S psychologičkou Janou Ashford o tom, kedy by mal človek vyhľadať terapeuta, mylných predstavách o psychoterapii a ako byť svojmu dieťaťu dobrou oporou, keď ide do škôlky a školy.
Návšteva praktizujúcich kresťanov u psychológa bola dlhý čas tabu: predsa keď človek verí v Boha, má svojho spovedníka, prípadne duchovného sprievodcu, svoje problémy si s ich pomocou predsa musí vyriešiť. S takýmto prístupom sa kresťania báli akejsi stigmatizácie za „blázna“ alebo za „toho so slabou vierou“. Ako sa v tomto posunula mentalita kresťanov?
Mám dojem, že ľudia si viac uvedomujú, že úplne sami s niektorými vecami nepohnú. Stretávam sa aj s tým, že spovedník odporučí a povzbudí človeka, aby navštívil psychológa. Preto mám pocit, že sa mentalita ľudí na Slovensku v tomto posunula smerom k lepšiemu, i keď stále pretrváva do istej miery presvedčenie, že človek na tom musí byť psychicky už veľmi zle, aby zašiel za odborníkom.
Na prvý pohľad sa môže zdať, že existuje rozpor medzi tým, že uzdravenie od Boha prichádza prostredníctvom zázrakov a prirodzenými uzdravovacími procesmi ľudského tela a duše. Ako prijať to, čo výborne vystihol Tomáš Akvinský, že prirodzenosť nevylučuje milosť?
Je to rovnaké ako v ostatných oblastiach života: to, že človek verí v Božiu moc, ktorá môže zasiahnuť v nejakej oblasti, neznamená, že bude len sedieť a čakať na zázrak. Keď niekto potrebuje peniaze, pôjde do práce, keď ochorie, pôjde k lekárovi a to platí aj pre oblasť duševného zdravia. Tento princíp vystihuje trefne aj ľudové porekadlo: pomôž si človeče, aj Pán Boh ti pomôže. Osobný vklad a nasadenie človeka vyriešiť daný problém je, myslím si, veľmi cenený „druhou stranou“.
Kedy by človek vlastne nemal váhať navštíviť psychológa?
Keď sú jeho ťažkosti natoľko závažné, že znepríjemňujú každodenný život jemu alebo jeho okoliu. Problémy môžu byť akéhokoľvek pôvodu: so zvládaním emócií, s vyrovnaním sa s traumatickou situáciou, ďalej prežívanie úzkosti, depresie, neustálej nespokojnosti…
Dnes existuje mnoho druhov terapeutických prístupov. Podľa čoho sa má človek rozhodnúť, akého psychoterapeuta vyhľadá?
Ľudia u nás si väčšinou nevyberajú svojho psychológa tým spôsobom, že si preštudujú úspešnosť rôznych terapií alebo že sa zaujímajú o najnovšie výskumy. S tým by sme sa mohli stretnúť skôr v západnejšej časti Európy alebo v USA, kde sa aj poisťovne podrobne zaujímajú o to, aký druh terapie sú ochotné preplácať. Ja si myslím, že hlavným kritériom pri výbere terapeuta nemusí byť v prvom rade psychoterapeutický prístup, pretože dlhodobé výskumy opakovane dokázali, že s aspektmi, ktoré sú najdôležitejšie pre úspešnosť psychoterapie, teda dôvera, vzťah, prijatie, pracujú takmer všetky dnešné psychoterapeutické školy. Pri výbere psychoterapeuta je preto dôležité to, či sa klient pri tomto človeku cíti vnútorne bezpečne a slobodne, aby sa mohol vytvárať vzťah dôvery. Tiež dobré referencie od známych môžu byť nápomocné. Preto mnohí terapeuti poskytujú aj skúšobné konzultácie – tri-štyri stretnutia a až potom sa s klientom dohodnú na dlhodobej spolupráci. Je to o vzťahu medzi ľuďmi a o tom, ako si dve ľudské osobnosti „sadnú“.
Je podľa vás nevyhnutné, aby kresťan vyhľadal veriaceho psychológa?
Podľa mňa to nevyhnutné nie je. V niektorých prípadoch môže byť súhra medzi klientom a terapeutom v tejto oblasti prospešná a nápomocná v liečbe, pretože človek sa môže cítiť viac pochopený, ak hovorí o nejakých konkrétnych skúsenostiach a zážitkoch. Veriaci človek sa u terapeuta s rovnakou vierou môže viac uvoľniť, pretože sa necíti posudzovaný za niektoré presvedčenia, ktoré by neveriacemu terapeutovi mohli pripadať povedzme… divné. Avšak aj v tejto oblasti musíme brať do úvahy, že každý má iné vnímanie Boha, iné zážitky spojené s vierou, každý vyrastal s ináč nastavenými pravidlami, a preto sa nedá automaticky očakávať, že ako terapeut presne viem, o čom klient hovorí, kým to s ním neprebádam takpovediac od piky. Ako terapeut si musím stále overovať, ako to vníma klient. Čím sa dostávame späť k tomu, že v dobrej terapii sa toto deje bez ohľadu na to, akého vierovyznania je terapeut. Pri hľadaní psychológa pre dieťa je otázka vierovyznania psychológa, myslím si, ešte menej významná.
Niektorí odborníci považujú za profesionalitu to, že do svojej práce „nemiešajú svoje náboženstvo“. Čo si o tom myslíte vy?
Záleží na individuálnom vzťahu a na tom, akým spôsobom spolu ľudia pracujú v rámci terapie. Ja osobne som v tomto skôr zdržanlivá a väčšinou tento aspekt do terapie aktívne neprinášam. Väčšinou pracujem s tým, čo daný človek sám prináša do našich rozhovorov a aktivít a čo potrebuje.
Môže neveriaci psychológ veriacemu klientovi istým spôsobom uškodiť?
Ak je to dobrý odborník, tak by nemal. Mohol by mu uškodiť, ak by ho posudzoval, odsudzoval, zosmiešnil alebo ho tlačil v terapii smerom, ktorý by sa priečil klientovým osobným hodnotám, prípadne by boli metódy terapeuta nezlúčiteľné s klientovým presvedčením. Nič z toho by však nemal robiť žiadny dobrý terapeut bez ohľadu na svoje hodnoty.
Zakladateľ Modrého anjela, Radovan Bránik, už viackrát spomenul, že veriaci ľudia sa s krízovými situáciami s vysokou stresovou záťažou vyrovnávajú viditeľne iným spôsobom – preukazujú veľkú vnútornú silu. Čo vám ukázala vaša prax psychologičky?
Stretla som sa s neveriacimi klientmi, ktorí mimoriadne dobre zvládali záťažové životné situácie a zároveň som sa stretla s veriacimi, ktorých situácia objektívne nebola až taká závažná, no zápasilo sa im ťažko. Skôr by som povedala, že veriaci klienti častejšie dokážu ľahšie vidieť zmysel vo veciach, ktorými prechádzajú, a že ich môže táto skúsenosť posilniť a osobnostne posunúť.
Čo je potom zdrojom vnútornej sily neveriacich ľudí so silnou vnútornou nezlomnosťou?
Je veľmi zaujímavé pozorovať ich akúsi pokoru pred životom: toto mi život priniesol a mojou úlohou je teraz sa s tým popasovať ako budem vedieť. Tiež som si všimla schopnosť orientovať sa a upierať sa na pozitívne stránky ťažkej situácie, uznanie a vďaka za dobré veci.
Poradenské centrum pre rodiny Family Garden ponúka manželom pri riešení problémov pomoc kresťanského kouča. Aký je rozdiel medzi psychológom a koučom?
Kouč sa viac zameriava na budúcnosť a na konkrétne kroky, ako má človek dosiahnuť svoje ciele. Psychológ niekedy pracuje viac aj s minulosťou a hľadá korene problémov, takisto analyzuje zaužívané vzorce správania človeka, prečo reaguje tak, ako reaguje. No niektorí psychológovia majú aj výcvik v koučovaní, preto sa ich metódy môžu prelínať. Rozdiel vidím aj v nástrojoch: kouč využíva väčšinou osobný rozhovor, psychológ okrem rozhovoru stavia veľa aj na osobnom vzťahu a dáva sa dôraz na zážitkovosť psychoterapie.
Keď sa manželia dostanú do bodu, keď si uvedomia, že majú nejaký problém a mali by ho spoločne riešiť aj s pomocou tretej strany, na základe čoho majú rozlíšiť, či by mali radšej vyhľadať kouča alebo psychológa?
Kritériom by mohli byť z môjho pohľadu dve veci: závažnosť problému a trvanie. Ak ide o nový problém alebo ide len o vyjasnenie si nejakých postojov či pomoc v komunikácií, potom je vhodné osloviť kouča. Ak si uvedomia, že to, čo sa medzi nimi deje, je následkom toho, ako vyrastali a boli vychovávaní ako jednotlivci, alebo sa jedná o pozostatok niečoho, čo sa udialo medzi nimi v dávnejšej minulosti, potom by sa mali obrátiť skôr na psychológa.
Čo je najčastejšou mylnou predstavou ľudí o psychoterapií?
Ľudia si často myslia, že prídu na sedenie, porozprávajú, čo v ich živote nefunguje, psychológ im presne povie, čo majú robiť a problém sa vyrieši. Mnohokrát sa, paradoxne, ľudia obávajú toho, že psychológ im povie to, čo robia nesprávne. Ďalším škodlivým omylom je domnienka, že človek musí byť skutočne na tom psychicky veľmi zle, aby mal vyhľadať terapeuta. Potom prichádzajú klienti už v pokročilých štádiách problému, čo je veľká škoda. Potom panuje skreslená predstava, že na sedenie s psychológom sa príde človek len vyrozprávať a uľaví sa mu. Povie si, že vyrozprávať sa môže aj s „kamoškou“ a nemusí za to ani platiť.
Čo je potom teda psychoterapia?
Je to proces, pri ktorom pomocou psychoterapeutického vzťahu a pomocou ďalších terapeutických nástrojov sa spoločne terapeut s klientom snažia odstrániť prekážky, ktoré bránia človeku v sebarealizácii, teda v spokojnom prežívaní svojho života. Spoločne uvoľňujú vnútorný potenciál človeka, aby mohol byť šťastný, produktívny a mohol dobre fungovať vo vzťahoch v spoločnosti.
Čo je pre vás najväčším sklamaním v práci v oblasti psychológie?
Nemám rada, keď ma vyhľadávajú rodičia detí v rozvodovom procese a ich požiadavka voči mne je, aby som vyhotovila posudok, ktorý by im sprostredkoval získanie detí. Vtedy sa nejedná o pomoc dieťaťu, ale účelový pokus manipulovania odborníkom, aby sa pozrel na problém tak ako oni a potom napísal posudok, ktorý by mohli použiť na súde proti druhej strane. Som sklamaná z toho, že je to v tejto dobe dosť častý jav.
Čo je indikátorom pre rodiča pre to, aby mal vziať svoje dieťa k psychológovi?
Keď si všimne, že dieťa je vo väčšej nepohode, ako by sa dalo na jeho vek a situáciu čakať. Tiež, ak dieťa nenapreduje vo vývine tak, ako by malo. Odborník môže potom skontrolovať, či náhodou nejde o nejakú vývinovú poruchu, alebo či len dieťa prechádza niečím, kedy celú svoju vnútornú silu spotrebováva na to, aby sa s tým vyrovnalo, a tým mu akoby nezostane energia na rast a napredovanie v poznávaní. Napríklad, keď je dieťa veľmi plačlivé, nespokojné, keď má problémy so spánkom, s adaptáciou v novom prostredí. Tiež keď dieťatko už napriek pokročilému veku stále nerozpráva, nejaví záujem o iné deti, nereaguje na podnety primerane či ak má problémy v základných funkciách ako jedenie a vylučovanie.
U väčších detí sú zjavné vo všeobecnosti dva okruhy problémov: jeden okruh sa týka úzkostnosti, strachov, depresivity a smútku, druhý okruh je viac o hneve, nespolupráci, ťažkom prispôsobovaní sa. Zaoberáme sa tiež symptómami ako sú napríklad tiky, pocikávanie sa, obhrýzanie nechtov… Povzbudzujem rodičov, aby, ak majú podozrenie, že niečo nie je v poriadku, radšej prišli za odborníkom na diagnostiku. Mať istotu od odborníka, že je dieťa v poriadku je vždy lepšie ako zanedbať problém.
S akým druhom ťažkostí dnes rodičia u vás najčastejšie hľadajú pomoc pre svoje deti?
Problémy sú rôzne, napríklad nezvládanie emócií, ťažké zvládanie rodinnej situácie, nerešpektovanie rodičov a pod. V poslednej dobe ma prekvapuje relatívne veľké percento detí, ktoré majú problém týkajúci sa vylučovania a jeho kontroly, najmä problém so zadržiavaním vylučovania.
Čím si to vysvetľujete?
Súvisí to buď s traumatickým zážitkom alebo s veľkým tlakom očakávaní, ktorý na dieťa vyvíjajú rodičia: očakávajú, že bude veľmi skoro vyfarbovať, poznať čísla, písmenká, že bude skoro aktívne v mnohých krúžkoch. A dieťaťu pri tom všetkom, obrazne povedané, nezostane kapacita na to, aby fungovalo primerane svojmu veku a schopnostiam.
Ako správne pripraviť svoje dieťa na návštevu psychológa?
Deti väčšinou vôbec nemajú problém s tým, že idú k psychológovi, v zmysle, že nemajú obavu zo zosmiešňovania. Je dobré povedať dieťaťu, že idú na návštevu k tete/ujovi, s ktorým sa spolu porozprávajú a pohrajú, keďže terapia s deťmi prebieha hravou formou. Povedať meno terapeuta, prípadne spomenúť, že za ním idú preto, aby sa dieťatko cítilo lepšie alebo aby sa mali spolu doma lepšie. Podrobnejšie vysvetľovanie dôvodov závisí na veku dieťaťa.
Koľko rokov mal váš najmladší detský klient?
Na diagnostickej kontrole bolo u mňa osemmesačné bábätko. Dlhodobejšie spolupracujem s deťmi od približne troch rokov.
Nástup do škôlky a do školy znamená pre mnohé deti veľmi stresovú situáciu. Čo by ste odporučili rodičom, aby boli svojím ratolestiam čo najlepšou oporou v tomto období?
U škôlkarov sú problémy zvyčajne väčšie, pretože zažívajú väčšiu zmenu: z domáceho známeho prostredia do úplne nových priestorov, vzťahov. Pri nich je dôležité ukázať dieťaťu dostatočný záujem o to, čo prežíva a reagovať na ich emócie validizujúcim, nie hodnotiacim spôsobom . To znamená: ak sú emócie „negatívne“, tak ich neodmietať, ani neodmietať, napríklad, ak dieťa povie, že sa mu v škôlke nepáči alebo do nej nechce ísť. Rodič by nemal odpovedať v zmysle: „Ale veď škôlka je super a včera si bol vysmiaty, keď som pre teba prišiel.“ Vhodná reakcia je dať dieťaťu akoby za pravdu a prejaviť empatiu: „Chápem ťa, nie je to pre teba ľahké, ešte si len zvykáš,“ s pozitívnym výhľadom, že čoskoro to už bude lepšie a pre dieťa radostnejšie. Ak dieťa plače alebo sa hnevá, určite nie je vhodné zakazovať mu to. Zároveň je dôležité ubezpečovať dieťa, že rodič pre neho príde, povedať mu presnú činnosť, po ktorej pôjdu spolu zo škôlky domov, aby sa dieťa mohlo na to upnúť a akoby stabilizovať.
Čo sa týka školákov, u nich je zase väčšie spektrum potenciálnych príčin vzniku problémov: niektorým sa nepáči pani učiteľka, iné nezvládajú kolektív v triede alebo môže mať dieťa napríklad aj stres, že sa nedokáže načas presunúť zo šatne do triedy. Keďže sú to už staršie deti, je dobré to s nimi „prepátrať“ v rozhovore a presne pomenovať príčinu, ktorá ich v škole vyrušuje. Potom sa ho konkrétne opýtať, ako by mu mohol rodič pomôcť a čo môže pre neho urobiť alebo čo by mohli urobiť spolu. Pre malé aj väčšie deti je veľmi dobrou pomôckou mať doma kalendár na viditeľnom mieste, kde sú zaznačené voľné dni, prázdniny alebo dôležité aktivity, aby sa na ne mohlo dieťa vnútorne pripraviť.
PROFIL
Mgr. Jana Ashford pochádza z Bratislavy. Vyštudovala psychológiu na FiFUK v Bratislave a Psychológiu zdravia v Holandsku. Od roku 2007 sa venuje poradenstvu a psychoterapii v ALMA Centre pre zdravý vývin. Absolvovala dlhodobý výcvik v dynamickej psychoterapii, výcvik v práci s traumou (EMDR), výcvik v terapii zameranej na emócie (Emotion Focused Therapy) ako aj mnohé iné kurzy zamerané na terapeutickú prácu s deťmi aj dospelými. Je vydatá a má dve deti.
