Na strednej škole som disciplínu nenávidel. Nerád som si robil domáce úlohy; nerád som skoro vstával. Zdalo sa mi, že jediným dôvodom, prečo byť disciplinovaný, bolo získanie dobrých známok a potom sa dostať na dobrú univerzitu, nájsť si dobrú prácu, zarobiť veľa peňazí, mať veľký dom a potom sa zotročiť zarábaním dostatočného množstva peňazí na zaplatenie dlhov za univerzitu a dom. Nezdalo sa mi, že by to za tú disciplínu stálo.
A tak som si namiesto stanovenia týchto cieľov vybral cestu najmenšieho odporu a hľadal som zábavu a pohodlnosť. Veď prečo nie? Ži pre dnešok – ako sa hovorí. Pohodlnosť sa ale nejakým spôsobom potom stala mojim cieľom a bolo ťažšie a ťažšie povedať jej „nie“ a naopak povedať „áno“ náročnejším veciam. Keď sa mi neskôr predostreli ciele, ktoré som chcel, bolo veľmi ťažké byť natoľko disciplinovaný, aby som ich dosiahol.
Ako kresťanskí muži potrebujeme vedieť, prečo si osvojiť disciplínu, pretože ju naozaj potrebujeme. Čo sa mňa týka, až keď som si uvedomil, kým som v Bohu, a začal som nasledovať cestu pripravenú Ježišom Kristom, až vtedy som sa naučil, kým som a ako muž chápe a získava disciplínu. Aby sme sa ako muži lepšie pochopili, potrebujeme porozumieť tomu, čo Boh hovorí o sebe samom.
Dostávať sa k Bohu
V antickom svete si filozofi našli cestu k viere v Boha skrz rozum. Dospeli k záveru, že Boh je ako dokonalá myšlienka, ktorá myslí samú seba. Možno by nás nemalo prekvapiť, že geniálni filozofi si predstavovali Boha najgeniálnejšieho filozofa! Filozofi „dumali“ nad najvznešenejšími vecami, na ktoré sa dá myslieť – napr. cnosť, česť, atď. – a keďže nič nie je vznešenejšie ako Boh, tak potom musí Boh rozmýšľať sám o sebe. A preto je myšlienkou, ktorá myslí samú seba.
Znie to smiešne – Boh len tak sediaci a rozmýšľajú nad sebou samým, ale niečo pravdy na tom je. Keď Ježiš prišiel zjaviť Boha človeku, otvoril nám dokorán úplne nové pochopenie Boha a to umožnilo uvidieť myšlienky týchto filozofov v plnom svetle pravdy. Inými slovami, filozofi boli naozaj, ale naozaj blízko k pravde, ale stále bolo potrebné, aby nás Boh navštívil v osobe Ježiša a priniesol nám plnšie pochopenie jeho samého a tým väčšie pochopenie nás samých.
Prečo je teraz všetko iné….
Je pravdou, že nie je nič vznešenejšie ako Boh. A preto, ak vznešenejšie bytosti myslia o vznešenejších veciach, potom Boh musí myslieť o sebe samom. Následne tu teda máme mysliteľa a vec, na ktorú myslí – mysliteľa a myšlienku.
Práve teraz na niečo myslíte a tá myšlienka je síce z vás, ale nie je vami – je niečím samostatným. Ak ju chcete vyjadriť, táto myšlienka sa mení na slová – a vaše slová sú ako dar vašej mysle pre svet (aspoň by ním mali byť!)
Boh má večnú myšlienku a tá sa stala človekom a narodila sa z Panny Márie. Ten človek bol Božím slovom – „vyjadrením“ tej myšlienky. Z tohto dôvodu je Jánovo evanjelium tak hlboké, keď v jeho prvej kapitole počujeme, že „to slovo bolo u Boha… a to slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Jn 1).
Božie slovo je jeho spôsob, ktorým hovorí „toto je, kto som“. Slovo Otca (Syn) nám presne hovorí, kto je Otec (Mt 11,27) – čo si Otec večne „myslí“. Ako človek hovorí „dávam ti moje slovo“, aby dokázal svoju dôveryhodnosť, tak nám Boh dáva jeho Slovo, aby nám ukázal, že mu môžeme úplne dôverovať.
Cez Ježiša sa učíme, že vnútorný život Boha nie je iba vznešené myšlienkové cvičenie; jeho vnútorný život je večným skutkom lásky. Ide tu o Otca a Syna, a nielen o mysliteľa a myšlienku. Obaja navzájom milujú a úplne sa dávajú tomu druhému, a ich láska je taká skutočná a intenzívna, že sa od nich odlišuje tým, že je ďalšou osobou, Duchom svätým. Duch svätý je láska Otca a Syna, a táto láska je s nami zdieľaná, aby sme mohli milovať Otca najvznešenejším spôsobom. „Dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: Abba, Otče! Sám Duch spolu s naším duchom dosvedčuje, že sme Božie deti.” (Rim 8,15-16)
Boh nie je myšlienka. „Boh je láska.“ (1 Jn 4,8)
Prečo disciplína?
Toto všetko môže znieť ako vznešené predstavy, ale čo nám to hovorí o nás samých – o tom, ako by sme mali žiť? Ak ste zjednotení s Bohom skrze vieru, potom život, ktorý vo vás žije, je životom, ktorý žijete aj vy. Inými slovami, ako nám Syn ukazuje, že Otec je úplným darom lásky, tak my ako synovia sa musíme tiež stať úplnými darmi lásky, aby sme žili navonok to, kým sme – stvorení na jeho obraz a podobu.
Čo má teda toto všetko do činenia s mojou nevôľou skoro vstávať a robiť si úlohy? Ako som tak rástol v lenivosti a sebectve, nemohol som sa dať pre druhých. Bol som otrokom pohodlnosti a dokonca aj nerestiam a hriechom, ktoré sú s ňou spojené. Aby som sa mohol dať pre druhých, musel som získať kontrolu nad sebou samým – musel som byť naplno sám sebe pán.
Život v Kristovi robí všetko utrpenie a ťažkosti zmysluplnými; a to obzvlášť tým, že robí naše utrpenie a disciplínu nie o nás, ale o láske. Keď nám Kristus hovorí, že chce, aby sme išli a zobrali svoj kríž, dovoľuje nám zjednotiť každý náš skutok utrpenia a disciplínu s jeho krížom. A aký bol zmysel jeho kríža? Zachrániť ľudstvo najväčším skutkom lásky všetkých čias. Všetka naša disciplína, utrpenie, sebazápor a pokánie sú zjednotené s Kristovým krížom a iba v ňom nachádzajú svoj zmysel – a tým je láska. Nechoďte von a nepokúšajte sa mať silnú vôľu a byť sebadisciplinovaní, ale choďte a zjednoťte sa s jeho krížom a robte to pre lásku.
Disciplinovaný život kvôli láske – a nie kvôli svetským cieľom – nám pomáha žiť ako synom a nie ako otrokom hriechu a čomukoľvek inému. „Každý, kto pácha hriech, je otrok,“ hovorí Ježiš, „a otrok neostáva v dome navždy; navždy ostáva syn” (Jn 8:34-35). Vtedy sme mužmi, keď sa dávame pre druhých. A preto byť mužom znamená mať nad sebou plnú kontrolu prostredníctvom disciplíny.
Zdroj: https://www.catholicgentleman.net/2016/09/ite-necessity-discipline/
Autor: Jason Craig pracuje a píše z malej farmy na vidieku Severnej Karolíny, kde žije so svojou manželkou Katie a ich piatimi deťmi. Jason je výkonným riaditeľom Fraternus – mentorského programu pre mladých mužov a má magisterský titul z Augustine Institute. Je známy ako skalný obhajca nároku, ktorý si jeho rodina robí na vymyslenie bourbonu.
Preklad: Jakub Betinský
