Katarina Zeno: Teológia tela a život v celibáte: ako to ide dokopy?

Nie som rehoľníčka, ale dalo by sa povedať, že svet je mojím kláštorom. Som slobodná laička a Ježiša v sebe nosím všade, kam sa pohnem – či som na kurze španielčiny v Mexiku, na púti v Camino de Santiago de Compostela v Španielsku alebo doma v arizonskom Phoenixe s priateľkou na káve.

Životnú silu a inšpiráciu čerpám zo života v celibáte. Svoju identitu a poslanie nevidím len v tom, že som matka a žena. To, čo ma každé ráno poháňa z postele, je sľub, že budem prinášať duchovné ovocie, žiť pre niečo, čo ma presahuje. Ale nebolo to tak odjakživa.

Keď som dovŕšila tridsiatku, uviazol môj život v slepej uličke. Po anulácii nášho manželstva som totiž predpokladala, že sa čoskoro znova vydám. Jednoducho budem pokračovať v práci na čiastočný úväzok a čakať, kým sa jedného dňa nezjaví princ na bielom koni a ja sa znova šialene, bláznivo zaľúbim. Čakala som na muža, ktorý príde a zachráni ma. Čakala som na romantickú lásku, aby mi do života vniesla vzrušenie, energiu a dala mu cieľ. Čakala som, čakala a… čakala.

Po dvoch rokoch čakania som konečne pochopila, že sa musím pohnúť z miesta a životom kráčať ďalej ako nevydatá žena – nájsť si koníčky, záujmy a spôsob, ako slúžiť Bohu. Musela som sa naučiť žiť ako žena bez partnera a nechápať tento stav ako prechodnú etapu, ale prijať ho s radosťou ako milostiplný spôsob života.

Tvoriť s niekým jednotu

Možno vás to prekvapí, ale žiť sama som sa učila od Prvého páru. Nie, teraz nemám na mysli princa Williama a Kate, ale Adama a Evu. Kým Boh nestvoril Evu, Adam bol sám. Keď sa rozhliadol okolo seba, uvidel, že všetko živé navôkol je „popárené“, len on nemal nikoho. Boh však nemal v úmysle nechať ho samého, a tak naňho zoslal spánok a stvoril z jeho rebra ženu. Keď Adam otvoril oči, zaplesal, že vidí niekoho rovnakej podstaty ako on.

A potom nasleduje verš, ktorý ma neprestáva fascinovať: „Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke a budú jedným telom“ (Gn 2, 24). Kým bol Adam sám, nemal ku komu prilipnúť. Stvorením Evy sa všetko zmenilo, až vtedy vznikla možnosť tvoriť s niekým jednotu.

Na prvý pohľad to pre slobodných ľudí nevyzerá ako dobrá novina, otvára však netušené horizonty. Hneď vysvetlím, aké.

Telo je dar

Blahoslavený Ján Pavol II. na začiatku svojho pontifikátu rozoberal v cykle svojich stredajších audiencií 27. verš z prvej kapitoly Knihy Genezis – sústredil sa na obrovský význam toho, že Boh stvoril človeka na svoj obraz ako muža a ženu: „A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril“ (Gn 1, 27). Túto teologickú antropológiu aplikoval na vykúpenie, celibát, nebo, manželstvo a čistotu manželského vzťahu. Zbierka sto tridsiatich troch textov prednesených na audienciách, dnes známa pod názvom Teológia tela, spôsobila prevrat v katechéze.

Novátorský je jeho pohľad na telo, keďže v minulosti sa práve telo pokladalo za najväčšiu prekážku v priblížení sa k Božiemu obrazu. Platón tvrdil, že telo je väzením duše a „spásu“ videl v oslobodení duše od tela. Blahoslavený Ján Pavol II. prichádza s opačným názorom. Telo nie je väzením, lež darom.

Prostredníctvom viditeľného tela sa prejavuje neviditeľná duša. Ján Pavol II. dokonca hovorí, že telo je „sviatostné“. Telo je viditeľným prejavom neviditeľnej duše a navyše zvestuje neviditeľného Boha. Nikto predsa nepovie: „Zabudnime na chlieb a víno, prijímajme Ježiša priamo,“ a práve tak nemôžeme povedať: „Zbavme sa tela, aby sme Boha mohli zvestovať priamo.“ Takto to nefunguje. Podľa Božieho zámeru zvestujeme Boha práve prostredníctvom svojho tela, nie bez neho.

Ak je každý človek stvorený na obraz a podobu Boha, potom každý z nás je stvorený, aby samým sebou odhaľoval Boha. Z Nového zákona vieme, že Boh je jeden, ale trojjediný. Najsvätejšiu Trojicu rada zobrazujem pojmami prevzatými z teológie tela: Otec sa dáva ako dar Synovi. Syn sebou obdarúva Otca a Duch Svätý sa vylieva ako plod ich vzájomnej sebadarujúcej lásky. Ako ľudské bytosti sme teda obrazom Svätej Trojice, ak jeden druhého nezištne obdarujeme samým sebou. A tento dar nemá byť sterilný, ale plodný.

Každý môže byť darom

A tu by ľahko mohlo vzniknúť nedorozumenie. Bolo by chybou chápať blahoslaveného Jána Pavla II. a jeho teológiu tela tak, že plodná, sebadarujúca láska sa môže naplniť iba v manželstve. Uisťujem vás, že to tak nie je. Každý jeden človek – či slobodný, či žijúci v manželstve alebo v celibáte – má pozvanie darovať samého seba a stať sa vyjadrením trojičného spoločenstva. Každá ľudská bytosť je stvorená prežívať toto sebadarovanie – najprv s Bohom, potom s ostatnými ľuďmi, s prírodou, ba dokonca vo svojom vnútri aj so samým sebou – medzi svojou telesnou a duchovnou stránkou.

Slobodní ľudia žijúci v celibáte – či už v kláštore alebo mimo neho – nemusia viac hľadať svoju identitu a poslanie, lebo všetci sme povolaní prežívať plodnú a čistú jednotu s Bohom a ostanými ľuďmi. Len takto môžeme žiť ako verné obrazy Boha na tomto svete. Ako inak môžu slobodní ľudia žijúci v celibáte chápať Jánove slová: „Môj Otec je oslávený tým, že prinášate veľa ovocia“ (Jn 15, 8)?

Duchovná plodnosť

O duchovnej plodnosti som nikdy neuvažovala. Až raz, keď som jedného dňa sedela v aute a uháňala na stretnutie s mužom, s ktorým som vtedy chodila, Svätý Duch mi zrazu našepkal: „Modli sa, aby sa tvoja romantická láska premenila na materskú.“ Moja prvá reakcia, pravdaže, bola: „Ani za nič na svete!“ No potom som predsa len poslúchla a začala sa modliť, aby sa môj romantický cit k tomu mužovi zmenil na materský. Ale najprv som si musela ujasniť, čo je materská láska.

Odpoveď prišla o niekoľko týždňov. Materská láska je to, čo cítim k svojmu synovi Michaelovi: je to láska vytrvalá a bezvýhradná. Je to láska, ktorá nečaká vďaku. V tej chvíli som ešte nevedela, že Duch Svätý ma práve doviedol k pojmu, ktorý sa v mojom živote slobodnej ženy stane kľúčovým – k duchovnému materstvu, ktoré definujem takto: Duchovné materstvo znamená rozvíjať emocionálny, morálny, kultúrny a duchovný život iných.

Materstvo…

Duchovné materstvo dáva zmysel života každej žene žijúcej v celibáte. Ženy môžu byť duchovnými matkami kdekoľvek – v kancelárii, v obchode, v autobuse či vlaku, v kláštore. Napríklad ak učím našich seniorov spoločenské tance a celý čas sa na nich povzbudzujúco usmievam, som im duchovnou matkou. Keď pripravujem deti na birmovku, rozvíjam ich vnútorný život. A duchovnou matkou som aj vtedy, keď si s pochopením vypočujem lamentácie priateľky, ktorú dovádza k slzám neposlušnosť jej malých synov.

Vidí svet moje duchovné materstvo a vyjadrí mi uznanie? Pravdaže nie. A to isté platí aj pre kláštory. Za svoju duchovnú plodnosť, za nekonečné hodiny modlitieb a obete sa nikdy nedočkáte slávnostného odovzdávania cien (ani raz za mesiac, ani raz za rok).

Na duchovnom materstve je najťažšie práve to, že sa odohráva v skrytosti. Svätá Terézia z Lisieux otvorene priznala, že ju stálo veľa námahy, aby prejavila láskavosť a veľkorysosť voči tým spolusestrám, ktoré ju kritizovali a ponižovali. Toto bola jej skrytá obeta duchovnému materstvu. Avšak práve takto sa ľudia menia v svätcov a mystikov: nepozorovateľne, v modlitbe, v obete.

…a otcovstvo

A čo slobodní muži v celibáte? Ako ich povoláva Boh k plodnému sebadarovaniu? Odpoveďou je jediné slovo – kňazstvo. Prvé, čo väčšine ľudí zíde na um, je kňazstvo sviatostné, ale ja mám na mysli kňazstvo duchovné. Tak ako je každá žena povolaná vyjadriť svoju panenskú plodnosť prostredníctvom duchovného materstva, povolaním každého muža je vyjadriť ju duchovným kňazstvom.

Jednou z tragédií protestantskej revolúcie je strata kňazstva. Kňazstvo je vo svojej podstate pastierske, ale jeho korene siahajú oveľa hlbšie – je to obetovanie vlastného života, aby sa iní mohli priblížiť k Bohu. V Starej zmluve je kňazstvo ritualizované v systéme obiet, ktorých cieľom bol očistiť Izrael od hriechu a jeho dôsledkov. Jedine kňaz smel obetovať telo a krv zvieraťa pre očistenie ľudu.

Ježišova smrť na kríži a ustanovenie Eucharistie navždy zmenili poslanie mužov. Ježiš Veľkňaz prináša ako obetu za odpustenie hriechov nielen krv býkov a kôz, no na kríži, na novom Božom tróne, vylieva vlastnú krv a obetuje vlastné telo. V Liste Hebrejom sa uvádzajú tieto Kristove slová: „Nechcel si obetu ani dar, ale dal si mi telo“ (10, 5). Pre naplnenie svojho kňazského poslania musel Ježiš na odčinenie hriechov obetovať vlastné telo. Kňazstvo – aj to duchovné – je vtelené do fyzického tela. Vyžaduje obetu vlastného tela, aby sa svet očistil od hriechu a jeho následkov.

Ako sa môžu slobodní muži a muži v celibáte stať duchovnými kňazmi v každodennom živote? Tým, že odolajú lákadlám, ako je pornografia a sebauspokojovanie. Tým, že svoju prácu o nič neukrátia, budú ju vykonávať poctivo a čestne. Tým, že sa budú denne venovať modlitbe a vytvárať bratstvo s inými mužmi.

Cesta k oslave Boha

Zodpovednosť za boj proti kultúre smrti a budovanie kultúry života neleží len na pleciach sviatostných kňazov. Je to úloha každého muža ako duchovného kňaza a každej ženy ako duchovnej matky. V minulosti hrali kláštory v živote Cirkvi úlohu významných centier duchovnej obnovy a vzdelanosti. Dnes teológia tela v kombinácii s celibátnym spôsobom života ponúka novú alternatívu pre úplné sebadarovanie: toto je cesta, ako zaplaviť svet duchovnou plodnosťou a zmeniť život spoločnosti tak, aby sa stal oslavou Boha.

Katrina Zeno, preklad PhDr. Zdenka Buntová, prevzaté:http://www.zasvatenyzivot.sk/teologia-tela-a-zivot-v-celibate-ako-to-ide-dokopy/