Saleziáni zmenili môj život

0
106

Ján Miško začínal ako šéfredaktor chlapčenského formačného magazínu Svetlo, potom viedol mládežnícky časopis AHA! Dnes riadi Vydavateľstvo Don Bosco, ktoré okrem mnohých publikácií vydáva populárnu sériu Viera do vrecka. Keď sme ho mali „za stolom“, podelil sa nielen so svojimi skúsenosťami a zážitkami so saleziánmi, ale vyjadril sa – otvorene a kriticky – aj o tom, aké úskalia prináša vydavateľský chlebíček.

 

Keď sa povie „Humenné“, čo ti napadne? Čo pre teba znamená toto mesto?

Mesto tretieho tisícročia, ako je hrdo napísané na námestí už niekoľko rokov… (smiech) Je to moje rodisko, mesto, kde som vyrastal a na ktoré rád spomínam a rád sa doňho vraciam aj s celou rodinkou. Je to miesto, kde viem zrelaxovať.

 

Ako si sa dostal do saleziánskej formácie? Ovplyvnili tvoj život práve saleziáni?

Bolo to v roku 1990 cez ľudí, ktorých som dovtedy nepoznal. Asi najznámejší mi bol spolužiak môjho staršieho brata a to bolo všetko. Ale učarovalo mi to, keďže dovtedy som nepatril do žiadnej organizovanej partie. Na sídlisku sme žili s chalanmi z bloku takým štandardným životom – futbal, hokej, bicykle, guľky, céčka… Ale nič, čo by prekročilo hranice všedných dní. U saleziánov, ktorí vtedy ešte pôsobili na byte, to bolo niečo iné, niečo príťažlivé. Mohol som tykať oveľa starším odo mňa, všetci sme boli kamaráti. Všetko to prebiehalo v takej dôvernej či družnej atmosfére… Áno, saleziáni zmenili môj život.

 

Ako si spomínaš na roky detstva a dospievania? Ako si ich prežíval? Čomu si sa rád venoval?

Do 12 rokov som žil klasickým životom chlapca zo sídliska, ktorý nemal ani šajnu o kresťanstve. Jediné, čomu som sa venoval pravidelne, bolo plávanie a výtvarná. Či som to robil rád alebo preto, že ma rodičia na tie krúžky prihlásili, neviem vyhodnotiť, ale niektoré veci z tohto obdobia sú pre mňa osožné dodnes. Odkedy som chodieval k saleziánom, sa moje priority zmenili a od 14 rokov som od tých krúžkov upustil. Každý deň po škole som intenzívne trávil u saleziánov, ktorí sa medzičasom presťahovali do dnešného saleziánskeho domu. Pomáhali sme pri jeho prestavbe a zariaďovaní, pri výstavbe ihriska, hrávali sme sa s rovesníkmi alebo sme sa venovali ako animátori mladším, chodili sme na výlety, duchovné obnovy, duchovné cvičenia… Bolo nás zhruba 50 chlapcov, ktorí sme tam trávili drvivú väčšinu nášho voľného času, celkovo však pravidelne k saleziánom v tom čase chodievalo zhruba 200 – 300 chlapcov. Bolo to veľmi pestré a vždy si na to rád spomínam.

 

Niekoľko rokov si šéfredaktoroval časopisu Svetlo, ktorý tu bol pre miništrantov. Ako si na to spomínaš?

To, že bolo Svetlo pre miništrantov, bola možno pôvodná idea, ale cieľová kategória bola širšia – pre chlapcov vo veku 10 – 15 rokov. Samozrejme, jednou z možností, ako viesť chlapcov bližšie k Bohu a aj duchovnému povolaniu, bola cesta miništranta, preto tam miništranti mali aj svoju pravidelnú rubriku. Takisto je pravda, že v časopise Svetlo som bol len zástupca šéfredaktora. Dlhé roky v Svetle, ale aj neskôr v AHA!, bolo zaužívané, aby šéfredaktorom bol salezián, keďže časopis vydávali saleziáni. Aj keď je pravda, že to skôr bolo pro forma. Ale inak to bola dobrá skúsenosť s prácou so slovom a s tímom ľudí, ktorí tvorili redakciu. Či už cez Svetlo alebo AHA! som mal možnosť spoznať zaujímavých aj populárnych ľudí, navštíviť zaujímavé miesta. Pri rozhovoroch so známymi ľuďmi, či už išlo o športovcov, spevákov alebo hercov, som často vnímal, že niektoré otázky, ktoré sme im kládli, im nekládlo žiadne iné médium. Išlo najmä o hodnotové témy a otázky viery v Boha. V tomto som bol na Svetlo (AHA!) hrdý.

 

Svetlo muselo skončiť. Prečo?

Prvotné porevolučné nadšenie znamenalo náklad 20 000 kusov. Po 14 rokoch pôsobenia v roku 2004 to bolo už len 2 800 predplatiteľov. To hovorí za všetko. Naviac, saleziáni vydávali aj druhý časopis – Čajka – pre dievčatá, ktorý bol na tom s číslami rovnako. Aj jeden aj druhý časopis saleziáni každý rok dotovali niekoľko stotisícmi korún. To viedlo k zlúčeniu časopisov aj databáz predplatiteľov.

 

V čom vidíš prínos Svetla pre mladých veriacich – a vôbec, pre Cirkev na Slovensku?

Veľa ľudí spomína na to, ako odoberali Svetlo a Čajku. Ja som patril tiež medzi nich. Obidva časopisy formovali istú generáciu mladých veriacich ľudí a pomáhali im orientovať sa v ideovom aj hodnotovom tlaku, ktorý so sebou priniesla zmena politického režimu na Slovensku. Bolo by zaujímavé vedieť, koľko kňazov – tridsiatnikov až štyridsiatnikov – odoberalo Svetlo a ako im pomohlo v ich vlastnom rozhodovaní. Aby som odhadol prínos Svetla pre Cirkev na Slovensku som asi príliš mladý, ale niečo sa dá hádam prečítať aj medzi riadkami.

 

Chlapčenské Svetlo sa spojilo s Čajkou, ktorá bola viac pre dievčatá, a vznikol časopis AHA! Aké mal ambície?

AHA! sme často počuli ako o „kresťanskom Brave“. Nebránili sme sa tejto nálepke, keďže to bolo pre niektorých aj celkom provokatívne a provokatívnosť majú mladí ľudia v krvi. Snažili sme sa však byť pozitívni provokatéri alebo ako to dnes viem už povedať prijateľnejšie „v súlade s katolíckou náukou“… Ale tie ambície boli spomenuté hneď v prvom úvodníku: „Našou najväčšou túžbou je stať sa prostredníctvom tohto časopisu vašimi priateľmi. Chceme spolu s vami hľadať odpovede na životné otázky tínedžerov vo svetle Biblie i prostredníctvom tých, ktorí našli cestu životným labyrintom.“

 

Ako sa vám darilo vydávať časopis AHA! ?

Z predchádzajúcich časopisov sme vytiahli to najlepšie, čo dovtedy ponúkali, niečo nové sme doplnili, zmenili sme grafiku, zlepšili tlač. Viacerí nás za posun chválili, ale našli sa aj nostalgici. Zaujímavé (dnes už viem, že typicky slovenské) bolo tiež to, že sme mali veľa kritikov najmä zo strany kňazov, ale keď bolo treba činy, všetci dali ruky preč. Nájsť dobrých autorov, ktorí vedia dobre písať, ktorí vedia dobre písať o kresťanských témach a ktorí vedia dobre písať o kresťanských témach jazykom dnešného človeka bolo a je ťažké. Aj preto, že „cenzorov“ je viac než dosť a niektorí z nich sú vplyvnými ľuďmi. Ale v posledných rokoch vnímam, že to je o niečo lepšie a že s novou generáciou už prichádza aj odvaha, zodpovedná odvaha.

 

Aj AHA! muselo skončiť. Prečo?

