Otcovia a budúcnosť viery

1
1405

O katolíckej viere svojho otca si pamätám dve veci: nikdy nepremeškal omšu a nikdy (nepamätám si ani jediný raz) nehovoril o viere. Bol kostolníkom od svojich 14 rokov až do 90, keď ho rakovina príliš oslabila, aby vládal vyberať do „zvončeka“. Môj otec tam bol v kostole každú nedeľu a sviatok. Počas svätej omše s nami nikdy nesedel, pretože mal svoje povinnosti kostolníka. Nepamätám si, že by niekedy vyslovil Ježišovo meno alebo že by čítal Bibliu. Nikdy som ho nevidel modliť sa okrem modlitby pred večerou.

Od detstva som spoznal desiatky mužov, ktorí sú presne ako on. Bolo asi tak pravdepodobné, že prídu na sv. omšu bez saka a kravaty, ako je pravdepodobné, že by prišli bez nohavíc. Ak by neprišli o končatinu, vynechanie sv. omše neprichádzalo do úvahy. Dobrovoľne obetovali svoj čas. Zabezpečovali každoročný piknik a pomáhali čistiť a udržiavať kostol. Otec pracoval v charitnej vývarovni i dlho po osemdesiatke, až kým štát New Jersey kvôli nejakému hlúpemu pravidlu nenariadil, že farnosť už nemôže invalidom vydávať jedlo.

Uctievanie Boha, dôverovanie Cirkvi, prijímanie sviatostí, vykonávanie milosrdných skutkov a možno občasné zašepkanie Zdravas Mária alebo modlitby k sv. Antonovi, keď sa stratia kľúče od auta – tie veci, ktoré robíte – pre týchto mužov je to dosť.

A potom začali počúvať, že to nestačí. Nebolo to o tom, čo ste urobili, bolo to o tom, čo ste cítili. Bol to skôr výsledok doby ako koncilu, ale obe tieto skutočnosti sa diali súčasne. Preto muži ako môj otec menej cítili, že do takejto Cirkvi patria. A keď muži začnú odchádzať – ako sa to dialo a deje – ich deti ich nakoniec budú nasledovať.

Otcovia určujú budúcnosť viery

V roku 1994 Švajčiari prišli na to, čo bolo na tú dobu prekvapujúcou skutočnosťou, čo sa chodenia do kostola týka: praktizovanie viery v nasledujúcich generáciách rozhodujúcim spôsobom určovala účasť otcov. Ak matka do kostola chodí pravidelne a otec nie, len 2 % ich detí budú do kostola chodiť pravidelne. Ak však obaja rodičia praktizujú vieru, 37 % detí bude do kostola chodiť pravidelne a 41 % nepravidelne. Bizarne, keď sa situácia obráti – otec vieru praktizuje a matka nie – stane sa presný opak: počet detí, ktoré budú v dospelosti chodiť do kostola pravidelne, stúpa na 44 %.

Prosté pravdy tradičných rolí sa nedajú vytlačiť z psychiky, ani zamiesť pod koberec politickou korektnosťou. Otec sa môže o svoju rodinu starať alebo možno je to matka, kto ju zabezpečí, ale stále sa na svojich rodičov pozeráme hľadajúc určité návody. Ak by ste sa mali cítiť lepšie, môžeme tieto podnety nazvať sociálne podmienenými, ale to neznamená, že sú v nás menej zakorenené. Nech sa svoje rodičovské úlohy rozhodneme žiť akokoľvek (a moja domácnosť má od konvenčnej ďaleko), dá sa vnímať, že obraz matky sa vzťahuje na domov a detstvo a obraz otca na svet a dospelosť. Ak sa otec nezúčastňuje na žití viery, potom sa viera spája len s matkou. To vytvára trvalý pocit, že viera je časťou domova a mladosti, ktorú opúšťame, keď prechádzame do dospelosti.

Súčasná západná spoločnosť zasiahla základy civilizácie tým, že upustila od pevných konceptov ako je rodina, manželstvo, rodičovstvo a pohlavie (šikovne zmenené na „gender“ tými, ktorí manipulujú jazyk). V tomto procese je úloha mužov pri výchove detí znehodnotená a ideál jednoduchej mužskosti sa stáva vtipom. Generácie mužov sú šikovne zhrnuté v obraze muža typu Gary Cooper: silný, tichý, oddaný dobru a pomáhajúci utláčaným, citlivý a schopný lásky bez toho, aby bol pri tom okázalý alebo rozvláčny. Teraz by sme mali považovať takýto druh mužnosti za „toxickú mužskosť“, čo je útočný termín, ktorý bol použitý na zmenu a vylepšenie mužskosti, aby sa odstránili jej charakteristické vlastnosti. Nie je to o „feminizovaní“ mužov, ako sa tvrdí, ale o ich „humanizácii“, ako keby boli tradičné mužské rysy neľudské.

Preto by nemalo byť žiadnym prekvapením, že posúvanie ideálov o mužskosti a otcovstve sa prejavuje aj v Cirkvi.

Sú muži, ktorí by svoju vieru prežívali navonok, ale nechcú o tom zrejme príliš hovoriť. Sú tiež mužmi, ktorí vieru svojim deťom odovzdávajú. Samozrejme, naše chápanie sa môže rozšíriť, aby zahŕňalo mužov s hlbším vnímaním viery, ale nemôže pritom vynechať tých, ktorí sú v zbožnosti jednoduchí.

Byť vzorom otcovstva a viery

Poznám ženu, volajme ju Anne, ktorá pochádza zo zmiešaného manželstva. Jej matka je katolíčka a jej otec bol vychovaný v presbyteriánskej viere, ale neuchoval si ju. Pred manželstvom sa jej rodičia dohodli, že deti budú vychovávané v katolíckej viere.

Jej otec mal na výber niekoľko možností. Mohol sa brániť, čo by bolo viedlo ku konfliktu v manželstve a rodine. Mohol trvať na dvojakej viere, ktorá by vyvolávala zmätok. Mohol zostať doma, zatiaľ čo jeho rodina išla na sv. omšu, čo by bolo viedlo k oslabeniu viery, keď by sa deti pýtali: „A ocko prečo nemusí ísť?“

Vybral si inú možnosť: kým deti vyrastali, chodil na sv. omšu so svojou rodinou bez toho, aby prijímal eucharistiu. Pre dobro detí ukazoval, ako rodina uctieva Boha spoločne. Určite to nebolo jednoduché, ale dodržal svoj sľub, že bude deti vychovávať v katolíckej viere. Dve z týchto troch detí ostali praktizujúcimi katolíkmi a jedno z nich protestantom.

Je to otec, ktorý nebol ani katolík, a aj tak bol len svojou prítomnosťou vzorom viery. To napriek všetkému viedlo k tomu, aby sa všetky jeho deti stali aktívnymi kresťanmi a dve tretiny z nich vernými katolíkmi.

Pred návratom do Cirkvi som mimo nej strávil 15 rokov. Otcovstvo a zároveň aj duchovné zážitky mi vtedy prevrátili život a viedli ma k prehodnoteniu Cirkvi mojej mladosti. Chcel som byť pre svoje deti príkladom. Chcel som im dať to, čo mne dal môj otec: detstvo, v ktorom rodina žila a praktizovala svoju vieru spoločne.

Vychovávať deti bez nej ochudobňuje. Viera je súčasťou toho, čo im odovzdávame – spolu s našimi génmi, tradíciami, rodinnými príbehmi a hodnotami. Veriaca rodina je oporou proti temnote, ktorú moderný človek oslavuje. A bez veriaceho otca tma vyhráva.

https://aleteia.org/2016/07/21/fathers-and-the-future-of-the-faith/

Preklad: Soňa Záňová

Zdroj fotografie: www.pixabay.com

1 komentár

  1. Citujem: „Preto muži ako môj otec menej cítili, že do takejto Cirkvi patria.“

    Problém každého človeka a každej doby.
    Vyrovnanosť v živote človeka sa prejavuje aj v prežívaní viery.
    Muž, ktorý doma pred rodinou nekľačí, nemodlí sa ruženec, ani nevzýva meno Ježiša a Márie, v skutočnosti neverí. Takýto chlap využíva Cirkev ako útočisko niekam patriť. Musím denne padnúť na kolená, a prosiť Ježiša a Máriu o pomoc, pretože vnímam, že život je nad moje sily, a viesť a udržať rodinu v tejto dobe je takmer nemožné.
    Potrebujeme sa oslobodzovať od zvyklostí a otvoriť svoje srdcia pôsobeniu Jeho milostí. Inak žijeme uväznení v akejsi bubline zdanlivej viery, pohodlnosti, bez odvahy prijímať nové výzvy každého dňa. Prijímame falošné istoty tohto sveta.
    Duch Svätý vyrušuje búraním ľudských zvyklostí. On jediný je nad všetkým, a my by sme sa mali viac modliť, aby sme dokázali byť „pružní“ aj vo vysokom veku. Aby sme dokázali prijímať a sprevádzať mladých. Aby sme mali otvorené srdcia pre potreby našich manželiek a denno-denne umierali.
    Nech nám je Svätý otec a svätý Jozef vzorom v otcovstve.

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno