Dve veci o modlitbe som sa naučila pri našich šiestich deťoch. Vlastne, spája sa to s celou mojou túžbou a záväzkom sprevádzať ich na ceste viery:
Prvá, že modlitba nepočká. Nemôžem pozvanie k modlitbe odsúvať na čas, keď bude po večeri vyčistený stôl, aby sa na ňom vynímala svieca a farebný obrus, ktorý si meníme podľa aktuálnej liturgickej farby. Čakať na čas, keď bude každé dieťa pokojné, všetci na svojom mieste – a ja, ako „tip-top mama“ rozhodnem, že nastala idylka „posvätnej chvíle“ a môžeme sa prežehnať. Ale áno, prihodí sa občas aj to – že povinnosti sú splnené, stôl je pripravený, deti nerozhádané, neunavené a pokojné… Ak by som však mala čakať na tento ideál, tak sa modlíme pár razy za sezónu. Väčšinou je naša modlitebná realita iná na rôzne pestré spôsoby. Ale pre náš vzťah s Bohom je rovnako posvätná. Najlepší čas na modlitbu s deťmi je teda tu a teraz: Keď si uvedomíme, že Boh je s nami. Keď zbadáme srandovnú húsenicu a krútime hlavami, ako také voľačo mohol Stvoriteľ vymyslieť; keď kubínske zvony prenikavo krásne zvonia na Anjel Pána; keď sa učíme voči sebe láskavosti a boľavo to nejde; keď sa rúti blikajúca sanitka s pacientom; keď nám únavou klipkajú oči a zmôžeme sa len na Vďaka, Bože! Amen… Keď prechádzame okolo plagátu s portrétom zmiznutého mladíka, zvedavosť detí prechádza do modlitby za jeho život a strachujúcich sa rodičov. V nedeľu v kostole si naše dcéry všimli viaceré mamičky v očakávaní. „Mami, toľko mamičiek s bruškami bolo na omši!“, zaštebotala mladšia. „Super, môžeme sa za ne pomodliť!“, skúsila som. „Ja už som sa, mami! Nech majú zdravé bábätká a radostne sa narodia!“
Tu a teraz, si s nami, Pane. A prítomnosť s tebou je svätá. Aj v chaose, únave, neporiadku či v rodičovských zlyhaniach.
Vďaka Katechézam Dobrého pastiera a átriu v našej dolnokubínskej farnosti dostali spoločné modlitby s deťmi nový rozmer – či skôr prioritu – vnímanie kerygmy. Boh nie je požadovačný a trestajúci Policajt, ale Pastier, ktorý všetko dáva – aj svoj život na kríži, láskavo sa stará o svoje ovečky, nežne upokojuje, odhodlane hľadá a v tichu sa im prihovára. Toto je druhá vec, ktorú som sa naučila: Boh sa v tichu prihovára mojim deťom tak konkrétne a nádherne, ako len On vie. A ja im môžem pomáhať toto ticho vytvoriť a počúvať Boží hlas. Občas sa podelia s tým, čo počuli: „Boh mi v lietadle povedal, že sa nemusím tak veľmi báť. Že to prežijem, ale začiatok bude trochu nepríjemný, “ opisuje staršia dcéra let do Londýna bez rodičov. „Zavrel som oči a Pastier mi povedal: Ty si ale dobrý chlapček a máš parádnu novú kolobežku!“– rozžiarili sa po chvíli ticha oči nášmu 5-ročnému. Stáva sa, že sa ma deti niečo spýtajú a nepoznám odpoveď alebo hľadám tie správne slová či usmernenie. „Dobrého pastiera si sa na to spýtala?,“ dávam unavene priestor Jemu, keď sa dcéra znova pýta, či si môže kúpiť to a hento a ešte aj toto. Za chvíľu príde z izby: „No, mami, povedal mi, že nové legíny sa mi zídu, keď ma tieto tlačia, ale tých tričiek už mám fakt plnú skriňu…“
Modliť sa tu a teraz a dopriať si Ticho: „Len v tajomnom tichu Tajomný dáva sa spoznať“.
Článok bol pôvodne publikovaný v prílohe Katolíckych novín – Novinky zo Spolku, č. 38/2019
Úvodná fotografia: www.pexels.com
