Nika Macinská: Súrodenci sa majú radi, ak ich rodičia neporovnávajú

0
3016

Predstavte si ženu, ktorá porodila a vychováva osem detí, popritom podniká, má vlastný blog, píše knihy, organizuje workshopy, nájde si čas aj pre seba, dobre vyzerá a je pri tom všetkom spokojná.

Ale áno, existuje. S manželom Pavlom sú spolu 22 rokov, žijú pri Bratislave a majú osem krásnych detí – Alex (21), Kaja (19), Filip (18), Rišo (16), Ela (14), Max (13), Paula (9), Noemi (7). Sen o módnej návrhárke a modelke si napĺňa cez vlastnú značku oblečenia IMANI. Knižný debut Zvládni emócie svojho dieťaťa predstavuje rodičom aj na workshopoch. Momentálne píše knihu o manželstve, v ktorej sa delí o vlastné skúsenosti po prekonaní vážnej manželskej krízy. Tešíme sa, že vám môžeme predstaviť Niku Macinskú.

Nika, ste mamou ôsmich detí. Ako sa v dnešnej spoločnosti zameranej na konzum cíti matka viacdetnej rodiny?

Cítim sa asi rovnako, ako by som sa cítila v menej konzumnej spoločnosti. To, ako sa cítim, totiž nie je závislé od toho, ako fungujú ľudia mimo mňa, ale od toho, či žijem a robím to, čo mi dáva zmysel. Takže ja sa cítim vo svojej koži a vo svojom živote dobre.

Čo je najväčším benefitom pre deti, ktoré vyrastajú vo veľkej rodine?

Z toho, ako to vidím v našej rodine a tiež v iných viacdetných rodinách, mám dojem, že deti sú schopné ľahšie sa naučiť žiť v skupine. Prirodzene myslia „komunitne“, a nie sú zamerané iba na seba samých. Majú dostatok bezpečných vzťahov v rámci rodiny a nemajú potrebu utekať von neuváženým spôsobom.

Popri starostlivosti o rodinu stíhate toľko vecí, čo by hádam ani bezdetný človek nezvládol. Prečo je to niekedy tak, že rodičia s dvomi deťmi „nestíhajú“ a tí s viacerými deťmi zvládajú veľa a s úsmevom na tvári?

Keď som mala dve deti, ani ja som nestíhala všetko to, čo stíham dnes. Myslím, že je to o skúsenostiach a prioritách. Musela som zo svojho života vyradiť nepodstatnosti, ako napríklad prehnané upratovanie a tip top domácnosť… Už nie som v totálnom strese, keď nejde všetko podľa mojich plánov a mám v živote viac spontánnosti. No a zároveň, postupne, ako deti rastú, mám viac priestoru venovať sa aj práci. To pri malých deťoch nie je úplne možné.

V jednom blogu na vašej stránke dennikmamy.sk píšete, že ako dieťa ste chceli byť kaderníčkou, učiteľkou, modelkou a módnou návrhárkou. A teda, okrem tej kaderníčky sa vám splnili všetky priania…

Och, áno. Ale v podstate aj tou kaderníčkou som. Strihám vlasy všetkým mojim deťom a ešte aj manželovi .

A ešte ste aj spisovateľka. Vaša prvá kniha nesie názov Ako dať deťom to, čo naozaj potrebujú. V čom je jej špecifikum oproti iným knihám o výchove?

Kniha je postavená na biblických princípoch fungovania zdravých vzťahov. Je napísaná z vlastných skúseností a je „lokálna“. Predsa len, je iné prečítať si knihu od ženy, ktorá má osem detí a žije tu „u nás“, a nie ďaleko za veľkou
mlákou, kde je úplne iný spôsob života a iná mentalita ľudí. Vychádza z mojich skúseností dieťaťa v slovenskej rodine, z ktorej som si preniesla mnoho vzorcov do života. Som presvedčená o tom, že podobné vzorce nemám len ja, ale mnohí ľudia na Slovensku (ale aj v Čechách), lebo generácie pred nami boli ťažko ovplyvnené sociálnym a politickým zriadením vo svojom živote. A zároveň v knihe popisujem už aj svoje vlastné skúsenosti s výchovou a moje osobné zápasy so zmenou prevzatých vzorcov správania a reakcií.

Čo teda deti naozaj potrebujú?

Na túto otázku sa dá odpovedať pomerne jednoducho. Potrebujú lásku. Problém však nastáva v praktickom naplnení tohto slova. Nie vždy to, ako lásku cítime voči druhému a ako mu ju prejavujeme, dokáže práve ten druhý precítiť a prijať. A tu je na mieste hovoriť o tom, akými rôznymi spôsobmi je možné lásku dávať ďalej. Tak, aby tá druhá strana to nielen vedela mysľou, ale aj cítila.

Je to niečo na spôsob Päť jazykov lásky od Chapmana?

Kniha Päť jazykov lásky bola mojou veľkou inšpiráciou. Prvýkrát som ju čítala pred takmer 10 rokmi. Za ten čas som si uvedomila, že mi tam však niečo chýba. Jazyky lásky sú už konkrétny spôsob, akým každý z nás hovorí a to, ako hovoríme, k niečomu smeruje. A tým niečím sú práve tie emocionálne potreby, o ktorých hovorím vo svojej knihe aj na workshopoch. Poviem to na príklade. Ak mojim jazykom lásky sú napríklad skutky služby, akú potrebu nimi viem naplniť? Viem nimi naplniť emocionálnu potrebu podpory, pozornosti, útechy alebo aj rešpektu. Presne tie isté potreby viem naplniť aj iným jazykom lásky, napríklad fyzickým kontaktom. V praxi ide o správnu kombináciu emocionálnych potrieb a „jazykov lásky“ u každého človeka individuálne.

S rodičmi sa stretávate na workshopoch Zvládni emócie svojho dieťaťa. Aké problémy rodičia riešia?

Celý tento workshop je smerovaný na rodičovské emócie, aj keď to na prvý pohľad tak nevyzerá. Ale ak potláčame svoje vlastné emócie, ak sa im vyhýbame, ak si ich nepripúšťame alebo neprijímame sami seba so všetkým, takých, akí sme, tak máme veľký problém prijať svoje deti bezpodmienečne a dať im lásku tak, aby to skutočne zažívali. A problémy? Tie sú všade veľmi podobné a závisia od veku dieťaťa. Pri malých deťoch sa často rieši obdobie vzdoru. Nevhodné správanie na verejnosti, neschopnosť dieťaťa byť samostatné, až sa to postupne dostáva k puberte a tu najčastejšie znie otázka, prečo ma moje dieťa nerešpektuje. A ja sa snažím postupne odpovedať na všetky tieto otázky v priebehu workshopu.

V čom vie workshop rodičov posunúť?

Dostávam veľa spätných väzieb a rodičia mi píšu, že im niektoré súvislosti došli hneď na workshope a keď to doma aplikovali do života, tak veľmi rýchlo na to videli zmenu aj u svojho dieťaťa. A to je pre mňa obrovská radosť. Lebo takto sa zlepší nielen kvalita života rodičov, ale predovšetkým detí. A to je môj cieľ.

 

 

Hovoríte aj o tom, že pri výchove je potrebný individuálny čas s každým dieťaťom jednotlivo. Ako to vyzerá v praxi?

Myslím, že začiatok je najťažší. Vtedy mne osobne pomohlo stanovenie si konkrétneho dňa, v ktorý som strávila určitý čas s jedným dieťaťom mimo domu. Postupom času sme si však zvykli na tento spôsob fungovania a dnes už nemáme pevný deň na rande. Riešime to spontánne, podľa potreby. Deti sú staršie a vedia si priamo vypýtať naše spoločné rande, keď potrebujú. Niekedy je to raz za týždeň, u niekoho je tá potreba raz za dva týždne, u iného aj dvakrát týždenne. Je to veľmi individuálne.

Vedia sa napríklad deti v puberte otvoriť pred svojou mamou?

Moje deti áno. A ja som za to nesmierne vďačná. Zároveň je to pre mňa dôkazom, že to robím vo výchove dobre a že mi dôverujú. Že pre nich v puberte nie som triednym nepriateľom číslo jeden, ale som pre nich človek, ktorý ich pochopí a nesúdi.

Ako je to u vás doma s elektronikou a deťmi? Nevysedávajú pri mobiloch a tabletoch?

Ale áno, veľmi radi by vysedávali. No nie všetci. Aj toto je veľmi individuálne, tak ako všetko. Takže niektorí k používaniu elektroniky inklinujú viac a iní menej. Máme však pravidlá, ktoré sa snažíme všetci dodržiavať. Najnovšie pravidlo je, že pri jedle nesmie byť na stole (ani v ruke) žiadny mobil. Dokonca som sa pristihla, že aj pre mňa je toto pravidlo už obmedzujúce, lebo som si zvykla riešiť niekoľko vecí naraz, a tak nebolo nezvyčajné, že som pri jedle vybavovala korešpondenciu. Ale tak ako vo všetkom, aj v tejto oblasti chcem byť deťom príkladom, a tak toto pravidlo budem dodržiavať v prvom rade ja.

Ako pomáhate deťom, aby mali pekné súrodenecké vzťahy?

Deti budú mať pekné súrodenecké vzťahy vtedy, keď budú zažívať láskyplný vzťah od svojich rodičov a nebudú v rámci rodiny porovnávané medzi sebou. To je základ dobrých súrodeneckých vzťahov podľa mojich skúseností.

Vaše dospelé deti už privádzajú domov partnerov. Ako ich prijímajú mladší súrodenci?

Úplne s nadšením. Sú to ďalší členovia našej rodiny.

Máte vlastnú značku oblečenia IMANI. Pri tej príležitosti ste sa stali módnou návrhárkou aj tou modelkou, keď fotíte na stránku nové kusy oblečenia. Hovoríte, že je to oblečenie s posolstvom. Aké je to posolstvo?

Moja značka sa postupne vyvíjala a formovala až do dnešnej podoby. Hlavným posolstvom IMANI je láska. V tomto prípade je to o láske k sebe samej. Uvedomujem si, aké dôležité je prijať samu seba takú, aká som, aby som vedela prijímať aj ostatných a tým nemyslím len svoje deti. Ale nechcela som hovoriť iba o láske medziľudskej, inšpirovala ma láska zhora. Symbolom dokonalej lásky je pre mňa Boh, ktorý miluje bezhranične a bezpodmienečne. Pre nás ľudí je jeho láska občas ťažko pochopiteľná, lebo ju vieme porovnať iba s tým, akú skúsenosť máme s láskou v medziľudských vzťahoch. Chcela som priniesť kúsok jeho lásky na zem aj tým, že do oblečenia vkladám jedno jediné slovo, ktoré prehovorí do duše novej majiteľky šiat alebo trička.

Popri práci a deťoch si viete nájsť čas aj pre seba. Chodievate do fitka, maľujete, čítate. Prečo je dôležité nestratiť sa v kolotoči povinností?

Nevedela som, ako veľmi dôležité to je, až kým som sa nestratila a nevyhorela. A bolo veľmi ťažké dostať sa opäť hore a môcť voľne dýchať. Preto si dnes čas na seba vedome plánujem a snažím sa o seba starať po fyzickej aj psychickej stránke. Učím sa hýčkať sa.

Minulý rok ste prežili veľmi náročnú situáciu, keď sa váš sedemnásťročný syn nečakane ocitol v ohrození života – s embóliou. Ako si spätne spomínate na toto obdobie?

Na to obdobie sa ťažko spomína a vždy, keď sa v myšlienkach vrátim k tej situácii, behá mi mráz po chrbte. Bolo to veľmi náročné a nechcem to už zažiť. Snažila som sa to prežiť, uvedomovala som si, že tu musím byť aj pre ostatné deti a nemôžem sa totálne zosypať, ale nebolo to ľahké. Chcela som veriť, že Boh to má všetko v rukách, ale zažila som vo svojom živote veľa situácií, ktoré z môjho ľudského pohľadu nedopadli dobre, a tak som sa bála. No neustále som si uvedomovala Božiu prozreteľnosť a jeho dohľad nad celou situáciou v malých detailoch. Mala som nádej…

Vo vašich blogoch a aj v pripravovanej knihe rozoberáte krízu vo vašom manželskom vzťahu. Čo konkrétne vám pomohlo krízu prekonať?

Základom prekonania manželskej krízy bola komunikácia. Bez toho, aby sme obaja chceli spolu riešiť naše problémy, by sme sa neboli pohli z miesta. Napriek tomu sme však potrebovali aj pomoc zvonku. Niekoho, kto rozumie a dokáže podporiť. Lebo sami sme už boli zacyklení vo svojich zraneniach a pohľadoch na toho druhého. No a nakoniec to bola tvrdá práca na obojstrannej zmene správania. Nešlo nám to vôbec ľahko a stále máme čo robiť, aby sme ťahali spolu za jeden koniec a nie proti sebe. Myslím, že to bude celoživotný proces.

Kam vás posunula manželská kríza? Robíte niektoré veci ináč ako predtým?

Veľmi veľa vecí robíme s manželom inak. Bez toho by sme sa asi vrátili do starých koľají a to by nebolo dobré pre nikoho v našej domácnosti. Neznamená to, že máme dokonalé manželstvo, ale náš vzťah je podstatne lepší a kvalita nášho života sa zvýšila po prekonaní manželskej krízy. Prakticky nás kríza priviedla k tomu, že sme sa museli zmeniť obaja a museli sme sa vysporiadať sami so sebou a svojimi zažitými vzorcami myslenia, získanými ešte z našich pôvodných rodín. V čase krízy to bolo veľmi náročné a chvíľami som mala pocit, že to už nemá zmysel. Ale s odstupom času som rada, že som to nevzdala, aj keď som chcela. A že som bola ochotná urobiť dôležité kroky k zmene. A môj muž tiež. No, máme to za sebou a ešte veľa zmien a nutnej spolupráce máme pred sebou.

 

 

 

 

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno