Vo svojom osobnom živote aj vo svojej praxi sa zavše stretávam s narastajúcim problémom dnešných manželstiev, s neplodnosťou. Tá je medicínsky uznaná ako problém, ak sa páru s pravidelným nechráneným pohlavným stykom nepodarí otehotnieť v priebehu jedného roka. Ak je v takomto čase hlavnou métou manželského spolužitia počatie potomka, potom často nastúpia obavy a nasleduje celý rad diagnostických procedúr.
Zameriame sa teraz na psychologickú časť tohto problému. V prvom rade je dôležité si uvedomiť, že človek je komplexná bytosť, ktorej jednotlivé stránky sú úzko prepojené a navzájom sa ovplyvňujú. Preto aj problematika neplodnosti má svoje psychologické súvislosti. Rozdelil by som ich na dve skupiny. Prvá by bola tá, kedy sa pár potýka so skutočnou neplodnosťou – sterilitou, do druhej skupiny by som zaradil páry, ktoré nemajú biologický/fyziologický problém s plodnosťou, no napriek tomu sa im nedarí otehotnieť.
Sterilita ako definitívny verdikt
V prvom prípade ide o páry, kedy jeden alebo druhý manželský partner (prípadne obaja) majú objektívne potvrdenú sterilitu. To znamená, že z akéhokoľvek dôvodu nie sú biologicky schopní mať vlastné dieťa. V takomto prípade môžeme hovoriť najmä o psychologických dopadoch sterility na manželský pár. Ide o situáciu, kedy sa manželia potrebujú vysporiadať so samotným faktom, že nebudú mať vlastné dieťa. Veľa v takomto prípade závisí od nastavenia oboch manželov. Či je vlastné dieťa hlavnou a najvyššou hodnotou ich spolužitia alebo dokáže takýto pár existovať aj v bezdetnom móde, prípadne, či je pre takýchto manželov schodná cesta adopcie. Často sa najmä v minulosti stávalo, že bezdetné manželské páry boli spoločnosťou vnímané negatívne a boli odsúvané na jej okraj. Je však isté, že aj bezdetný manželský pár má v spoločnosti svoje plnohodnotné miesto. Samozrejme, že psychologická problematika takéhoto páru môže byť omnoho komplexnejšia a komplikovanejšia, než som naznačil. Išlo mi však najmä o to, že v prípade biologickej neplodnosti sa manželia psychologicky potýkajú najmä s následkami ich fyziologického stavu a zvyčajne riešia rozhodnutie mať adoptované dieťa alebo ostať bezdetní.
Keď je otehotnenie možné, ale neprichádza
V druhom prípade je problematika o čosi komplikovanejšia. Pár síce „naplnil kritériá pre neplodnosť“, ale následná diagnostika nepriniesla žiadne jednoznačné dôkazy o sterilite. Skôr by sa to dalo nazvať problémom s otehotnením. Niektoré „parametre“ môžu byť zhoršené, no v zásade lekári často konštatujú, že otehotnenie nie je úplne nemožné. V takomto prípade do celého procesu často významne vstúpi naša psychika. Manželia sa začnú všemožne snažiť o otehotnenie. U žien sa zvyčajne začne „hon na ovuláciu“, kedy významne sledujú svoje telo a jeho reakcie. Muži často začnú „pracovať na vylepšení spermiogramu“, zmenia stravu, spodnú bielizeň, upravia životosprávu. Všetko toto môže byť v poriadku, pokiaľ ide o časť času zo života, ktorú by pár venoval otázke svojho potomstva aj v prípade, kedy by nenastali žiadne problémy. Problém však nastane, keď sa „honba za potomstvom“ stane hlavnou a často jedinou náplňou manželského páru. Pár medzi sebou aj s ostatným svetom komunikuje len o svojom probléme. Manželia vyhľadávajú články na internete, vstávajú aj zaspávajú s touto témou. Často siahnu k alternatívnym metódam, niekedy až za hranice svojho vlastného presvedčenia. Ich život sa začne podobať životu workoholika, ktorý nepozná nič iné iba prácu. