Pre mnohých patrí počas dovoleniek návšteva náboženských budov akoby samozrejme k oddychovému programu. Kláštor Kali v Indii, návšteva Modrej mešity v Istanbule alebo Chrám sv. Petra v Ríme.
Zaujímame sa o to často ako turisti. Obdivujeme starú, dôstojnú stavbu s umeleckými predmetmi. S trochou šťastia zažijeme nielen kultúru a trochu zmeny, ale prinajmenšom mimo veľkých katedrál, ktoré sú veľmi navštevované, aj miesto ticha a oddychu.
Každý kostol v našej bezprostrednej blízkosti je svojím výnimočným spôsobom takéto miesto ticha, ktoré je takmer stále k dispozícii. Preskúmať toto miesto s deťmi, môže byť malou výpravou. S deťmi sa ľahko pomenujú rozdiely k nášmu každodennému svetu. Preto je dôležité, aby sa deti pýtali, keď ste s nimi v kostole. Vydajte sa teda za pomoci Vašich detí na výskumnícku cestu:
– náš dom a veľký Boží dom,
– hluk ulice a ticho kostola,
– jednotlivé predmety: oltár, pult na čítanie, krížová cesta, krstiteľnica, tabernákulum…,
– pôsobenie interiéru kostola z rôznych miest,
– priestor kostola a zvuk v ňom: zaspievať dlhé „o“,
– svetlo (okná) v kostole: čo vidím?
Aby sme však nechápali kostol len ako múzeum, je dôležité ukázať dieťaťu, že kostol sa až potom prebudí k životu, keď sa v ňom slávi svätá omša. Navštívte teda s Vaším dieťaťom nedeľnú bohoslužbu, pretože kostol nie je len miestom ticha.
Z webstránky http://www.erwuessebildung.lu, Spiritueller Impuls des Monats Mai 2011, preložila Mária Vojtylová.
Zdroj fotografie: www.pixabay.com
