Kým sme chodili do školy, zvykli sme si, že učiteľka nás – našu snahu a vedomostí – ocenia aj prostredníctvom známok. Pokiaľ sú deti malé, je tak nejako prirodzené ich viac chváliť, všímať si ich pokroky a vyjadriť uznanie, spokojnosť a radosť. Ak naše dieťa prvýkrát povysáva, ide nakúpiť – vyjadríme slová vďaky alebo spokojnosti. Neskôr v práci tiež prijímame uznanie – formou mzdy. Môžeme vidieť, že ocenenie za snahu a prácu nás sprevádza po celý život.
Ako je to s ocenením rodičov voči deťom v období, keď už nie sú malé a robia nám aj starosti? Patria slova ocenenia, pochvaly do vzťahovej väzby aj v neskoršom veku? Čo pre nás, deti (hoci aj dospelé) znamenajú slová uznania od rodičov? Prečo ich potrebujeme počuť?
Uznanie má pre každého z nás veľký význam. Iste ste už na svoju adresu počuli pekné slová. Čo to vo vás / v nás vyvolalo? Narástol pocit sebaúcty a vedomie toho, že sme milovaní? Stávame sa vtedy spokojnejšími. Vyzdvihli sa naše silné stránky. Zaujímavé však je, že tento pocit sebaúcty narastá aj u toho, kto slová uznania povedal. Čerpajú z toho obaja.
Kedysi som čítala krátky psychologický výskum, ktorý zhodnotil, že práve ľudia, ktorí dokážu povedať „toto si spravil veľmi dobre, som s tebou spokojný“, „ďakujem, pomôžeš mi a vážim si, že sa na teba môžem spoľahnúť“, „som rád, že sme spolu“, „naozaj ti to ide, páči sa mi, ako sa snažíš“… tak práve títo ľudia sú viac sebavedomí, viac si dôverujú, a preto dokážu druhým vysloviť slová ocenenia.
Keď vieme o dôležitosti uznania, kedy sme naposledy ocenili to, čo pre nás robí náš manžel? Kedy sme naposledy ocenili svoju manželku? A čo deti? Kedy počuli naše slová uznania, vyzdvihnutia ich snahy a usilovnosti? Väčšina ľudí si myslí, že oceňovať druhých ľudí netreba. Nechá si to na neskôr a potom zabudne alebo to nepovažuje za dôležité. A naopak, my sami máme často problém prijať slová uznania, čím sa spôsobuje, že ich ťažko púšťame druhým.
Nenapadá vás nič, za čo by ste mali oceniť svoje deti (malé či väčšie)?
Oceňte ich za to, že sú. Dnes máte ďalšiu možnosť povedať dieťaťu, že si ho vážite a že si ceníte to, čo robí a ako to robí. Tieto slová chce a potrebuje počuť človek v každej životnej etape. Slová rešpektu, prijatia a hrdosti rodiča na dieťa. Nešetrite nimi pri malých deťoch, ale ani pri väčších. Práve tie to potrebujú viac ako kedykoľvek predtým. Aj vtedy, keď vás neposlúchajú alebo rebelujú…
Oceňte ich dnes napríklad za to, koľko majú kamarátov, ako sa snažia vychádzať so svojimi súrodencami a napokon aj s vami samotnými. Ak deti budú zažívať, že dobré a pekné medziľudské vzťahy sú vnímané ako hodnota a je im venovaná pozornosť, budú sa o ne usilovať častejšie a aj v dospelosti.
Vie vaše dieťa, že si ho vážite? Vie, že je jeho úsilie oceňované rodičmi? Nie? Dnes to môžete napraviť tak, že s ním budete. Strávite s ním nejaký čas a prejavte o neho záujem. Pýtajte sa, ale nehodnoťte, neposudzujte, nenaprávajte, počúvajte a milujte. Spoločný čas nech je jednoduchý, pretože slová uznania a rešpektu sú dôležité a nie je dobré ich prehlušiť ničím iným.
Máte isté predstavy o svojom dieťati, ktoré sa nenapĺňajú? Alebo by ste radi pomenili niektoré jeho vlastnosti? Zjavne v tejto oblasti chýbajú slová pochopenia a rešpektovania. Aj keď vás niečo hnevá, zostaňte ticho a rešpektujte povahu dieťaťa. Rešpektujte jeho emócie, aj keď ním nerozumiete. Nesnažte sa pretvoriť dieťa na svoju predstavu ideálu.
S týmto úzko súvisí umožniť dieťaťu, aby malo možnosť učiť sa z vlastných chýb a robiť vlastné rozhodnutia. Len ak budete rešpektovať dieťa, otvorí sa vám priestor na to, aby ste ho mohli oceniť za jeho múdrosť, schopnosť rozhodnúť sa, samostatnosť a schopnosť prijať dôsledky učenia sa.
Slová uznania, láska, empatia, hrdosť a vďaka. Toto všetko sa spája, ak prijmeme bez podmienok a bez vlastných predstáv o dokonalosti deti a ľudí okolo nás. Cez vďačnosť a uznanie druhých cítime Boha.
„Nerobte nič z nevraživosti ani pre márnu slávu, ale v pokore pokladajte jeden druhého za vyššieho. Nech nik nehľadí iba na svoje vlastné záujmy, ale aj na záujmy iných.“ (Flp 2, 3-4)
