumu!“ No aký je v skutočnosti postoj Izaiho k Dávidovi? Vlastne ho nerešpektuje iba preto, že je malý. Nepovažuje za dôležité predviesť Dávida spolu so všetkými ostatnými svojimi synmi pred Samuela, keď prišiel, aby pomazal jedného z nich za budúceho kráľa. Dávid bol považovaný v rodine za hlúpe, malé, nerozumné dieťa. A napriek tomu si Hospodin nevyberá najsilnejšieho ani najväčšieho, ani najstaršieho, ale pozrimeže!  Vyberá si to malé decko, ktoré kdesi pasie ovce, vyberá si ho, aby sa stal kráľom nad Izraelom. Vyberá si dieťa, ktoré vlastný otec nemá potrebu započítať medzi synov iba preto, že je mladší ako jeho bratia.

Boh nám takto ukazuje, že napriek zaužívaným výsadám pre prvorodených, On hľadí na človeka úplne inak. Neuprednostňuje niekoho iba preto, že je starší, ani od neho nežiada špeciálnu zodpovednosť. Boh miluje všetky svoje deti rovnako.

A tu je niekoľko dôvodov, prečo by sme nemali našim deťom hovoriť: „Ty si starší, ty ustúp!“

1.Malé dieťa nerozumie, prečo by malo ustúpiť

Povedzme, že je medzi vašimi deťmi rozdiel 3 roky. Sestrička má 5, braček 2. Obaja chcú tú istú hračku. Túžba pohrať sa je rovnako veľká u Elenky ako u Maťka. Päťročná Elenka je ešte dieťa, keby nemala bračeka Maťka alebo keby mala o nejaké 3 roky staršiu sestričku, v tej istej situácii by bola vo výhode ona, však? A možno si dokonca hračku vyhliadla ako prvá. Elenka veľmi ťažko pochopí, prečo by mala ustúpiť. (Iné by to bolo, keby mala Elenka aspoň 10 rokov. Iste by vedela pochopiť, o čo mamke ide, a dokonca by jej vadil plač Maťka, takže by hračku po múdrom rozhovore venovala bratovi.)

Napriek tomu, že musíme deťom neustále pripomínať potrebu deliť sa, napriek tomu, že ich chceme viesť k tomu, aby neboli sebecké,  som presvedčená, že nie je správne zvýhodňovať mladšie iba kvôli veku, pričom od staršieho žiadať, aby ustúpilo iba kvôli tomu, že je staršie. Deti sa proste chcú hrať bez ohľadu na vek. Môžete vziať predmet sporu a dať ho z dosahu oboch detí, ak sa nevedia dohodnúť, alebo rozhodnúť spravodlivo podľa situácie (aj keď si myslím, že sa to málokedy dá) ale neuprednostňujte jedno z detí kvôli veku. Prečo?

2. Od postoja matky si odvodzuje svoju hodnotu

Následne, keď mamka prikáže Elenke: „Daj hračku Maťkovi, si predsa staršia“, Elenka si pomyslí: Mamka ľúbi viac brata ako mňa, keď káže, aby som dala hračku jemu. Uprednostnila ho. Mňa až tak neľúbi. Je to veľká bolesť malého srdiečka. A ak vezmeme do úvahy tú skutočnosť, že istý čas prvorodené dieťa bolo samé a tak sa všetka sústredená pozornosť dospelých orientovala na neho a zrazu je tu nejaký malý votrelec, ktorému má hovoriť braček – sestrička, Elenka má pocit, že ju mamka vymenila za to malé uvrešťané stvorenie. Takže, keď takýmto spôsobom zasahujete, hovoríte tým: Ľúbim viac jeho ako teba.

3. Prežíva zlé pocity, s ktorými sa nevie vyrovnať

Elenka následne pociťuje ľútosť, smútok, žiarlivosť. Ale nerozumie tomu, čo sa deje. Rastú v nej pocity, s ktorými sa nevie vyrovnať. Je ešte príliš malá, aby sa sama vedela vnútorne vysporiadať s hnevom a žiarlivosťou. Možno sa kvôli tomu nahnevá na Maťka a udrie ho, alebo si vynucuje mamkinu pozornosť zlým správaním. A jej skvelá maminka v tej chvíli rieši zlé správanie Elenky, čím sa bolesť zväčšuje. Maminka si pritom vôbec neuvedomuje, že svojím prístupom vlastne Elenku zranila.

4. Prenášame na dieťa zodpovednosť, ktorú nemusí zvládnuť

Niektoré deti sa prirodzene stavajú do pozície, že chcú pomôcť, chcú viesť, chcú riadiť, iné sa v tom cítia nekomfortne. Keď sa naše deti hrajú na záhrade a ja poviem Hannah, dohliadni na Nátana, tak pravda je, že Hankina zábava sa týmto práve skončila. Hannah má 11 rokov a je to dieťa, ktoré má rado takéto úlohy. Takže by som si mohla povedať, že je to v poriadku. Hanka je spokojná, cíti sa dôležitá, naučí sa niečo nové do života, mne to pomôže. Ale čo ak Hanka nerada stráži brata? Iste, v živote musíme robiť aj veci, ktoré sa nám nepáčia. No narážam skôr na to, že niekedy máme od najstarších detí príliš veľké očakávania, čím skracujeme ich detstvo. A čo ak dieťa nezvládne zverenú zodpovednosť? Necitlivá mamina povie kritické slovo… a vlastne ani veľa netreba vravieť, aby vaše dieťa malo zo seba pocit, že je úplne neschopné… Neprimeraná nezvládnutá zodpovednosť môže z našich detí urobiť ustráchaných ľudí, ktorí sa budú báť nových situácií v živote a len ťažko sa budú do niečoho púšťať sami od seba bez strachu, že zlyhajú. Prvorodené deti potrebujú vašu pozornosť. Potrebujú, aby ste ich chválili za každú zodpovednosť, ktorú prirodzene prevezmú, a potrebujú povzbudiť, ak niečo pokašlú. Nenakladajte na nich však viac, ako unesú.

5. Keď žiadame od staršieho dieťaťa, aby ustúpilo, automaticky umocňujeme v mladšom dieťati postavenie mladšieho

Svojím uprednostňovaním mladšieho budujete to, že si čokoľvek v živote môže vydupať a vyvrieskať. Aj vaše malé dieťa potrebuje usmernenie. Aj ono sa potrebuje naučiť deliť sa o hračky a potrebuje mať tú skúsenosť, že nedostane vždy všetko, čo si praje, rovnako ako dieťa najstaršie.

Keď si prejdete v biblických príbehoch starodávne rodiny, zistíte jednu dôležitú vec: Pán Boh má s každým človekom svoj plán. Mal plán s Jákobom, ale aj s Ezauom. (Aj keď sa nám nemusí javiť v tejto chvíli ako hrdina.) Mal svoj dobrý plán s Leou aj s Ráchel. S Rúbenom, Gádom, Naftalím, Júdom a Jozefom. Má plán s tebou, aj s tvojou mladšou sestrou, tvojím prvorodeným, tvojou prostrednou, aj najmladším. To, čo vidíš v očiach svojho syna či dcéry ty, je malý zlomok toho, čo v nich vidí Boh. Má s tvojím dieťaťom veľké plány. Často sa trasieme, aby sme sa dobre rozhodli, aby sme dobre rozsúdili, nezranili, žiadnemu z našich detí svojim postojom výchovy neublížili… No nie vždy vieme, a nie vždy sa to dá. Poviem ti tajomstvo: Aj to je súčasť plánu. Len neprestávaj vkladať svoje dieťa do Jeho rúk tak, ako Anna Samuela. A raz z neho bude hrdina. Uvidíš.

Zdroj fotka: www.pixabay.com