Jednou z ambícii vzniku AHA! bolo dostať časopis na trvalo udržateľné čísla. Tak, ako SvetloČajka boli posledných 5 – 6 rokov každoročne dotované, nezmenilo sa to ani v prípade AHA!. Štyritisíc päťsto predplatiteľov bol vrchol ich počtu. Na to, aby bol časopis na nule, bolo vtedy potrebných 8 000 predplatiteľov. Takmer miliónová dotácia každý rok a slabý záujem aj zo strany Cirkvi znamenali rýchly koniec.

 

Nie je zvláštne, že na Slovensku neexistuje kresťanský mládežnícky magazín? Má vôbec takýto projekt nejaký potenciál?

Neviem, či by som to nazýval zvláštne, lebo neviem, či to má byť štandard, že každá krajina má mať svoj kresťanský mládežnícky magazín. Je to aj otázka dopytu, keďže asi nikto nemá také peniaze uložené niekde v truhlici. Skôr ma mrzí, že chýba nejaká stratégia Cirkvi pre mladých na Slovensku. A nie len taká, ktorá sa obmedzí na podujatia, ale ktorá má systém, ktorý rešpektuje dobu, správanie a slovník mladých. Ak by vznikla takáto stratégia, tak nech je jej vonkajším prejavom napríklad aj magazín, prípadne web. Mladí sú budúcnosť Cirkvi aj národa. Ak ich nebudeme formovať, takých veriacich budeme mať potom neskôr v Cirkvi. Našťastie, parciálne túto medzeru vypĺňajú niektorí aktívni diecézni kňazi, rehole či mládežnícke združenia, ale opýtajte sa ich, ako niekedy musia bojovať aj s „vlastnými“, aby boli pochopení alebo podporení. Niekedy mám pocit, akoby sme sa báli dnešných tínedžerov, aby nás neodpísali, aby sme sa v ich očiach nezhodili…

 

Saleziáni sa vo všeobecnosti venujú mladým ľuďom, sám riadiš vydavateľstvo, ktoré je v správe saleziánov. Ako sa snažíte formovať mládež – a darí sa to?

Žiaľ, niektoré vyššie spomenuté slová platia aj o niektorých saleziánoch. Celkovo však vydávať niečo pre mladých je ťažké, keďže ich primárnym cieľom záujmu ako minúť peniaze, nie je literatúra. A aby vydavateľstvo fungovalo, musí si na seba zarobiť, nemôže vydávať síce krásne, hodnotné knihy, ktoré sú ale určené buď menšinovému čitateľovi alebo čitateľovi, ktorý nie je solventný. Ale ak už aj nejaká kniha pre mladých vyjde, je veľmi dôležité, aby im o nej hovorili tí, ktorých rešpektujú, ktorých majú radi – rodičia, učitelia, kňazi, rehoľníci. Ak ich títo pre tú knihu nezapália, my ako vydavateľstvo, ktoré nie je s nimi v osobnom kontakte, to dosiahneme veľmi ťažko. To si ale vyžaduje, aby títo ľudia knihy čítali… Na druhej strane, snažíme sa ponúkať literatúru pre ich rodičov a snažíme sa im pomôcť pochopiť niektoré veci, aby ich oni vedeli vysvetliť svojim deťom. Takže, verím, že svojím spôsobom formujeme aj mladých ľudí.

 

Koľko Slovákov už nosí Vieru vo vrecku? Ako sa darí tomuto projektu?

Aby som trošku parafrázoval istého pána biskupa, ktorému sa nepozdával názov nášho projektu, verím, že veľa Slovákov nosí svoju vieru v srdci… Edícia Viera do vrecka je na trhu štvrtý rok. K dnešnému dňu sme vydali 44 praktických príručiek, pričom priemerný náklad je okolo 10 000 kusov. Tak, ako každý projekt, aj tento do veľkej miery funguje aj na zotrvačnosti, čo má, samozrejme, svoje úskalia, na ktoré sa musíme pripraviť. Celkovo je však s týmto projektom spojená veľmi dobrá odozva ako zo strany kňazov, tak aj bežných veriacich. Vidno, že im brožúrky pomáhajú v ich životoch, čo bolo cieľom na začiatku, aby to boli praktické príručky pre každého kresťana.

 

Čo môžu predplatitelia Viery do vrecka v blízkej dobe očakávať? Aké témy pripravujete?

V tomto čase pripravujeme nový ročník edície Viera do vrecka a o témach necháme, tak ako každý rok, rozhodnúť našich čitateľov. Do konca roka však vyjdú ešte témy ako internet v živote kresťana, ako si pripraviť a napĺňať svoj osobný projekt, talenty a zdravé sebavedomie, znovuobjavenie úlohy a hodnoty otcovstva, či kresťanská modlitba verzus východná meditácia.

 

V Ružomberku ste nedávno otvorili kníhkupectvo v novej univerzitnej knižnici, ktoré sa plochou stalo najväčším na Slovensku. Patrí do knižnice aj kníhkupectvo?

Neviem, či to štandardom je, ale my sme sa rozhodli využiť túto ponuku. Je to špecifické prostredie, ale vidíme, že ľudia si našli cestu aj do tohto nášho kníhkupectva.

 

Keď sa čítajú knihy, majú význam aj kníhkupectvá. Keď sa nečítajú, môžu sa kníhkupectvá rovno zavrieť. Je aj ružomberská predajňa dôkazom, že sa knihy ešte stále čítajú?

Každé kníhkupectvo je, podľa mňa, dôkazom, že knihy sa stále čítajú. Platí to teda aj o Ružomberku.

 

Vydávať knihy je zrejme ťažký a tvrdý chlebíček. Baví ťa ešte ho hrýzť?

Súhlasím, že ide o ťažký chlebíček. Na druhej strane je povzbudzujúce, keď sa podarí vydať knihu, ktorá má úspech a ktorá neponúka len niečo plytké, ale snaží sa zasiahnuť vnútro človeka a inšpirovať ho pre Boha. Vtedy si len prajem, aby po prečítaní takej knihy bol človek aspoň v niečom krajším a lepším ako pred tým.

Krásne je nájsť dobré nové knihy alebo nájsť nového autora na Slovensku. Pri takýchto objavoch vidím zmysel svojej práce. To, čo sa mi na tejto práci tiež stále páči, je potešenie z nových vecí. Kým na začiatku vidím len zhluk písmen, prípadne obrázkov, na konci je to reálna kniha so svojou neopakovateľnou vôňou. Je to teda ťažký, ale voňavý chlebíček, ktorý môže vyvolať závislosť.

 

Nachádzaš potešenie v práci, ktorú robíš? Si človekom knihy, človekom slova?

Určite mám svoje medzery a nie som žiaden knihomoľ, aj keď niekedy mám takú túžbu a veľa kníh mám buď rozčítaných alebo si ich odkladám na neskôr… Kedy to však bude, neviem. Je to dané aj pracovnou náplňou, ktorá nie je len o romantickom čítaní množstva kníh a následným zostavovaním edičného plánu.

 

Máš podporu vo svojej rodine a pochopenie pre svoju prácu?

To je veľká devíza, za ktorú som veľmi vďačný. Aj vďaka tejto podpore necítim žiadnu nechuť do mojej práce. Moja manželka je tou, ktorá číta všetky knihy, ktoré vydáme v našom vydavateľstve, a často je to človek, od ktorého mám vždy aj okamžitú spätnú väzbu. Deti k tomu ešte len vedieme, ale môžem povedať, že knihy sú jednou z vecí, ktoré ich vedia zaujať aj v ich rannom veku.

 

Darí sa ti zladiť pracovné povinnosti s rodinnými radosťami aj starosťami?

To je otázka na zvyšných členov našej domácnosti, ale za seba môžem povedať, že sa snažím. Možno na začiatku nášho manželstva to bolo často aj na úkor rodinného života, keďže aj vydavateľstvo malo svoju krízu, ktorá nebola jednoduchá, ale za posledný rok, možno dva, sa snažím doma od práce vypínať a vychutnávať si knihu nášho rodinného života.

Úvodná fotografia: www.pixabay.com