Ak človek pripisuje zmysel života svojej práci, je húževnato motivovaný a v svojom pracovnom zápale často nesprávne preberá zodpovednosti za iných, cieli ku kolapsu svojich síl. A často stačí tak málo – len situáciu rozumne zvážiť, prehodnotiť jej dôsledky i riziká. Zmenou zmýšľania a postoja tak človek môže zmeniť smer, a dokonca i cieľ. Ako je to so subjektívnou pravdou, že človek „nemá na výber“, keď sa dostane do situácie bezmoci, sa rozprávame so psychológom Máriom Schwarzom.
Psychológiu vyštudoval na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Postgraduálne pokračoval v štúdiu na Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity, kde doteraz pôsobí ako odborný asistent na katedre psychológie. Okrem pôsobenia na univerzite má viac ako 10-ročnú skúsenosť so psychologickým poradenstvom. Absolvoval 4-ročný výcvik v psychoterapeutickom smere so zameraním na zmysel s názvom Logoterapia.
Človek sa pod tlakom okolností dostáva do situácie, že veľmi chce pomôcť, ale nemôže alebo nevie, ako pomôcť. Vplyvom okolia tak v ňom vzniká chronický stres, ktorý spôsobuje veľké nielen emocionálne vyčerpanie. Čo by si mal v takejto situácii človek uvedomiť?
Čo v tomto prípade môže byť najparadoxnejšie, je to, že si ten chronický stres vôbec nemusí ani uvedomovať. A tak tomu prežívaniu nemusí pripisovať veľkú váhu. Až to, že začne pociťovať niektoré prejavy, ho môže zastaviť, aby začal uvažovať aj o sebe. Pritom ešte na začiatku svojej pomoci iným by sa mal zbaviť nereálnych očakávaní nielen od druhých, ale aj od seba. Určite pomôže aj akceptovanie reality a poznanie svojich limitov. To znamená, že má urobiť, čo je v jeho moci. A zároveň sa netrápiť nad tým, čo v jeho moci nie je. Jednoducho, akceptovať realitu a svoje limity.
Keď sa človek cieľavedome, svedomito, takticky i prakticky o niečo snaží a stretáva sa s prekážkami, ktoré na ceste k svojmu cieľu úspešne odstraňuje a zdoláva, teda ide o typ človeka, ktorý je vysoko motivovaný, prichádza u neho k veľkému sklamaniu, ak svoj cieľ nedosiahne. Aký zmysel mala všetka tá jeho snaha a čas, ktorý obetoval pre niečo, čo napokon nevyšlo?
Žiaľ, vďaka našej spoločnosti sme zvyknutí zameriavať sa iba na výsledok a z neho odvodzovať zmysel. Ľudia totiž mnohokrát stotožňujú zmysel s výsledkom. A teda veci majú podľa nich zmysel iba vtedy, ak majú aj výsledok. Ak sa výsledok nedostaví, často povedia, že to celé nemá zmysel. A takéto chápanie ich môže veľmi frustrovať a hnevať, že tá ich vynaložená námaha nemala žiadny zmysel. Ja som však presvedčený, že je potrebné tieto dve skutočnosti jasne odlíšiť. Pretože podľa mňa zmysel môžu mať aj tie veci, kde sa nedostaví očakávaný výsledok. A teda dôležitejšie je, aby sme sa zamerali na zmysel, nie iba na výsledok. Vtedy sa totiž necítime znechutení. Lebo v tomto prípade si uvedomíme, že sme sa pritom mohli aj veľa naučiť, a tým sa aj posunúť niekde inde. Situácia, že sa nedostaví výsledok, môže byť výzvou na zmenu nášho postoja alebo dokonca môže viesť aj k zmene nášho pôvodného cieľa.
Je dobré mať svoje ciele a dosahovať ich, no veľa závisí od okolností, možností, prostriedkov a hlavne vnútorného nasadenia. Aký by mal byť správny postoj cieľavedomých ľudí?
