Deti potrebujú vypnúť (obrazovky)… hovorí Slávka Kubíková, novinárka a mamina, autorka úspešnej knihy Klub nerozbitných deti a novej knihy Krotitelia displejov. Slávka tvrdí, že potrebujeme ovládnuť moderné technológie skôr, ako ony ovládnu naše deti. Porozprávali sme sa, ako nastaviť hranice, umožniť deťom prežívať skutočné detstvo a nedovoliť počítačom, mobilom a tabletom, aby si kradli čas, ktorý im nepatrí.
Slávka, naozaj sú dnes moderné technológie najťažšou výzvou rodičovstva? Prečo?
Jednou z najťažších určite áno. Je to preto, lebo sme ako rodičia v úplne novej situácii, na ktorú nemáme zažité šablóny z vlastného detstva. Nahromadená múdrosť generácií nám pomáha v mnohých iných oblastiach výchovy – vďaka nej napríklad vieme, že sladkosti nemajú byť hlavnou stravou, ale majú svoje miesto ako dezert až potom, keď deti zjedli zdravšie a výživnejšie jedlo.
Podobné vžité pravdy chýbajú, pokiaľ ide o displeje. Rodičia skrátka netušia, ako o tejto téme rozmýšľať, kedy obrazovky škodia a naopak, za akých okolností môžu byť užitočné. Nemajú túto tému vôbec premyslenú, ale veľmi rýchlo pochopia, že si pomocou displejov elegantne dokážu vyriešiť momentálnu situáciu s dieťaťom. Deti zrazu poslušne sedia, pekne papajú, nebehajú, nejačia. Rodič má z toho okamžitú výhodu, a nedôjde mu, že z dlhodobého hľadiska môže dieťaťu ohromne uškodiť.
Ako?
Na viacero spôsobov. Päťročné deti, ktoré trávili pri displejoch viac ako dve hodiny denne, osemnásobne častejšie vykazovali znaky ADHD oproti deťom, ktorých rodičia technológie limitovali na pol hodinu. Deti, ktoré pozerajú do displejov, horšie obstoja vo vývinových testoch, majú problémy s rečou, zníženú empatiu, zvýšené agresívne správanie, horšie akademické výsledky. To nie sú domnienky, ale fakty potvrdené štúdiami. A to sú len tie priamočiare efekty.
A tie nepriamočiare?
Z dieťaťa, ktoré je zvyknuté na konzum digitálnej zábavy, vyrastá pasívny konzument. Potrebuje neustále externé podnety, vplyvy, zábavu, aby bolo v pohode. Takéto dieťa nie je zvyknuté samé na seba a na svoje vnútorné zdroje motivácie a tvorivosti. Digitálny svet je bez námahy, odmena v podobe dopamínu v ňom ide okamžite. A teda podkopáva u detí základnú schopnosť námahy a vytrvalosti. Takéto deti to budú mať v živote veľmi ťažké: námahu a vytrvalosť človek potrebuje na všetko: v manželstve, v práci, v rodičovstve.
A potom, digitálny svet je veľmi povrchný a väčšina z toho, čo deti konzumujú, nie je nič zmysluplné. Kde ale chýba zmysel, vzniká prázdnota. Je to jeden z faktorov, ktorý vedie k tomu, že dnešní tínedžeri sú najsmutnejšou generáciou, aká tu kedy bola.
Z toho mi vyplýva, že by sme sa mali snažiť deti pred vplyvom technológií čo najviac uchrániť.
V úplne rannom detstve, do tých dvoch-troch rokov, áno. Takto to odporúča aj WHO, aj Americká asociácia pediatrov. Je to kritické obdobie, kedy sa dieťa najprudšie rozvíja, a keď sa tento vývin nedeje ako má – čiže cez pohyb, vzťahy, komunikáciu s okolím – môžu vzniknúť škody na mozgu v zmysle, že sa niektoré oblasti nerozvinú tak dobre, akoby sa mohli a mali.
To je to prvé obdobie. A neskôr?
Neskôr potrebujeme pochopiť, že naše deti budú s displejmi žiť celý svoj život. A preto ich nemôžeme od nich odstrihávať, ale práve naopak, učiť ich, ako v digitálnom prostredí fungovať tak, aby im to neškodilo. Ide o hľadanie rovnováhy.
Ako nastaviť hranice tak, aby rešpektovali zdravý vývoj dieťaťa?
V knihe Krotitelia displejov som na odpoveď tejto otázky potrebovala asi štyridsať strán (smiech). Je pre mňa ťažké zhrnúť to do dvoch viet, ale skúsim. Základné princípy sú, že malé dieťa obrazovky nepotrebuje vôbec, a ak im ich už dávame, mali by sme ich sprevádzať dianím na nich. Školákom dávajme displeje ako dezert – až po tom, keď do seba dostanú všetko zdravé, čo potrebujú. Čiže dosť spánku, pohybu, dostatok pomáhania v domácnosti a tiež veľkú dávku ničnerobenia. Je optimálne, ak deti používajú technológiu ako nástroj tvorenia a pomocou nej niečo vyrobia v reálnom svete. Napríklad upečú koláč alebo naprogramujú lego robota. Tvoriť môžu tiež priamo na displeji: vyrobia krátky film, napíšu blog a podobne.
Je dobré, aby sa na hraniciach (napr. periodicita, dĺžka a obsah používania počítača či mobilu) zhodli rovnako rodič i dieťa?
Keď je dieťa už dostatočne vyspelé na takéto vyjednávanie, je to ideálne. Vtedy nebude mať pocit, že hranice sú nariadené zhora, a bude mať väčšiu motiváciu dohodu dodržať. Dohoda tiež poskytuje priestor na komunikáciu, argumenty, vyjasňovanie toho, prečo sú hranice potrebné. Komunikácia s deťmi o digitálnych témach je absolútne zásadná. Avšak, aj pri takomto vyjednávaní sú rodičia tými, ktorí majú posledné slovo. Rodič stanovuje hranice toho, čo už nie je v pohode, a z tých nemôže upustiť. Lebo dieťa nemá šancu zhodnotiť, čo je do akej miery preňho škodlivé.
Ktoré počítačové hry alebo aplikácie sú dobré pre rozvoj? Ako ich vyberať?
Také, pri ktorých má dieťa čo najväčší priestor pre vlastný vklad a kreativitu, ktoré sú pomalšie, nenásilné, menej blikavé, s „neupípanou“ hudbou, neskáču v nich neustále hviezdičky a odmeny. A také, v ktorých je jasné, čo sa tam dieťa učí. Existujú dobré jazykové aplikácie, cez hru sa dá učiť napríklad Hejného matematika.
Môžu byť médiá (videá, filmy, hry) dobrým prostriedkom aj pri náboženskej formácii detí?
Ako doplnok k formácii, ktorá sa deje ostatnými „offline“ spôsobmi, určite áno. Je to príklad toho, ako vieme využiť digitálne média zmysluplným spôsobom. Náboženské hry pre deti som síce nevidela, ale existujú pekné kreslené filmy, ktoré môžu deťom priblížiť príbehy z Biblie. Najlepšie to však bude fungovať vtedy, ak si to po pozretí s deťmi rozdebatujeme.
Ako dieťa pripraviť na situácie v kolektíve? Čo ak bude zažívať výsmech za to, že je „iné“, ak nemá smartfón alebo nepozná hrdinov aktuálnych mediálnych noviniek?
V prvom rade je kľúčové veľmi starostlivo zvážiť kolektív, do ktorého dieťa dávame. Dieťa strávi mimo rodiny 75-80 % svojho denného času. Je preto úplne zásadné, v akom prostredí, s akým deťmi a učiteľmi to bude. Hodnotové nastavenie toho prostredia je pritom oveľa podstatnejšie ako akademické hľadisko. V dnešnej dobe máme na výber a je lepšie spraviť obetu vo forme zhoršenej logistiky, ako nechať dieťa doplatiť na nevhodný kolektív. V druhom rade, je dobré sa snažiť atmosféru v škole ovplyvniť. Spájajte sa s rodičmi, ktorí majú podobné hodnoty, vytvárajte ostrovčeky pozitívnej deviácie, hovorte s učiteľmi a riaditeľmi škôl, ak displeje v školách dostatočne neregulujú.
A tretia rada je, že dieťa nemusí byť úplný mimozemšťan. Aj medzi populárnymi filmami či hrami sa nájdu také, ktoré sú v pohode.
Ako a čím nahradiť obrazovky, aby aj deti cítili, že sú bez nich spokojné?
Vzťahmi. Deti nie sú hlúpe, a napriek lákavosti a blikavosti displejov veľmi dobre chápu, kde dostávajú niečo ozajstné a kde len lacné nahrážky. Ak si s dieťaťom vybudujete blízky vzťah, pôjde za vami napriek všetkým lákadlám sveta. No dosiahnuť a udržať si takýto vzťah nie je ani ľahké, ani rýchle. Chce to veľké nasadenie zo strany rodiča, a prvým krokom v tejto snahe je vypnúť vlastný mobil a byť pre svoje dieťa prítomný.
Obe knihy Slávky Kubíkovej – Krotitelia displejov a Klub nerozbitných detí si môžete zakúpiť aj v našom obchode.
Fotografie: Marcel Mikolášik
