My mamy sme niekedy strááášné perfekcionistky. Obzvlášť prvomamy. Okolie nám to veľmi neuľahčuje. Naopak. Neustále nás bombarduje výzvami vo forme otázok: Ešte stále ma cumlík? S podtónom – nie je na to už príliš veľké? Alebo – dojčíš? S podtónom – ak nie, tak si krkavčia matka. Ešte má plienky? S podtónom – to sa nehanbíš? To, čo je však skutočne dôležité, je niečo celkom iné.
Ak je naším základným životným povolaním darovať seba (naspäť) Bohu a v ňom sa darovať druhým, potom naše materské a rovnako rodičovské povolanie s týmto úzko súvisí. Naším základným rodičovským povolaním je voviesť naše deti do Božieho života. Alebo im v tom aspoň nebrániť. A tak dvomi vecami, na ktorých by nám malo na konci každého dňa skutočne záležať sú:
Aký obraz Boha som dnes svojmu dieťaťu sprostredkovala?
a
Nakoľko som dnes pomáhala svojmu dieťaťu žiť v Božej prítomnosti?
Dieťa si nenakreslí svoj obraz Boha len tak z ničoho. Sme to my rodičia, kto im ho v prvom rade sprostredkúvame. Tým, ako sa k nim správame a tým, ako im o ňom hovoríme. V skutočnosti sme my rodičia prvými reprezentantmi Boha na tejto zemi. Moja láskavosť a trpezlivosť zrkadlí Boha. Cez ne dieťa ľahko pochopí, aký Boh je, keď mu budem o ňom hovoriť ako o dobrom Otcovi. Moja neláska a hnev kompromitujú aj moje slová o dobrom Bohu. Neznamená to, že musím byť vždy dokonale pokojná, trpezlivá a láskyplná a nikdy nijaká iná. Ak taká niektorá mama je, s obdivom sa pred ňou skláňam a v kútiku srdca ticho závidím. Môžem však urobiť to, že keď niekedy vybuchnem, tak sa potom ospravedlním a s dieťatkom „pomojkám“. Rovnako prijmem jeho prosbu o odpustenie a nerobím ofuky ešte týždeň. Odovzdávať dieťaťu pravý obraz Boha znamená aj to, že keď vždy znova zlyhám, vždy znova prijmem Božie milosrdné odpustenie a nenechám sa utláčať zlým duchom, ktorý mi chce nahovoriť, že som strašná matka a mojim deťom by bolo lepšie… v škôlke alebo hoci aj v detskom domove, len nie doma pri mne.
Ak robím z Boha strašiaka (Pán Božko ťa potresce!), moje dieťa bude mať obraz Boha – strašiaka. Mne napr. v detstve hovorili, že keď dievča hvízda, „Panenka Mária“ plače. Ja som hvízdala ako o dušu, a bolo mi divné, čo by na tom mohlo byť pre Máriu také slzotvorné. K môjmu vzťahu s ňou to však rozhodne neprispelo. A tak sa dnes každý večer snažím zamyslieť krátko nad tým, aký obraz Boha som dnes svojim deťom sprostredkovala. Bol to obraz verný alebo skôr nejaká karikatúra?
Druhá otázka, nad ktorou sa snažím každý večer zamyslieť, je- nakoľko som dnes pomáhala svojmu dieťaťu žiť v Božej prítomnosti?
Čas, ktorý žijeme – nazvyme ho prosto „tempus“ – je pretkaný časom, ktorý Biblia označuje ako „kairos“ – čas milosti. Tempus je chronologický čas. Je to tikanie sekundovky na starých hodinách našich babičiek. Kairos je čas, v ktorom je prítomný a koná Boh. Tieto dva časy sú nerozlučne pretkané, no my ich v dôsledku narušeného vzťahu s Bohom dokážeme oddeliť a žiť izolovane. Keď sa pýtam, nakoľko som dnes pomáhala svojmu dieťaťu žiť v Božej prítomnosti, pýtam sa vlastne, nakoľko som ho zasväcovala do tajomstva Božej prítomnosti, ktorá pretkáva náš život. Celkom prakticky to znamená – začali sme deň vďakou za nové ráno a raňajky, ktoré nás čakajú? Poprosili sme o požehnanie? Zastavili sme sa o 12ej na modlitbu Anjel Pána? Poďakovali sme večer za krásny prežitý deň a všetko požehnanie, ktorého sa nám dostalo? Teda – posväcovali sme jednotlivé časti dňa modlitbou? A ešte viac – videli sme v ľuďoch a v tom, čo sa nám prihodilo, Boha? Žiť v Božej prítomnosti znamená žiť slová, že Kristus je všetko a vo všetkom (Kol 3,11). Žiť toto tajomstvo môžeme najlepšie naučiť naše deti my mamy, ktoré s nimi trávime celé dni a tak významne formujeme ich spôsob prežívania.
Taktikou zlého ducha je odlákať našu pozornosť od toho, čo je skutočne dôležité, a upriamiť ju na niečo oveľa menej podstatné, hoci vôbec nie vo svojej podstate zlé – vtedy by to bolo príliš priehľadné a každý dobrý kresťan by si to všimol. Nie, stačí niečo, čo nie je Boh.
A tak sa my, mamy, zožierame naozaj pre všetko možné – či plienkujeme alebo bezplienkujeme, či je dobré, že naše dieťa spí s nami alebo je dobré, že nespí s nami, či dojčíme vôbec, pol roka alebo štyri. Či je lepšie, že cucká cumlík alebo vlastný prštek, či… a zabúdame pritom na to, čo je naozaj dôležité – vovádzať naše deti do Božieho života.