Samozrejme, že je nevyhnutné, aby sme mali v živote ciele. Máme sa ich snažiť aj dosiahnuť, ak sú dobré. Avšak, mali by sme vedieť aj pripustiť, že vzhľadom na okolnosti alebo iné prekážky ich nemusíme vždy kŕčovito dosiahnuť. Mať cieľ, ale vedieť byť s ním aj flexibilný, ak to bude nevyhnutné. Zamerať sa na to, čo v mojej moci je, a nie na to, čo v mojej moci nie je. Okrem toho je veľmi dôležité odlíšiť ešte ideálne riešenie od optimálneho. Pretože ideálne riešenie je často teoretické, nedosiahnuteľné, „akoby v oblakoch“. A o takomto riešení vieme iba snívať. Naproti tomu, optimálne riešenie je také, aké je najlepšie možné, ktoré však máme aj k dispozícii a je dosiahnuteľné. Ak si toto uvedomíme, môžeme zostať motivovaní bez toho, aby sme boli frustrovaní. Veľmi často pomáha aj to, že sa na veci pozeráme z nadhľadu. A v neposlednom rade sa pozerať na to, čo všetko sa nám podarilo a byť za to hlavne vďačný.
Odpoveď na otázku: „Čo chce odo mňa Boh?“ môže ponúknuť zmenu postoja a nové riešenia
Vplyvom okolností sa človek môže dostať do situácie bezmoci. Rozhodnutia, ktoré v takomto rozpoložení vykoná, a nie je s nimi stotožnený, odôvodňuje tým, že „nemá na výber“. A napokon si ani nevie dať odpoveď na otázku: Ako ďalej? Aká je pravda o takomto človeku z hľadiska psychológie a odborná rada, čo by mal robiť?
Ani si to neuvedomujeme, keď to hovoríme, ale fakt je ten, že vždy máme na výber. A keď človek hovorí, že nemá na výber, tak často sa vlastne už nejako rozhodol, iba nie je spokojný s tým, čo si vybral a chce to vlastne zmeniť. Pretože zaujať nejaký postoj je o rozhodnutí. Podľa Frankla zaujať nejaký postoj môžeme dokonca aj v situácii bezmoci. A tak vždy máme na výber minimálne dve možnosti. Okrem toho môže byť nápomocné položiť si otázku: „Čo iné sa s tým dá ešte urobiť?“ Základom riešenia môže byť zmena postoja. Ak nemôžem zmeniť situáciu, vždy môžem zmeniť svoj postoj k tej situácii. A potom, samozrejme, si klásť aj iné otázky: „Čo je v mojich silách zmeniť v tejto situácii?“, „Čo chce odo mňa Boh?“
Nie je psychicky ani fyzicky možné dlhodobo udržať vysoké životné tempo. Príde čas, keď nadšenie vyprchá a všetko to, čo človek miloval, sa obráti proti nemu a zrazu pocíti priam vnútorný odpor k ľuďom i činnostiam, pre ktoré sa (často nesprávne) obetoval. Vyhasnutie citov, emócií, vnútorná vyprahnutosť a nechuť sú jasným signálom, že v človeku vyhára iskra života. Podľa akých príznakov môže človek spozorovať, že sa dostáva do stavu vyhorenia?
Príznaky pri syndróme vyhorenia delíme na subjektívne a objektívne. Medzi subjektívne patrí napríklad veľká únava, znížené sebahodnotenie, horšia koncentrácia pozornosti, ľahšie podráždenie, negativizmus, nedostatok energie a nadšenia. Vyhoretého človeka všetko nadmerne zaťažuje. Medzi objektívne patrí napríklad znížená výkonnosť.
