Mama a ilúzia dokonalosti

0
957

Nemusíš byť dokonalou mamou. Nemusíš byť neustále milá, trpezlivá a večne vysvetľujúca. Môžeš aj zakričať, môžeš deťom povedať, že nevládzeš, že teraz sa s nimi hrať nebudeš. Nemusíš mať výčitky svedomia. Aj tak si dobrá mama.

Aké je to počuť? Je to oslobodzujúce? Je to úľava – počuť, čítať, že nikto od teba nechce dokonalosť?

Pre mňa áno. Vedieť, že moje materstvo má hodnotu aj bez dokonalosti. A aj to tvoje. Pripomínať si, že moje deti ma milujú a chcú byť so mnou nie preto, lebo máme doma poriadok, či majú každý deň navarené nielen na obed, ale i na večeru. 

Je oslobodzujúce vedieť, že som dobrou mamou aj napriek tomu, že na deti zakričím, že nie som vždy láskavá a ani trpezlivá. A moje deti, tie krehké detské duše mi nechávajú odkazy, aká som najlepšia maminka na svete. Ale namiesto toho, aby som sa zahĺbila do ich odkazov – hľadám a vyžadujem dokonalosť. Tú hľadám darmo, veď je to len ilúzia, a namiesto toho prichádza frustrácia. Frustrácia z toho, že dnes som znova nenaplnila svoje vlastné očakávania a svoju dokonalosť. 

A tak mi napadá otázka – ako prijať a každodenne žiť svoju nedokonalosť? 

Prvým krokom je dozretie. Áno, na tento postoj prijatia vlastnej nedokonalosti musíme dozrieť. Presne tak, ako dozrieva a rastie dieťa. Aj ono prichádza na niektoré veci postupne, časom a prostredníctvom skúseností. Pre nás ľudí je to prirodzené. Dozrievanie je zmena pohľadu, uvedomenie a prijatie svojich vlastných limitov a zlyhaní. Je to akási výmena strachu – stresu za pokoj a aj za pokoru. Dozretie je to, keď už vieme, že nemôžeme a vlastne ani nechceme všetko riadiť. Keď si uvedomujeme, že chyby a omyly, neporiadok sú úplne prirodzené a skôr by bolo zvláštne, ak by sme nikdy neurobili chybu (nielen voči deťom, ale aj voči manželovi či iným). 

Nie, toto nemá byť obhajoba našich krívd, hnevu a zlyhaní, ale uvedomenie si, že nie sme dokonalí a nik to od nás nechce – nemali by sme to od seba chcieť ani my sami.
Prijatie našich vlastných limitov nás zbaví ilúzie dokonalosti a frustrácie z vlastného zlyhania.

Druhým krokom k prijatiu našej nedokonalosti je odpustenie. Ako jednoducho to znie. Ale vieme, že to také ľahké nie je. Aj vďaka predstavám o  dokonalosti, poriadku a bezchybnosti sa ľahko dostaneme do frustrácie z nás samotných. Sme frustrovaní, smutní, pretože sme dnes znova „vybuchli“, pretože je doma neporiadok, nič nestíhame, sme nervózni… ale predsa to takto nemalo byť. Chceme tú dokonalosť – teraz a hneď! Treba si však uvedomiť, že to, čo nám ako rodičom dáva hodnotu, je láska. Je to láska, vďaka ktorej dokážeme každodenne zabúdať na seba a myslieť na deti, na manžela. Je to práve láska, ktorá dáva hodnotu nám všetkým. Zároveň je aj kľúčom, ako sebe samému odpustiť, presne tak, ako sú deti milosrdné voči našim nedostatkom. Omyly a malé nespravodlivosti sú deťmi prekročené a ostávajú bez povšimnutia, pretože nás milujú. A tak neuverme tomu, že viac záleží na tom, čo sme urobili zle. Viac totiž záleží na láske. Na to pamätajme, keď si budeme vyčítať, koľkokrát sme dnes „zlyhali“ – a odpusťme si. 

Po rokoch materstva tak viem, že je dôležité dozrievať v nedokonalosti a odpúšťať si. Neumárať sa ilúziou dokonalosti a bezchybnosti. Tá totiž neexistuje. Nemusíme byť dokonalým rodičom, stačí, ak budeme ľúbiť seba samých, svoje deti a tých, ktorých stretáme.  

 Úvodná fotografia: www.pexels.com

 

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno