S manželmi Veronikou a Markom o úcte v rodine, domácej škole a o tom, prečo sú rôzne rodné jazyky v manželstve výhodou.
Nedávno som mala možnosť pozrieť si dokumentárny film o ľuďoch žijúcich v Petržalke. Zarážajúcim faktom bolo, že štatisticky je rozvodovosť v tejto mestskej časti 54%. Vy žijete v Pezinku, no vnímate aj vy krehkosť manželstva vo svojom okolí?
Veronika: Krehkosť manželstva vnímam, no nie až v takej vysokej miere. Nemyslím si, že máme málo priateľov a z tohto širšieho kruhu známych ľudí viem len o troch pároch, ktoré majú vážnejšie problémy.
Mark: Musíme vziať do úvahy aj to, že väčšina našich známych sú praktizujúci veriaci, takže dôvody problémov sú trochu iné ako možno u väčšiny. Napríklad, v prípadoch, čo poznáme my, ide o vážne psychické ťažkosti.
Keď sa však zamyslíte celkovo nad fenoménom vysokej rozvodovosti v našej spoločnosti, čím si to vysvetľujete?
Mark: Problém vidím v tom, že ľudia vstupujú do manželstva zo sebeckých dôvodov. Poriadne sa vopred nezamyslia, čo vo svojej podstate znamená manželstvo. Keď prídu nedorozumenia, čo v každom manželstve nevyhnutne nastanú, ľahko uveria tomu, že ten vzťah bol chybou a správna vec je odísť. V podstate je rozvod len dokončením „sebeckej úvahy“ o tom, že keď mi tento vzťah neprospieva a nerobí mi dobre, mám právo ho ukončiť.
Veronika: Chybou je aj presvedčenie o tom, že kvalita manželstva závisí v prvom rade od pocitov. Zjednodušene povedané, ak mi manželstvo prináša „motýle v bruchu“, tak ho chcem. No akonáhle „motýle odletia“, zväzok by mal byť ukončený. Je to klamstvo.
Kedy a akým spôsobom ste si uvedomili vy, že chcete spolu stráviť život?
Veronika: Stretli sme sa v Dome Quo Vadis v Bratislave na Bible Study Group, ktorá, mimochodom, ešte stále funguje. Mark ma veľmi zaujal. Keď rozprával, hneď som ho začala obdivovať (úsmev). Ten obdiv mi zostal až doteraz. Došlo mi, že naša známosť je skutočne vážna až vtedy, keď Mark začal hovoriť o tom, že by sme sa mohli vziať. Úprimne, vtedy ma to vôbec nepotešilo.
Človek by sa skôr domnieval, že mladé kresťanské ženy túžia po manželstve – a čím skôr, tým lepšie…
Veronika: V tom čase som nechcela vážny vzťah, ani som netúžila po žiadnej rodine. Teraz som šťastne vydatá a mám tri deti – moje „najhoršie sny“ sa splnili (smiech). A priznám sa, som za to veľmi vďačná.
Prečo „najhoršie sny“?
Veronika: Moje prvotné predstavy o rodinnom živote sa skôr podobali hororovej idylke: že budem behať s kruhmi pod očami okolo detí; obskakovať manžela ležiaceho pred telkou; že budem na všetko sama a odmenou za moju prácu v domácnosti bude kritika a výčitky. Z tejto „hrúzy“ sa splnilo len to, že manžela a deti skutočne mám, no všetko ostatné je úplne inak. Dokonca by som povedala, že sa cítim oveľa slobodnejšia ako predtým. Od obdobia nášho chodenia až doteraz sa nič nepriblížilo k tejto predstave, ba naopak, náš vzťah je pre mňa stále krajší a obohacujúcejší.
Čoho ste sa v manželstve vzdali kvôli sebe navzájom? Aký to bol proces?
Mark: Mám určite viac zodpovednosti. Nepovedal by som však, že som sa niečoho musel vzdať, napríklad slobody, skôr, že som získal zodpovednosť. Môžem sa starať o manželku a o naše deti. Je to však úplne prirodzená súčasť dospelosti a zrelosti človeka: manželstvo je spoločný život, preto je jasné, že sa všetko nebude točiť len okolo mňa, ale hľadáme spoločné dobro pre celú rodinu. Mal som výhodu, že pochádzam z veľkej rodiny, preto som na život v komunite zvyknutý a vedel som, do čoho idem.
Veronika: Ja som sa vzdala postavy (smiech). To je to, čo sa začalo hneď meniť a už sa nikdy nevrátilo do pôvodného stavu. Začalo to byť viditeľné hneď v druhom mesiaci manželstva. A dôvodom bol náš prvorodený syn. Na nič iné si neviem spomenúť, skôr som v manželstve dostala viac slobody tým, že sa cítim prijatá.
Veronika, si vyštudovaná chemička. Nechcela si si budovať kariéru po skončení štúdia?
Po kariére som túžila dovtedy, kým som nepochopila, že v práci som úplne nahraditeľná, kým ako mama som skutočne nenahraditeľná. Deti rastú veľmi rýchlo a som vďačná, že môžem byť naplno pri tom.
Nepochopil si ma? Skúsim to vysvetliť ešte raz. Zas. Znova
Ako sa vzájomne podporujete v tom, aby bol Boh centrom vášho manželstva a rodiny?
Mark: Ráno mám svoju osobnú kratšiu modlitbu. Ďalej, tým, že pracujem z domu, každý deň spoločne celá rodina obedujeme. Pred obedom sa pomodlíme a potom sa rozprávame aj o viere a rôznych veciach. V nedeľu spolu chodíme sláviť liturgiu. Keďže sme gréckokatolíci, najbližšia svätá omša je v Bratislave.
Veronika: Každý deň začínam s deťmi rannou modlitbou v našom domácom modlitebnom kútiku; máme čítanie z Biblie a prosby na ten deň; po obede máme hodinu ticha, kedy každý z nás ide do svojej izby. Ja si môžem chvíľu oddýchnuť, čítať si a pomodliť sa; deti sa môžu hrať tiché hry alebo si tiež čítať. Každý večer sa spoločne modlíme ruženec. Mark ma podporuje najmä tak, že je s našimi chlapcami, kým ja idem na svätú omšu večer počas týždňa a „odháňa“ ich, keď čítam nejakú dobrú knihu (úsmev). Tiež dohliada na to, aby bolo počas hodiny ticha poobede v byte skutočne ticho.
Komunikácia v manželstve je častokrát kameňom úrazu. Ako je to vo vašom prípade?
Veronika: Našou veľkou výhodou je, že máme rôzne rodné jazyky. Viem, že to znie paradoxne a niekto by to mohol považovať za nevýhodu, no kľúč je v tom, že do rozhovorov vždy vstupujeme s vedomím, že s veľkou pravdepodobnosťou ma môj partner nepochopí na prvýkrát. Nemám netrpezlivé očakávanie, že Mark porozumie hneď všetko ako myslím, cítim a prežívam. Som pripravená vec vysvetliť rôznymi spôsobmi, hľadať iné slová pre pomenovanie problému. Keď sa snažíme niečo vyriešiť a niekto z nás nereaguje na prvýkrát, druhýkrát, tretíkrát, tak predpokladáme, že to nepochopil. Z mojej strany nedochádza k frustrácií „každej ženy“, že muž nemá šancu pochopiť to, čo prežívam, pretože je iný. Ak som nepochopená, tak vnímam ako dôvod to, že sme zatiaľ nepoužili tie správne slová.
Mark: Povedal by som, že naše povahy a temperament nie sú výbušné a konfliktné. Čo sa týka jazyka, už od úplného začiatku nášho vzťahu sme pristupovali ku komunikácií tak, že sa pravdepodobne úplne hneď nepochopíme. A tento zvyk pestujeme ďalej. Dobré je aj to, že vďaka mojej práci z domu sme väčšinu času dňa spolu a môžeme sa rozprávať, byť v kontakte a riešiť prípadné problémy hneď.
Veronika, ty máš s deťmi domácu školu a Mark, ty pracuješ tiež z vášho bytu. Čo robíte, keď si začnete liezť na nervy?
Veronika: Z mojej strany k tomu ešte nedošlo (smiech).
Mark: Ja mám svoju prácu pri počítači, mám slúchadlá, nič nepočujem, a tak nemáme príležitosť si vadiť.
Veronika, cítiš sa byť milovaná svojím manželom každý deň?
Áno. Každý deň mi totiž po jedle povie „ďakujem za obed“, „ďakujem za večeru“. Tento pekný zvyk si priniesol zo svojej rodiny a mňa to skutočne stále teší, keď vidím, že je vďačný za to, čo robím a že si to všíma. Každý deň mi povie, že ma ľúbi. Aj niekoľkokrát. Tiež sa cítim byť ctená tým, že keď ma chce upozorniť na nejakú chybu alebo nedostatok, robí to veľmi rozvážne; dlho hľadá správne slová a formuláciu a ja už len tým, že vidím tú snahu mi to povedať mierne a láskavo, sa cítim byť milovaná a prijatá. Viem, že ma tým nechce zraniť, ale že mu záleží na mojom dobre.
Mark, za akých okolností sa cítiš byť najviac ctený svojou manželskou?
Úcta medzi manželmi je veľmi dôležitá a odráža sa v každodennom správaní sa k sebe navzájom. V každej maličkosti. Preto neviem pomenovať jednu alebo pár vecí, skôr by som povedal, že sa cítim byť ctený svojou manželkou tým, ako sa ku mne správa a ako sa stará o našu rodinu.
Mark, tvoji rodičia v rozhovore pre zastolom.sk povedali, že teológia tela má na ich manželstvo zásadný vplyv a takisto mala aj na výchovu ich detí. Aké miesto má teológia tela vo vašom manželstve?
Teológia tela Jána Pavla II. nám dáva rámec pre vnímanie manželstva. Jeden z kľúčových konceptov je, že Boží plán pre manželstvo je to, aby bolo obrazom lásky svätej Trojice ako aj obrazom lásky Boha voči Cirkvi. Preto je našim povolaním dosiahnuť svätosť prostredníctvom manželstva, a nie napriek nemu. Usilujeme sa stať pravdivým obrazom Božej lásky prežívaním všetkých stránok manželstva až do ich plnosti.
Domáca škola nie je škola doma
Máte troch krásnych synov. Akým spôsobom ich vychovávate k viere?
Veronika: Okrem spomínanej spoločnej modlitby niekoľkokrát denne, veľa sa o veciach spojených s vierou rozprávame. Vysvetľujeme, aký je rozdiel medzi dobrom a zlom. Čítame si spoločne životopisy svätých pre deti. Minulý rok sme chodili aj na katechézy Dobrý pastier do Ivanky pri Dunaji. A potom, v každodennom praktickom živote – čo sa nám prihodí počas dňa, to sa snažíme riešiť spoločne s Bohom.
Mark: Ja sa v prvom rade snažím využívať náš spoločný čas počas obeda na hlbšie rozhovory o čomkoľvek nám napadne: o dobre, o Cirkvi, o modlitbe, o cnostiach, napríklad, čo to znamená byť odvážny, čo je to miernosť…
Čo vás priviedlo k rozhodnutiu pre domácu školu?
Veronika: Mark bol vychovávaný v domácej škole a pre neho to bolo niečo prirodzené. Opýtal sa ma, čo by som povedala na to, že by sme mali aj my domácu školu. Odhodlala som sa ísť do toho s jednou podmienkou, a to – že na všetko nechcem byť sama. Podarilo sa nám spoločne nájsť systém, aby nám vyhovoval všetkým a momentálne som s tým veľmi spokojná.
Mark, čo si priniesol zo svojich skúseností s domácou školou z domu do svojej rodiny?
Jednou z dôležitých vecí je to, že každé z detí má svoje denné školské povinnosti a tiež povinnosti v domácnosti, za ktoré je zodpovedné. Napríklad, upratať riad po obede, upratovať si detskú izbu alebo povysávať v sobotu, či si oprané oblečenie uložiť späť do skrine.
Čo bolo na začiatku najťažšie?
Veronika: Postupné zisťovanie toho, že my nie sme škola doma a že spôsob učenia sa je úplne iný, ako to poznáme z našich škôl. Uvedomenie si, že učiť sa dá úplne iným spôsobom.
Taktiež nájsť harmonogram, ktorý by fungoval pre nás všetkých.
Sú chlapci zapísaní v nejakej škole a mávajú nejaké preskúšanie?
Veronika: Chlapci sú raz ročne preskúšaní cez americký systém – robia online testy, ktoré odovzdávame škole na Slovensku. V štvrtom ročníku budú preskúšaní zo slovenského jazyka a iných predmetov podľa určenia vedenia školy.
Čo je pre vás na domácej škole najkrajšie?
Veronika: Že môžeme byť spolu. Máme čas pre seba a my ako rodičia môžeme vidieť naše deti rásť. Preto im môžeme aj viac rozumieť a viac ich poznať. Máme vplyv na ich výchovu a môžeme do veľkej miery obmedziť nežiadúce faktory, ktoré by mohli mať na nich škodlivý dopad.
Mark, máš vyhradený nejaký špeciálny „chlapský“ čas so svojimi synmi?
Mark: Radi sa spolu hrávame stolové hry. Nie je to na nejakej pravidelnej báze, no je to taký náš spoločný čas. Ja som mal rád tieto hry už od detstva a teraz môžem túto svoju vášeň zdieľať so svojimi synmi, čo je skvelé. Tiež si spoločne čítame a pozeráme knihy.
Veronika: Robia spolu aj chlapské domáce práce, naposledy kompost. Alebo keď Mark niečo doma opravuje, vŕta, pribíja, chlapci sú vždy okolo neho ochotní pomôcť, pridržať, podať náradie. Radi ho pozorujú pri takej práci.
Máte nejaké špeciálne spoločné aktivity , ktoré vám pomáhajú pri výchove detí vo viere?
Veronika: Mali sme napríklad počas adventu urobený taký malý betlehem s postavičkami Márie a Jozefa a medzi nimi prázdne jasličky. Keď sa niekomu podarilo urobiť dobrý skutok alebo si osvojiť nejakú cnosť, vložil do jasličiek jednu slamku, aby ňou vystlal jasle pre Ježiška, na ktorého príchod sme čakali.
Pripravujete sa nejakým spôsobom na starnutie a smrť svojich vlastných rodičov po emočnej, finančnej a duchovnej stránke?
Mark: Moji rodičia sú v USA a takto na diaľku sme to ešte neriešili. Verím, že s mojimi súrodencami nájdeme rozumné riešenie, keď príde čas, no zatiaľ sme sa o tom ešte nerozprávali.
Veronika: Budeme to riešiť, keď to bude od nás vyžadovať situácia. Úmysel mám, že by sme chceli doopatrovať rodičov, ale zatiaľ neviem povedať nič bližšie.
Aké sú podľa vás tri kľúčové veci pre dobré manželstvo a rodičovstvo?
Veronika: Pre manželstvo je to určite vzájomná úcta, správne poradie vzťahových priorít v zmysle Boh na prvom mieste, potom manžel a až potom deti a do tretice, nikdy neupustiť od snahy robiť dobro pre druhého.
Mark: Čo sa týka úcty, ide o to nekritizovať a nesťažovať sa zbytočne. Hlavne nie pred cudzími ľuďmi a ani pred deťmi. Ďalej s trpezlivosťou pristupovať k chybám toho druhého. Každý máme svoje nedostatky, tak načo si to navzájom prehnane strkať do tváre?
Veronika: Pre dobré rodičovstvo je to dávať deťom najavo, že sú dôležité; venovať im dostatok času a pozornosti a ukázať im jasné hranice.
Mark: Deti sú plnohodnotní ľudia, ktorí si rovnako zaslúžia úctu. Keďže chceme byť pre nich vzormi, nemôžeme byť k nim neúctiví len kvôli tomu, že sa nevyrovnáme vekom. Máme nad nimi autoritu ako rodičia, no záleží na spôsobe, akým svoju rodičovskú autoritu uplatňujeme.
Mark Northrop pochádza z Kalifornie v Spojených štátoch. Teraz pôsobí v Pezinku ako živnostník – programátor. Vo voľnom čase rád číta, chodí do hôr alebo hrá stolové či počítačové hry.
Veronika Northrop sa narodila v Bratislave. Vyštudovala chémiu na Fakulte chemickej a potravinárskej technológie na STU Bratislave. S Markom vstúpili do spoločného života v septembri 2007 a majú spolu troch synov vo veku 8, 7 a 5 rokov. Rada si zahrá tenis, ide plávať alebo si oddýchne pri dobrej knihe.
