Blogujúcaluca: Život medzitým

0
389

Viete, čo mám nové? Narodila sa mi dcéra a zomrel mi tato. Vyše roka medzitým je.

Smrť je v protiklade s narodením. A život je to medzitým.

Narodenie i smrť si uvedomujeme dosť naplno. (Hoci ich náš spoločenský systém tak silno vytrháva z našej reality a uzatvára do inštitúcií.) Zasiahnu a nemožno si ich nevšimnúť.

Zomrel mi tato. Už to je asi dávno. Náhle a zrazu. Neviem, či bol na to pripravený. Ja som nebola. Zlomilo mi to srdce. Odvtedy som nenapísala žiadny nový blog. Aby som nemusela otvárať to svoje zlomené srdce. Namiesto žitia častejšie prežívam. Uvedomujem si to. Ale príde mi to v niečom ľahšie. Keď sa narodili prvé deti bolo to wau a každým dňom stále viacej wau. Pri ich narodení som netušila, koľko krásy mi do života prinesú. Perfektne a postupne dávkovaná radosť. Pri tatovej smrti to bolo predávkovanie bolesťou. Vedela som, koľko krásy mi zo života odišlo, čo všetko s ním už nemôžeme zažiť.

Viete čo ma štve? Málo sa smejem. Neviem, či sa môžem vyhovárať na tatovu smrť. Skôr nie. Počúvam, chápem, povzbudzujem, utešujem, strachujem, frflem, dohováram, povzdychujem, žasnem, ďakujem, sťažujem sa, aj zaujímať sa viem, ale sa nesmejem. Smiech mi uniká. Neviem, kde mi ušiel. Neviete, kde by sa dal zohnať? Alebo sa okolo mňa nedeje nič smiešne? Smiala by som sa, keby sa dialo? Možno keby som pozerala viacej komédií a viacej chodila na pivo? Niekedy mám pocit, že som vlastne na smiech unavená. Alebo že som tak trochu pokazený človek, čo sa nevie radovať. Snažila som sa rozobrať to s jedným kňazom. Poradil mi všetko, čo som už skúšala – prijatie, oddych, dovolenku, relax, kamošov, pozorovanie prírody, ničnerobenie… tak že mám skúsiť dáku terapiu. Možno ma rozosmeje…

Vraj pri pôrode vždy jeden kúsok ženy zomrie a iný sa narodí. Tak som tak poňala tento pôrod. Skrátka som sa rozhodla, že chcem, aby tá smutná Lucia zomrela a že chcem, aby sa narodila Lucia s úsmevom. Skromne začínam úsmevom v srdci a verím, že čoskoro sa pretlačí aj na tvár. Aby moje deti mali usmievavú mamu a manžel spokojnú manželku. A ja pokoj v duši, aj napriek tomu smútku v srdci, ktorý tam už skrátka má svoj trvalý pobyt. Je to tak v poriadku, viem to. Len mi dlho trvalo, cítiť to. Mať v srdci smútok a napriek tomu byť číro šťastná. Vďaka Ti, Bože, za tata, vďaka Ti za deti. Vitaj, dievčatko. Som šťastná, že si tu už s nami. Som šťastná.

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno