„Cti svojho otca i svoju matku, to je prvé prikázanie s prisľúbením: Aby ti dobre bolo a aby si dlho žil na zemi.“ (Ef 6,2) Čo presne to však znamená, keď mám tridsať, svoj vlastný život a svoju vlastnú rodinu?
Prečo ctiť?
Úcta k rodičom je nevyhnutnou podmienkou slobodného života so schopnosťou bezpodmienečne milovať. Prečo? Lebo úcta k rodičom úzko súvisí s našou vlastnou sebaúctou. Ak si nevážime rodičov, z ktorých sme vzišli, ktorých gény nesieme, na ktorých sa podobáme, od ktorých sa učíme žiť…, ťažko si môžeme vážiť sami seba. Aj keď to všemožne potláčame a zakladáme si na tom, že sme iní ako oni, aj tak niekde v hĺbke vieme, že s nimi súvisíme. A bojíme sa, že sa na nich podobáme viac, než by sme chceli. Ak nimi pohŕdame, pohŕdame aj sami sebou. Ak si ich nedokážeme vážiť, nevážime si ani sami seba. A neveríme, že by si nás mohli vážiť iní. A potom často ani nevieme, ako si my máme vážiť iných ľudí… A tak nám „nie je dobre na zemi“…
Ctiť neznamená poslúchať
Kým sme deti, naši rodičia sú pre nás všetkým. Sú celým naším svetom, naším božstvom. Potom s nástupom puberty príde čas, keď nám začne dochádzať, že aj oni sú omylní, že robia chyby… Postupne to prechádza až do úplného odmietania rodičov a stavania sa proti nim. Všetko chceme robiť po svojom, najradšej úplne naopak než rodičia, lebo tí sú nemožní, staromódni… A potom na prahu dospelosti by sme mali vo vzťahu k rodičom dospieť k akémusi vnútornému osamostatneniu sa a zmiereniu.
Keď sme teda dospelí vekom, mali by sme byť dospelí aj vo vzťahu k rodičom a od detskej poslušnosti cez pubertálnu rebéliu dôjsť k dospelému zmiereniu a samostatnému životu. Pravdou je, že v tejto oblasti mnoho ľudí po celý život nedospeje. Mnohí si biblické „cti…“ prekladajú ako „vo všetkom poslúchaj, nikdy neodporuj, rob to, čo povedia rodičia“. Tým však ostávajú na úrovni závislého dieťaťa, ktoré nerozmýšľa samo a nenesie zodpovednosť za svoje správanie, ale nechá, aby zaňho rozhodovali a niesli zodpovednosť rodičia. Neznesú, aby sa na nich rodičia hnevali, a tak spravia všetko podľa ich vôle, aj keď tým ubližujú sebe alebo svojej rodine.
Neposlúchať neznamená nectiť si
Iní zas ostávajú naveky v pubertálnom odpore voči rodičom – zatrpknutí, že im rodičia nedali to, čo im mali dať, že im ublížili… Na rodičov sa hnevajú, alebo nimi pohŕdajú. Pred štvrtým prikázaním potom zatvárajú oči a berú to tak, že keď ich rodičia neboli dobrými rodičmi, nezaslúžia si úctu…
Biblia však hovorí jasne. Nerozdeľuje rodičov na dobrých a zlých. „Cti…“ platí pre všetkých. Ak v sebe ľudia živia hnev, obviňovanie, zatrpknutosť voči vlastným rodičom, nie sú šťastní… Psychologička Jiřina Prekopová vysvetľuje: „Keď sa človek v detstve nemôže spoľahnúť na lásku, hlavne na lásku matky, hľadá útechu a istotu v alkohole, drogách, snahe o úspech, alebo hľadá lásku, ktorej sa mu nedostalo od rodičov, u svojho partnera, alebo dokonca u vlastného dieťaťa. Tak nie je nikdy slobodný, vždy je závislý od týchto zástupných útech. Tie však základnú potrebu danú pri stvorení nemôžu nikdy naplniť. Bez zmierenia nebude človek nikdy poriadne slobodný, pretože keď sa oslobodil podmienečne neúctou k rodičom, môže počítať s trvalými pocitmi viny. Jediný spôsob, ako sa od týchto pocitov oslobodiť, je zmierenie.“
Čo teda znamená ctiť si?
Jediným „dospelým“ postojom k rodičom je uvedomiť si jedno i druhé: na jednej strane to, čo mi dali, za čo môžem ďakovať, a na druhej strane sa zmieriť s tým, že mi nemohli dať všetko. Odpustiť to, čím mi ublížili, čo nedali. Nikto nie je dokonalý – ani žiadni rodičia. Vďaka na jednej strane a zmierenie a odpustenie na druhej strane – to je to, čo nám pomôže rodičov si „ctiť“.
Ctiť si rodičov však neznamená poslúchať. Dokonca ani milovať (teda milovať viac než iného blížneho). Neznamená to vzdať sa vlastnej zodpovednosti za život a vo všetkom sa spoliehať na nich a vo všetkom sa im podriadiť. Môžem si od nich nechať poradiť a pýtať sa na ich názor, ale nemôžem žiť život podľa ich predstáv a podľa ich vôle.
Ctiť si znamená uznať, že sú mojimi rodičmi a že tak majú špecifické, jedinečné postavenie v mojom živote. Že ich nikdy nestratím zo zorného poľa – nikdy nebudú pre mňa cudzí. Že sa o nich postarám v chorobe a v starobe. Môžem s nimi byť menej v kontakte, keď mi tento kontakt ubližuje, ale nemôžem sa ich zrieknuť ako rodičov.
Zmierenie
Schopnosť prevziať zodpovednosť za svoje správanie a vedieť sa rozhodovať aj proti vôli rodičov nás posunie od detského zbožšťovania rodičov. A na druhej strane vďačnosť za život a starostlivosť je cesta k tomu, ako si ich začať vážiť, hoci nie sú božstvom. Na dospelej úrovni – s prijatím ich chýb, s prijatím mojich chýb. Pomôže nám to odpustiť aj krivdy, ktorých sa na nás možno dopustili. Tak neostaneme ani v „detstve“, ani v „puberte“.
Vďačnosť a úcta na jednej strane a zodpovednosť a samostatnosť na druhej strane otvárajú cestu k tomu, aby sme sa mohli vo svojom srdci zmieriť s vlastnými rodičmi a oslobodiť sa tak k spokojnému životu. „Cti svojho otca i svoju matku, ako ti prikázal Pán, tvoj Boh, aby dni tvojho života dlho trvali a aby sa ti darilo na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh!“ (Deut 5,16)
Fotografia:
