Manželstvo patrí do prirodzeného poriadku. Človek je podľa svojej prirodzenosti nevyhnutne otvorený pre vzťah. Z hľadiska katolíckej teológie je však chápané ako sviatosť, ktorá jeho prirodzený aspekt zdokonaľuje a otvára ho milosti. Manželská láska sa takto stáva schopnou dosiahnuť plnosť lásky, akou miluje Kristus, ku ktorej je povolaná.
Prirodzený a nadprirodzený rozmer manželstva
Keďže Boh stvoril ľudskú prirodzenosť muža a ženy na svoj obraz, vložil do nej povolanie, a tým aj schopnosť, milovať a žiť v spoločenstve. Manželstvo, prostredníctvom ktorého sa muž a žena navzájom úplne zaväzujú jeden druhému, je špecifickým spôsobom realizácie tohto povolania osoby k láske, a to v jej celistvosti. V manželskej odovzdanosti je teda prítomná celá osobnosť so svojím pozemským rozmerom, čiže i sexualita, ktorá nie je niečím biologickým, ale je integrálnou súčasťou lásky, ktorou sa muž a žena sebe navzájom darujú.
Manželstvo teda na jednej strane patrí do prirodzeného poriadku – človek je prirodzene nevyhnutne otvorený pre vzťah, no má i nadprirodzený rozmer. Z hľadiska katolíckej teológie je chápané ako sviatosť, ktorá manželskú lásku očisťuje a privádza k dokonalosti lásky, akou Boh miluje človeka.
Kristus a Jeho nevesta Cirkev
Boží plán, ktorý Boh vložil do ľudskej prirodzenosti pri ich stvorení, sa plne odhaľuje v obeti Krista na kríži. Je to prejav dokonalej lásky v plnosti, akou Kristus miluje svoju nevestu Cirkev. Manželská láska muža a ženy je analogická tomuto vzťahu. Je nadprirodzená (caritas), pretože je povolaná a schopná dosiahnuť takúto plnosť. Sviatosť totiž dáva priestor pôsobeniu milosti, ktorá jej prirodzený rozmer zdokonaľuje. Uschopňuje ju byť účastnou na Kristovej láske prostredníctvom sebaobetovania. Manželstvo je teda špecifickým spôsobom nasledovania Kristovej cesty obety. Sviatosť dáva manželom nie len milosť, ale zároveň ukladá povinnosť spĺňať voči sebe navzájom i voči deťom požiadavky lásky, ktorá odpúšťa a vykupuje.
Takáto úplnosť lásky, ktorá smeruje k osobnej jednote, si vyžaduje, analogicky tak ako vo vzťahu Krista a Cirkvi, nerozlučnosť a vernosť, vzájomne definitívne darovanie sa a otvorenosť pre plodnosť. Požiadavkou manželského zväzku je teda láska, ktorá vylučuje zasahovanie zo strany spoločnosti alebo inej autority. Ide o výlučne slobodné rozhodnutie, v ktorom je akcent kladený na zodpovednosť, rešpektovanie dôstojnosti, rozvoj osoby k nesebeckosti a obetavosti.
Strach zaviazať sa
Podobne tak, ako je vzťah Krista a Cirkvi večnou zmluvou, môžeme ako znak sviatostného manželstva chápať predovšetkým zmluvné zaviazanie sa k nerozlučiteľnosti zväzku. Chce to obrovskú dávku zodpovednosti a odvahy rozhodnúť sa a zaviazať do smrti v dobrom i zlom k úplnému sebaobetovaniu sa pre toho druhého. V dnešnej dobe sú láske kladené prekážky nie len zo strany spoločnosti, ktorá je zameraná na konzum a výkon. Prameňom je i vlastná sebeckosť alebo bezmocnosť, neschopnosť otvoriť sa druhému zo strachu z nepochopenia a odsúdenia, teda v konečnom dôsledku strach z toho, že nebudem prijímaný a milovaný taký aký som, strach, že vo vzťahu nebudeme slobodní, strach z priepastnej rozdielnosti mužského a ženského sveta, ktorý zaslepuje krásu a silu ich jednoty. Ako dokázať povedať láske áno? Je to práve sviatostná povaha manželstva, ktorá dáva prirodzenej láske nadprirodzenú silu. Sviatosť uschopňuje manželov vďaka milosti k tomu, čo by vlastnou prirodzenou snahou nedokázali. Toto poznanie vzbudzuje a udržuje nádej, ktorá dáva odvahu povedať vzťahu áno a nezlomnú vôľu bojovať oňho do konca. Aby som vydržal, musím skutočne milovať. Aby som vydržal, musím uveriť, že vzájomne to dokážeme – že láska je silnejšia ako všetko ostatné. Táto nádej je postavená na viere a poznaní Boha, ktorý je Láska, ktorej nič nie je nemožné. Iba ak viem, komu som uveril a dovolím tomuto Bohu, aby sa stal základom môjho prirodzeného vzťahu, manželská láska vydrží všetko a do konca, lebo ju predchádza Láska, ktorou bude nesená.
fotografia: pixabay.com
