Pani Katarína: Nikdy neprestanem milovať môjho homosexuálneho syna

S pani Katarínou sa púšťame do neľahkej témy, rozhovoru o homosexualite, ktorá sa týka aj jej dieťaťa. Dozvedáme sa, že dieťa je vždy požehnaním. I takáto udalosť v rodine môže spájať, skvalitniť rozhovory s Bohom a odovzdanosť do Jeho rúk prestane byť frázou.

Cez krátky profil na webe citlivetemy.sk sa o Tebe okrem iného dozvedáme, že si mamou štyroch detí. Ja ešte prezradím, že si úspešná, charizmatická a veľmi vzácna osobnosť. Cesta k úspechu pre Teba zrejme nebola jednoduchá. Prezradíš nám ale, aká bola Tvoja duchovná cesta a ako vyzerá dnes?

Narodila som sa a vyrastala v katolíckej rodine, bola som vedená k Bohu od malička, avšak s veľmi slabým príkladom živej viery u rodičov. Neviem, či to bolo spôsobené dobou, keď socialistický režim tvrdo potláčal náboženské cítenie, ale spätne to vnímam ako skutočne vlažný postoj k Bohu. Zrejme aj to bol dôvod, prečo viera v mojom neskoršom živote nemala takmer žiadne miesto. Prijala som sviatosť manželstva s ateistom narýchlo obráteným na našu vieru, pretože sme čakali dieťa… Už táto skutočnosť hovorí sama za seba… V našom manželstve Boh chýbal a bolo to tak dlhé roky. Rozviedli sme sa. O niečo neskôr som sa znova vydala za iného muža. Takmer nič sa v mojom vzťahu k Bohu nezmenilo. Až prišla smrť môjho milovaného otca. Vtedy sa vo mne niečo zlomilo. Na jeho pohrebnej omši som jednak prvý raz v živote čítala čítanie – čo bolo dovtedy pre mňa nepredstaviteľné, ale hlavne som po dlhých rokoch šla na sväté prijímanie. Ani neviem popísať ten pocit radosti a smútku zároveň. Odvtedy začal Boh mať v mojom živote čoraz silnejšie miesto. Po rozvode s druhým manželom som požiadala otca biskupa o milosť pristupovať k sviatostiam. Čoskoro som dostala kladnú odpoveď a odvtedy je môj život iný. Žijem s Pánom v srdci a podľa toho sa snažím vychovávať aj svoje deti a viesť ich k Bohu.

Premýšľala si niekedy nad rodinnými činiteľmi vzniku a vývinu homosexuality dieťaťa, resp. duševného obrazu osoby s homosexuálnou preferenciou?

Dlho som sa touto otázkou nezaoberala do hĺbky, informáciu od môjho syna som prijala veľmi pragmaticky. Až v období, keď sa môjho srdca dotkol Boh, som nad tým začala premýšľať viac, hľadala som si informácie na internete a premýšľala, ako to súvisí s mojím synom. Zrejme svoju rolu v jeho živote zohrala skutočnosť, že jeho otec k nemu nemal príliš dobrý vzťah a po našom rozvode s ním takmer úplne prerušil kontakt na dlhé roky. Žiaľ, môj syn nemal otcovský vzor a so mnou mal vždy veľmi silný vzťah. Možno aj to bol základ jeho neskoršej sexuálnej orientácie.

Ak rodič túto skutočnosť prijme ako jednu z možností, ako sa s tým dá vyrovnať, keď už len prijať homosexualitu dieťaťa nie je jednoduchý proces?

Je to veľmi ťažké. Lenže minulosť sa zmeniť nedá, naučila som sa preto veci prijímať také, aké sú.

Tvoje postoje k homosexualite v minulosti a dnes sa zmenili? Ak áno, ako a pod vplyvom čoho? Aké informácie o homosexualite sa dostávajú ku kresťanským rodičom najviac?

Ako človek som nikdy nemala predsudky voči ľuďom s inou sexuálnou orientáciou. Ale je fakt, že ak sa to týka vlastného dieťaťa, je to iné. Núti to sa nad tým viac zamýšľať a hľadať príčiny, riešenia. V našej spoločnosti sú obrovské predsudky a veľa informácií, ktoré sa dajú získať, je tomu podriadených. Takisto natrafíte na množstvo protichodných informácií alebo informácií od nedôveryhodných zdrojov. Nič to však nemení na fakte, že ja ako matka nezmením sexualitu dospelého dieťaťa, môžem ju len prijať. Dnes pozerám na túto záležitosť očami veriaceho človeka a zostáva mi jediné – osobným životom byť príkladom živej viery svojmu dieťaťu, a zároveň prosiť Boha v modlitbách a odovzdať život svojho dieťaťa do Jeho rúk.

Mali by rodičia vedieť o homosexualite dieťaťa? Čo podľa Teba robiť, ak ich táto téma rozdeľuje?

