Radosť maličkých robí svet veľkým

0
193
Pred pár rokmi som čítala knihu Cestou zlomenosti od Ann Voskampovej. Dostala sa ku mne neplánovane, no jej posolstvo ma zasiahlo, inšpirovalo a k niektorým myšlienkám sa vraciam v mysli často. Jej kniha Tisíc darov sa mi stala spoločníčkou nedávno, práve v období, keď sa v našej rodine stretli rôzne netradičné dary v jednom čase – moja liečba rakoviny, dcérina hospitalizácia kvôli úrazu, manželova nečakaná výpoveď v práci. Všetko napratené do dvoch týždňov.
Jeden skutok vďakyvzdania, keď je to s nami zlé, je hoden tisícov prejavov vďaky, keď všetko ide podľa našich očakávaní.
Názov Tisíc darov som podvedome vnímala ako niečo pozitívne, nadnesené, ľahké. Úprimne, trochu ma preto odrádzal. Veru, hneď prvá kapitola a realita Anninho života ma vyviedla z omylu, že Tisíc darov bude romantická kniha, či oddychové čítanie ;). Ann láme pred čitateľmi svoje vnútro, svoj život a svoju zlomenosť… a hľadá cestu ako sa zo svojej biedy dostať von. Cestu nachádza vo vedomom pomenovávaní a zapisovaní darov, ktoré jej život každodenne prinášal. Sama ich nazýva škaredo-krásnymi darmi. Namiesto krížov, vidí v nich dary a vzdáva za ne vďaky.
Cituje slová svätého Jána z Avily: “Jeden skutok vďakyvzdania, keď je to s nami zlé, je hoden tisícov prejavov vďaky, keď všetko ide podľa našich očakávaní.” Teda, vzdáva vďaky za dary, ktoré zažíva, ktoré sa jej dotýkajú pri každodennom žití povolania mamy, manželky. Skúma ako ju toto vďakyvzdávanie vnútorne mení. V knihe je zachytená jej postupná premena srdca, myslenia, vnímania Boha a Jeho lásky. Čitateľ tiež môže medzi riadkami “ohmatať”, ako sa jej zážitok vďakyvzdávania dotýka sŕdc jej najbližších – manžela, syna, príbuzných, ďalších žien z jej spoločenstva.
Som vďačná Ann, že bola odvážna a dala svoju skúsenosť na papier. Jej štýl písania nemusí sedieť každému, ale v knihe je veľa inšpirujúcich myšlienok, ktoré vedia zasiahnuť srdce každého človeka. Ann sa mi stala spoločníčkou počas nášho náročnejšieho obdobia a rovnako ako ona, ani ja by som ho nechcela zmeniť, lebo Boh mi ukázal nové dary a naučil ma vzdávať za ne vďaky.
Dovolím si spomenúť zopár myšlienok, ktoré ma oslovili:

Život je taký naliehavý, že ho treba žiť pomaly.

„Nech už si kdekoľvek, buď tam celá“ je jediný možný postoj z hľadiska eucharisteo. Chcem spomaliť a vychutnávať život, vzdávať vďaku a vidieť Boha.

Nad oblakmi nikdy neprestáva svietiť slnko.

Bolesť je všade a  všade, kde je bolesť, môže byť aj milosť. A Ježiš.

Viera je pohľad duše.

Vďaka buduje dôveru.

Krútim hlavou nad oslepujúcim zázrakom: Dôvera je most od včerajška k  zajtrajšku, postavený z  doštičiek poďakovaní. Pamäť ich spája a  tvorí vďačnosť. A  vďačnosť kladie dosky dôvery. A  po tom moste môžem kráčať – od známeho k neznámemu – a viem, že vydrží. Mohla som kráčať bez strachu.

Radosť maličkých robí svet veľkým.

Tí, čo sú naplnení radosťou, nemajú očakávania a sú šťastní.

Zašepkať prekvapené ďakujem. To je palivo pre plameň radosti. Plnosť radosti objavíme len pri vyprázdnení sa od vôle. A ja sa môžem vyprázdniť. Môžem sa vyprázdniť, pretože rátanie Jeho milostí mi prinieslo poznanie, ako ma Boh opatruje, drží, vášnivo si ma cení. Môžem sa vyprázdniť, pretože som plná Jeho lásky. Môžem dôverovať.

V Máriinej pokore – v jej ochote nechať zomrieť svoje očakávania a  plány – ju Boh povyšuje. V  jej poddajnosti Jeho vôli napĺňa jej prázdnotu plnosťou seba samého. A  jej refrén pokornej, poddajnej vďačnosti sa ticho spieva po všetky veky.

Zdroj: www.kumran.sk

Úvodná fotografia: www.pixabay.com

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno