O škôlkach a mojom zmätenom materskom srdci

Od septembra pôjde do škôlky! Tak som sa dušovala začiatkom jari, keď mal Miško 2 roky, bábätko 2 mesiace a ja som vnímala, že vôbec nezvládam našu dennú rutinu, rozumej sama s deťmi väčšinu dňa. Hovorila som si: je smelý, má veľmi rád ľudí, nebude mu to na škodu.

Keď som mala doma toho dvojročného a čerstvé bábätko, bola som vnútorne ubolená. Myslela som si, že to bude ťažké, ale v kútiku duše som si myslela, že ja budem práve tá mama, ktorej to pôjde ľahšie ako ostatným. Mať deti doma čo najdlhšie bol môj ideál, ale videla som, že na jeho realizáciu nemám. Schopnosti, energiu, a niekedy už ani motiváciu. Prešlo pár mesiacov, ja som sa vzchopila a Miško tiež nabral trošku viac rozumu. Miško do škôlky? Niéé, ešte nie… v lete som si uvedomila, že na to ešte nie sme pripravení. Ani neviem, či skôr ja ako mama či on ako dieťa. A vlastne, je jedno kto, išlo o dobro nás všetkých.

Vo svojom okolí mám šťastie na niekoľko rodín, ktoré svoje deti nechávajú doma niekedy (až) do tých piatich rokov, potom dieťa dajú do škôlky, niektorí až neskôr rovno školy alebo ani to nie, vzdelávajú ho doma a chodia na preskúšania. Sledujem mamy, ktoré majú väčšinu dní v týždni pri sebe všetky svoje deti, odkukávam, ako sa dá skĺbiť potreby toľkých ľudí a byť so svojím dňom aspoň trochu spokojná. Myslela som si, že z môjho okolia priateľov a známych mám len ja také nejaké zajačie úmysly vzdať sa výlučnej výchovy v rodine a poslať prvorodeného do škôlky skôr.

Aké veľké prekvapenie som zažila, keď som si v priebehu pár dní vypočula niekoľko maminiek, takých, o ktorých som si myslela, že to zvládajú doma ľavou zadnou. A zrazu počujem, že nie.

• Elenka (4r.) už musí ísť do škôlky, je to pre moje dobro, aj dobro rodiny.
• Nie, nie, Jurko (4r.) nie je doma preto, že som to tak plánovala, nevzali mi ho minulý rok do žiadnej škôlky.

Veľa maminiek, o ktorých som si myslela, že mať dieťa doma čo najdlhšie je ich prvoradá voľba, ma vyviedlo z omylu. Prijali len situáciu ktorá nastala (že dieťa nevzali do škôlky) a snažili sa žiť svoje materské povolanie najlepšie, ako vedeli. Teraz však vidia, že potreby všetkých doma nevedia skĺbiť alebo nevedia tak, ako by chceli a skúšajú prihlasovať do škôlok. Keď sa porovnávam s inými ženami (mamami), privádza ma to do zmätku a nepokoja. Keď sa v prístupe k výchove a vzdelávaniu od iných rodičov inšpirujem, mením sa na spokojnejšiu ženu aj mamu. Vy ste vy, ja som ja a moje deti nie sú tie vaše. Chcem pre svoje deti to najlepšie, ale ako mám vedieť, čo to je? No neviem, ja idem vyskúšať, či cirkevná materská škôlka bude pre nášho tento rok 4-ročného chlapčeka požehnaná cesta. Neviem, či je to pre neho to najlepšie (nateraz som len rozlíšila, že je to lepšie ako štátna škôlka, čo je ale tiež luxus, ktorý väčšina kresťanských rodín nemá), ale ani to nikdy nezistím. Nech sa deje Božia vôľa, ja sa budem snažiť spoznávať ju a konať podľa nej, hoci aj pomýliť sa môžem ľahko. Urobila som rozhodnutie a neurobila som ho sama. Nateraz to musí stačiť. Každopádne, ďakujem nebu, že žijem v krajine, kde sa môžem slobodne rozhodnúť vychovávať svoje deti doma alebo skúsiť škôlku či inú alternatívu, ktorú považujem za najvhodnejšiu a dúfam, že to tak aj ostane.

Moje prežívanie materstva bolo iné, keď som mala jedno dieťa, iné pred rokom a iné teraz. Bohu vďaka. Každým mesiacom sa to doma mení. Menia sa potreby moje, potreby prvého aj druhého dieťaťa. Teraz vidím, že mať naplánovanú budúcnosť je možno pre dobrý pocit fajn, ale v realite to nefunguje. Treba sa snažiť byť každý deň vnímavý na svoje potreby aj na potreby všetkých, ktorí sú nám zverení. V rodine je treba spolu s Bohom robiť malé a najmä tie väčšie životné rozhodnutia, medzi ktoré patrí aj škôlka.

Zdroj fotografie: www.pexels.com