Ja som zástancom otvorených vzťahov medzi deťmi a rodičmi a po celý svoj život tvrdím, že to, aký je vzťah medzi deťmi a rodičmi, je v prvom rade vizitkou rodičov. Som presvedčená, že je pre dieťa dobré, ak vie, že za svojimi rodičmi môže prísť s akýmkoľvek problémom, ktorý ho trápi. Rovnako, ako sa s rodičmi môže deliť aj so svojou radosťou. Téma homosexuality je extrémne náročná a je potrebné k nej pristupovať s mimoriadnou citlivosťou. Dieťa by však malo pocítiť, že pre rodičov nie je o nič horšie, že nie je v ich očiach iné, nebodaj „choré“. Práve vtedy zohráva silnú rolu vzájomná dôvera, ktorá sa však buduje roky, prakticky od narodenia dieťaťa. A ak rodičia majú odlišný postoj? Vtedy je potrebná komunikácia, dlhé rozhovory, ale nie násilné presviedčanie. A v prvom rade modlitba…

Tvojho syna sa týka homosexualita. Pamätáš si na to, ako ti to oznámil? Aká bola tvoja bezprostredná reakcia? Zdôveril sa aj svojmu otcovi? Ak áno, ako reagoval on?

Dlhší čas som to tušila, mám so synom veľmi silný vzťah, a tak dokážem veľa vecí vycítiť. Čakala som ale, či s tým príde sám. Neprišiel. Tak som to neriešila. Raz som dostala anonymný list do schránky, kde ma niekto na to upozornil, a že by mi syn nemal robiť hanbu týmto spôsobom. A tak som s ním mala rozhovor medzi štyrmi očami. Poprel to. A ja som sa snažila to v sebe spracovať – to klamstvo, ktoré som vycítila, a tiež jeho, pre mňa nepochopiteľný, postoj. Lenže o pár týždňov prišiel za mnou sám a priznal sa… Plakali sme vtedy obaja, bolo mi ho ľúto, ako sa pre to trápi a jemu sa uľavilo, že mi to konečne mohol povedať. Hneď vtedy som ho uistila, že to pre mňa neznamená žiadnu zmenu vo vzťahu k nemu, že ho preto neľúbim o nič menej a že nech sa deje čokoľvek, je a vždy bude predovšetkým môj syn.

Ale zároveň ma poprosil, aby to zostalo medzi nami, aby sa to nedozvedel jeho otec a ani otčim. Rešpektovala som to. Lenže jeho otec si časom dal dve a dve dohromady a spýtal sa na to dcéry, ktorá mu to nepriamo potvrdila. Synom očakávaná reakcia hnevu, sklamania a nadávok sa však nedostavila. Jeho otec to prijal podobne ako ja.

Keď sa obzrieš do minulosti, zmenila by si vo vzťahu so synom niečo? Aký je tvoj vzťah s ním dnes?

Keď spätne hodnotím svoj život a môj vzťah k synovi, jediná vec, ktorú by som prehodnotila, by bola tá, že by som asi lepšie zvážila svoj rozvod s jeho otcom.

So synom máme aj dnes veľmi silný a veľmi priateľský vzťah, napriek tomu, že žije stovky kilometrov odo mňa, riešime vzájomne svoje úspechy a prehry, radosti a sklamania tak, ako to robia najlepší priatelia. Často sa pýta na môj názor a radu, čo je pre mňa v podstate pocta, som na to ako matka pyšná a vďačná Bohu!

Erik, ktorého sa takisto týkajú homosexuálne sklony, súhlasil so zverejnením svojho vyznania na tomto webe. Ako vníma homosexualitu tvoj syn a ako k nej pristupuje?

Môj syn žije v krajine, kde je táto otázka vnímaná diametrálne odlišne než na Slovensku. Ľudia tam s homosexualitou nemajú žiadny problém. Ale je fakt, že tým, že s ním nežijem, nedokážem presne zhodnotiť, ako to vníma on. Má vzťah, čo vo mne spôsobuje rozporuplnú reakciu. Ako matka dieťaťa som šťastná, ak je šťastné moje dieťa. Ako veriaci človek sa však na to pozerám z iného uhla. Jediné, čo mi však zostáva, je moja každodenná modlitba za neho, aby našiel cestu k Bohu a žil podľa toho. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že nemá zmysel akýkoľvek nátlak na dieťa. Zostáva „len“ modlitba. A vôľa Božia.

Na čo si dať v úzkych rodinných vzťahoch pozor, aby dieťa nemuselo prechádzať krízou identity a aby sa cesty rodiča a dieťaťa neskôr úplne nerozišli? Čo v prípade, ak je dieťa tvrdohlavé a zvábi ho svet?

Ja osobne si myslím, že v rodinných vzťahoch sú dôležité zdravo zvládnuté roly rodičov – ich vzťah medzi sebou a tiež vzťah k deťom. Vzor muža – otca a vzor ženy – matky. Pokiaľ ani jeden z nich nezanedbáva svoju rolu, je veľký predpoklad, že dieťa krízu identity vôbec nezažije, prípadne ju vie zvládnuť omnoho ľahšie. A nesmierne dôležité je vnímať svoje dieťa, načúvať mu, komunikovať s ním na úrovni a primerane veku. Potom sa aj neskoršie zlé vplyvy prostredia, komunity dajú riešiť – komunikáciou. Ak totiž tá zlyháva, je to problém v akomkoľvek vzťahu.

Je možné napraviť výchovné zlyhania a nedostatky vo vzťahu rodič – dieťa, ak to dieťa už „vyletí z hniezda“?

Vždy je šanca. Hoci niekedy je to veľmi náročné. Ale – tak, ako som už podotkla, je to o prístupe rodičov k dieťaťu, ktorí sú ochotní priznať si prípadné zlyhania a komunikovať s dospelým dieťaťom ako s rovnocenným, samostatným, zodpovedným a uvedomelým človekom, ktorý má takisto právo robiť chyby a vydať sa vlastnou cestou.

Foto: pexels.com