Ako môže proti takémuto stavu človek bojovať, resp. čo by mal v svojom živote prijať, zmeniť, príp. čoho sa zbaviť, aby neprepadol do ťažšej fázy vyhorenia? Teda jedná sa o ľudí, ktorí uznajú, že potrebujú v svojom živote niečo zmeniť, a sú ochotní pre to aj veľa spraviť.
V prvom rade sa zastaviť a uznať, že veci nemám pod kontrolou a som vyhoretý. Až vtedy môže nastať zmena. Potom je nevyhnutné vedieť nielen dávať, ale naučiť sa aj prijímať, aby sme mali z čoho rozdávať. Lebo človek zrazu cíti, že už ďalej nevládze. Teda, potrebujeme poznať, odkiaľ vieme čerpať silu aj my. To znamená zvýšiť tie zdroje, ktoré nám pomáhajú a ubrať z tých zdrojov, ktoré nám energiu odoberajú. Nie je hanba obrátiť sa na odborníkov.
Neprijatie pravdy o sebe postupne vedie k prázdnote a pocitu zúfalstva
A ako je to s tvrdohlavými typmi ľudí, ktorí nemienia prijať pravdu o sebe, čo logicky vyžaduje otázku: Aké sú následky vyhorenia?
Následky vyhorenia prebiehajú postupne. Najskôr je to strata angažovanosti, potom nástup cynizmu a útek od všetkého. Postupne sa radikálne mení správanie, človek neznáša kritiku a spoločnosť iných. Až to prejde k depersonalizácii, prázdnote a pocitu zúfalstva. A často končí v stiesnenosti, depresii až totálnom vyčerpaní.
Keby si mal vyhodnotiť situáciu zo svojej praxe, čo býva najčastejšou príčinou vyhorenia?
Je to podľa mňa neschopnosť spomaliť a zastaviť sa. A potom stotožňovanie výkonu so zmyslom, ako som to na začiatku spomínal.
Aká je odporúčaná prevencia proti vyhoreniu?
Podľa mňa je potrebné nezameriavať sa iba na jeden cieľ v živote. Okrem stanovovania si cieľov v živote treba hľadať aj prostriedky k nim. Snažiť sa veci plánovať. Byť ochotný vypočuť si aj spätnú väzbu, ktorá môže byť kritická. Poučiť sa z chýb a neopakovať ich. Byť si vedomý, že úspech nemá byť cieľom, ale vedľajším produktom. Naučiť sa nájsť si čas aj na seba. Chápať, že našou úlohou je druhým pomáhať a nie ich meniť. Pozerať sa na život z nadhľadu. Čerpať silu aj z duchovných zdrojov.
Max Kašparů pri prevencii vyhorenia ponúka ako základ týchto 6 pilierov:
- Zmysel existencie,
- Bezpečné zázemie,
- Priatelia,
- Ľudia, pre ktorých pracujeme,
- Vedomie, že som nielen na správnom mieste, ale aj na svojom mieste,
- Duchovný život.
„Ušľachtilé“ nešťastie človeka posúva vpred
„Čo ťa nezabije, to ťa posilní“ je pozitívny odkaz životnej traumy. A tak sa stáva pravdou, že nešťastie, ktoré človeka pozdvihne vyššie, môžeme pomenovať ako ušľachtilé nešťastie (Brod). Aký je potenciál takéhoto „ušľachtilého nešťastia“?
V psychológii sa hovorí aj o tzv. post-traumatickom raste. Ide o situáciu, keď zranenie alebo trauma spôsobia, že my sa po nej dostaneme na vyššiu úroveň než sme boli predtým. A tak náš vhodný prístup a správny postoj hoci aj k vyhoreniu môže byť potenciálom k takémuto post-traumatickému rastu. A my sa potom môžeme dostať dokonca vyššie, než sme boli pred vyhorením.
Foto: Trnavská univerzita/Barbora Likavská
Prečítajte si tiež rozhovor: Vďaka konfliktom môžeme dokonca aj duchovne rásť
