Večery vyhradené na randenie sme začali praktizovať v našom manželstve z nevyhnutnosti, keď bol môj manžel zhruba v polovici svojej PhD. práce. Vtedy som sa konečne zobudila.
Počas nášho chodenia sme boli od seba dosť často vzdialení. Myslela som si, že manželstvo prinesie veľkú zmenu a my budeme tráviť spoločne každý večer a víkend, budeme sa rozprávať o všetkom a o ničom, aby sme dobehli všetok ten čas, keď sme nemohli byť spolu. Ak ste niekedy boli v postgraduálnom programe, viete aké je toto želanie nereálne. Tak sme si začali vyčleňovať piatkové večery ako nedotknuteľné, kedy sme spolu pozerali seriál, ako keby sme nemali nič iné na práci. Spoločne sme si uvarili večeru, sedávali sme pri okne a hľadeli na mesto, pozreli sme si dve epizódy, a potom sme ich donekonečna analyzovali, až pokiaľ sme neboli z toho rozprávania celkom vyčerpaní.
Avšak, keď sme sa dozvedeli, že čakáme dieťa, naše piatkové večery sa úplne zmenili.
Začali sme žiť v strachu z detskej koliky, tak sme nazhromaždili arzenál kníh, aby sme boli dobre pripravení. Niektoré naše večery vyhradené na randenie sa zmenili na nácvik detského plaču, aby sme boli čo najlepšie pripravení na deň D.
Keď sa narodil náš syn, bolo nevyhnutné nájsť pre neho miesto v našich zaneprázdnených rozvrhoch. Ja som naďalej pracovala a môj manžel sa hrdinsky staral o synčeka, zatiaľ čo sa pripravoval na svoje náročné skúšky. Naše spoločné večery sa začali stávať čoraz väčšou ilúziou. Zistili sme, že my dvaja spolu vlastne netrávime žiaden čas, pretože ak sme aj boli spolu, boli sme stále s našim synom. A aby toho nebolo málo, ja a môj manžel pochádzame z veľmi odlišných rodinných prostredí. To znamenalo, že náš nedotknuteľný piatkový večer sme čoraz častejšie strávili tým, že sme sa donekonečna hádali namiesto toho, aby sme sa tešili z nášho novonarodeného šťastia.
Tak sme sa rozhodli, že začneme aktívne meniť naše manželstvo a rodinný život. Vyčlenili sme si jeden večer v týždni, kedy čítame alebo počúvame niečo o detskom vývoji a o rodičovstve. Voláme to “Montessori pondelok”, keďže sme veľkými fanúšikmi doktorky Márie Montessori.
A čo sa stalo s našim piatkovým večerom? Bol už navždy prevalcovaný článkami o rodičovstve a diskusiami o senzitívnych obdobiach nášho syna? To v žiadnom prípade.
Viete, obaja s manželom sme boli svedkami alebo sme aspoň počuli o fenoméne, keď sa páry rozchádzajú krátko potom, čo im deti vyletia z hniezda. Tieto páry náhle a s bolesťou zisťujú, že im po rokoch neostalo nič spoločné okrem puta vzájomnej starostlivosti o deti. Nechceme sa stať súčasťou tohto fenoménu. Sme rodičmi, ale v prvom rade sme manželmi.
Preto sme začali praktizovať spoločné piatkové večery, kedy je zakázané rozprávať čokoľvek o deťoch. Tieto večery patria iba nám dvom a sú zvyčajne venované najmä spomienkam na krásne časy nášho spoločného randenia.
Aj keď veľmi radi rozprávame o našich deťoch, vyhradili sme si jeden večer v týždni kedy dáme bokom prácu a deti a tešíme sa spoločne z niečoho úplne iného. Obaja s manželom sme „veľkí knihomoli”, takže zvyčajne rozprávame o kultúre, umení alebo o obľúbenom seriáli. Tiež však niekedy radi zmeníme program. Napríklad, keď sme uprostred sledovania zábavnej televíznej show, pozrieme si časť z nej, a potom sa hodiny rozprávame tak ako kedysi. V jeden z takých večerov ma manžel pri svetle sviečky naučil hrať šachy, inokedy si zase so mnou vypočul celý album od Arcade Fire. Niekedy si urobíme náš večer v spoločnosti ďalšieho páru alebo len tak sedíme na gauči, každý pohrúžený do svojho čítania a užívame si jeden druhého v tichu a pokoji.
Okrem toho, že oslavujeme výročie svadby, každý rok oslavujeme aj deň, kedy sme sa stretli, naše prvé skutočné rande, deň, kedy sme sa do seba zaľúbili a deň, kedy sme to „oficiálne zverejnili”. Vždy sa snažím pustiť hudbu alebo pripraviť jedlo či nápoj, ktoré nám tieto dni pripomínajú. Spomíname si na to, čo sme si v tie dni mysleli a ako sme sa pritom cítili. Tieto spomienky nám pomáhajú znovu sa „nakopnúť” a byť vďačnými za rodinu, ktorá vyrástla práve z týchto, pôvodne malých, semienok lásky. Naše osobné sviatky nám pripomínajú, koho sme si vybrali za životného partnera a uisťujú nás, že ten partner je stále pri nás. Múdrosť skúsenosti a radosť zo života, zdieľané spoločne rok po roku môžu manželstvo len posilniť, pokiaľ sa obaja manželia vážne snažia o sebazdokonaľovanie a na svojej životnej ceste myslia jeden na druhého.
Áno, deti k nám môžu prísť uprostred nášho piatkového večera, no to je zvyčajne už ku koncu, kedy si len tak hovieme a užívame si ten plamienok, ktorý sme znovu rozdúchali. Potom sa tajne odoberieme do detskej izby, pobozkáme spiace deti a ticho si sľubujeme, že zajtra už budeme pozornejší. Je úžasné, ako sa frustrácie všedného dňa môžu vytratiť, keď dávame prioritu manželstvu a tým dávame aj našim deťom odkaz: „Máme sa radi a cez túto našu lásku môžeme najlepšie milovať aj vás“.
Preklad: Zuzana Šatková, fotografia: www.pexels.com
(Článok bol pôvodne publikovaný 10.8.2018)
