Ak by sme aj sústredili všetku svoju pozornosť na vyriešenie matematickej úlohy a na konci hodiny by sme neboli bližšie k výsledku ako na začiatku, naša snaha nebola márna. Každú minútu našej sústredenosti sme totiž rozvíjali našu pozornosť, čo sa prejaví v našej schopnosti modliť sa. A to je predsa dôležitejšie ako správny výsledok.
Ťažko by sa dnes hľadala trieda, kde minimálne zopár detí netrpí poruchou pozornosti. Veľa sa hovorí o tom, že takéto deti majú ťažkosti so sústredením sa na hodinách, avšak málokto sa zamýšľa nad tým, nakoľko pozornosť ovplyvňuje schopnosť modliť sa. V roku 1942 prišla francúzska filozofka Simone Weil so stále aktuálnym tvrdením: „Kľúčom ku kresťanskému ponímaniu štúdia je uvedomenie si, že modlitba pozostáva z pozornosti. Modlitba je orientácia všetkej pozornosti, ktorej je duša schopná, k Bohu.“
Trénovanie pozornosti napomáha modlitbe
Simone Weil vo svojej eseji rozlišuje 2 druhy pozornosti, nižšiu a vyššiu. Zatiaľ čo „nižšou“ sme schopní napríklad vyriešiť matematický príklad alebo naučiť sa slovíčka, „vyššia“ pozornosť nám umožňuje modliť sa, nadviazať kontakt s Bohom. Avšak trénovanie nižšej pozornosti je podľa nej vysoko efektívne na vyvinutie vyššej pozornosti, teda schopnosti modliť sa. Koniec koncov teda žiaden pokus o sústredenú pozornosť (bez ohľadu na viditeľný výsledok) nie je premárnený. Weil píše, že ak by sme aj sústredili všetku svoju pozornosť na vyriešenie matematickej úlohy a na konci hodiny by sme neboli bližšie k výsledku ako na začiatku, naša snaha nebola márna. Každú minútu našej sústredenosti sme totiž rozvíjali našu pozornosť, čo sa prejaví v našej schopnosti modliť sa. A to je predsa dôležitejšie ako správny výsledok (hoci sa oň treba snažiť zo všetkých síl). Každá takáto snaha, píše Weil, pridáva kúsok zlata k pokladu, ktorý žiadna mocnosť tohto sveta nemôže vziať späť. A tým pokladom je modlitba.
Vzbudiť túžbu po svätosti
Problémom je, že sústrediť sa „na rozkaz“ je takmer nemožné. Pamätám si, ako učiteľky takmer na každej hodine dookola opakovali „sústreďte sa!“, no efekt to malo minimálny. Učenie sa „na rozkaz“ je tak isto nemožné ako modliť sa „na rozkaz“. Weil tvrdí, že učenie sa štýlom „zatnúť zuby a pretrpieť“ nemá vo vzdelávaní žiadne miesto. Ak to teda nejde rozkazmi, ako dosiahnuť u detí trénovanie pozornosti?
Podľa Weil je skutočný rozvoj inteligencie možný len na základe túžby. A kde je túžba, tam je radosť. Radosť z učenia sa, tak ako ju vidíme u zvedavých detí, ešte nepoznačených často nespravodlivým školským systémom, spôsobuje ešte väčšiu túžbu, ktorá spôsobuje ešte väčšiu radosť. Radosť z učenia sa je tak prípravou na duchovný život, pretože vďaka radosti túžime, vďaka túžbe sa sústredíme, vďaka sústredenosti sa modlíme. Je to jeden prepojený kruh.
Čo z toho môžeme sprostredkovať deťom? Napríklad, že učiť sa matematiku alebo slovenčinu má aj hlbší význam ako vypočítať príklad alebo vedieť gramatiku. Že túžiť po Bohu znamená túžiť po modlitbe a teda aj túžiť po trénovaní si pozornosti. Že práve učenie sa rozvíja sústredenosť a tá, ak je sústredená na Boha, je jadrom modlitby.
Ak teda vedieme deti k Bohu, je našou úlohou ukázať im „príchuť“ svätosti, vzbudiť v nich túžbu po nej a sprostredkovať im nástroje, ako sa k nej dopracovať. A práve sústredenosť je, ako vidíme, nevyhnutným nástrojom k svätosti.
V ďalšom článku si povieme niečo viac o tom, ako možno schopnosť sústrediť sa u detí prakticky rozvíjať. Dovtedy však nezabudnime – Pozornosti pri výchove patrí zvýšená pozornosť!
Pre podrobnejšie info: Simone Weil, Reflections on the Right Use of School Studies with a View to the Love of God (dostupné ako PDF: http://www.uwo.ca/chaplain/crc/articles/right_use.pdf)
Zdroj fotografie: www.pixabay.com
