Osvojené dieťa ako riešenie neplodnosti?

0
424

Ak manželia nemôžu mať vlastné deti, prvá vec, ktorú počujú od blízkych, je: To nič, veď si vezmete nejaké z domova. Aj im samým táto myšlienka určite príde na um. Je ale osvojenie naozaj dobrým riešením neplodnosti? Nuž, v skutočnosti nie. Osvojenie totiž vôbec nie je riešenie pre neplodné páry. Osvojenie je riešenie pre dieťa bez rodičov!

 

Samozrejme, aj bezdetní manželia môžu byť dobrým riešením pre dieťa bez rodičov. V mnohom to však budú mať ťažšie. Preto ak chcú dieťaťu naozaj pomôcť, musia byť pripravení pracovať s vlastnými pocitmi, ktoré ich samých môžu prekvapiť.

 

Očakávania rodičov

Výchova vlastných detí je náročná, ale väčšinou aj dosť napĺňajúca. Keď deti rodičom oplácajú lásku a rastú v samostatnosti a zodpovednosti, rodičia majú pocit, že odvádzajú dobrú prácu, a tešia sa zo vzájomnej lásky. Sú spokojní a voči dieťaťu pozitívne naladení. Deti vnímajú tieto pozitívne signály od rodičov a tiež reagujú pozitívne. Takto sa vytvára radostný kruh lásky a spokojnosti. Rodičia dávajú, ale aj dostávajú. A sú vďaka tomu ochotní a schopní dávať ďalej – to, čo deti potrebujú: bezpodmienečnú lásku.

Niečo také čakajú aj neplodní manželia, ktorí sa rozhodnú dieťa si osvojiť. Hoci na vedomej úrovni vedia, že sú tu pre dieťa a nie dieťa pre nich, predsa v hĺbke srdca čakajú od dieťaťa aj naplnenie svojich rodičovských potrieb. Chcú byť dobrými rodičmi a očakávajú život plný spoločnej radosti a vzájomnej lásky. Prijali dieťa za vlastné a čakajú, že sa bude správať ako ich vlastné. Inštinktívne chcú od neho niečo „za odmenu“, hoci by to bolo aj úplne málo v porovnaní s tým, čo mu dávajú.

 

Bludný kruh

Prijaté dieťa obvykle tieto potreby veľmi nedokáže naplniť. Je to dieťa odmietnuté, naučené ľuďom nedôverovať. Jeho najsilnejšími pocitmi sú strach a hnev. A podľa nich sa správa. Na rodičovskú starostlivosť buď nereaguje vôbec a zdá sa, že rodičov nepotrebuje a odmieta, alebo sa správa vzdorovito, hlučne, agresívne… Hoci sa rodičia snažia zo všetkých síl a venujú dieťaťu obrovské množstvo času, energie, starostlivosti…, správanie dieťaťa je stále neprimerané.

Aj pre skúsených rodičov je výchova takéhoto dieťaťa náročná. Pre bezdetných neskúsených rodičov je to o to ťažšie, že nemajú za sebou pozitívne rodičovské skúsenosti, ktoré by im dodali rodičovskú sebadôveru. A tiež nemajú vlastné deti, ktoré by im napĺňali ich rodičovskú potrebu vzájomnej lásky a spolupatričnosti. Toto všetko čakajú od prijatého dieťaťa. Preto sú viac náchylní podľahnúť sklamaniu a frustrácii, keď nevidia výsledky svojho úsilia. Čakali vďačnosť a lásku (aspoň trošku) – a nemajú ju. Čakali súlad, spoločné radostné trávenie času – a majú ustavičný boj o moc a konflikty. Chceli byť konečne normálnou rodinou – a stali sa „nenormálnou“ náhradnou rodinou. Začne ich premáhať pocit márnosti, neschopnosti, beznádeje. To sa odzrkadľuje v ich správaní a dieťa to vníma ako odmietanie, čo ho utvrdzuje v tom, že ľuďom sa nedá veriť a že ono samo je nehodné lásky. A to sa zas premieta do jeho správania, ktoré rodičov ďalej zraňuje… Vzniká bludný kruh sklamania, nedôvery, strachu a boja . Trpia nielen rodičia, ale predovšetkým dieťa. Frustrovaní a znechutení rodičia mu ťažko dajú to, čo potrebuje – lásku, bezpečie, istotu.

 

Dieťa nie je liek

Ak má byť osvojenie skutočne pomocou pre dieťa, je dôležité, aby sme sa do toho nepustili v čase, keď nás túžba po deťoch tak pohlcuje, že nie sme schopní predstaviť si iné riešenie. Ani manželstvo nie je dobré uzatvárať v čase zamilovanosti, keď mám pocit, že bez toho druhého nemôžem žiť… A tak ako do manželstva je dobré vstupovať až vtedy, keď človek dokáže žiť sám, tak aj osvojiť dieťa si treba až vtedy, keď si vie človek predstaviť svoj život aj bez detí. Keď si svoju potrebu milovať a byť milovaný, cítiť sa hodnotný, dôležitý a kompetentný, dokáže napĺňať inak než rodičovstvom. Potom je väčšia pravdepodobnosť, že dieťa sa nestane náplasťou na ranu bezdetnosti a nebude slúžiť ako prostriedok k plnšiemu životu.

 

Tlak okolia a svedomia

Ďalšou pohnútkou, ktorá môže situáciu skomplikovať, je pocit, že osvojiť si dieťa je vlastne úlohou či „morálnou povinnosťou“ neplodných párov. Mnohí bezdetní manželia sami seba presvedčia, že si chcú dieťa osvojiť, lebo si myslia, že to je to pravé kresťanské, ľudské, správne… Avšak pod ťarchou každodenného života náhradného rodiča sa veľmi rýchlo poodlupuje „pozlátko“ morálnosti, povinnosti… A človek stojí zoči-voči odhalenej pravde o sebe, o svojich pohnútkach a o svojich silách a možnostiach. Rozhodnutie osvojiť si dieťa musí byť slobodné a uvážené. A to platí pre oboch manželov. Každý sa musí rozhodnúť sám za seba. Nemá zmysel toho druhého do osvojenia tlačiť. Pri náročnej starostlivosti o dieťa budú obaja potrebovať oporu toho druhého – a to pôjde ťažko, ak má jeden z nich pocit, že to vlastne vôbec nechcel.

 

Sľuby sa neberú späť

Je pravda, že deti sú rôzne, ich osudy tiež, a možno niektoré nie sú až také náročné na starostlivosť. Avšak nedá sa spoliehať na malú šancu, že práve to moje dieťa bude „bezproblémové“. Osvojenie je celoživotný záväzok, ktorý sa nedá vziať späť, keď to nejde podľa mojich predstáv. Ide totiž o dieťa, ktoré bude plne odkázané na moju schopnosť milovať ho také, aké je, za každých okolností, bez ohľadu na jeho správanie a na moje obmedzenia. Pravdepodobne to nebude prechádzka ružovou záhradou, ale skôr náročné predieranie sa cez tŕnie. Ak si to budúci osvojitelia uvedomujú, je vyššia pravdepodobnosť, že na náročné pocity budú pripravení a že aj napriek nim dokážu dieťaťu pomôcť.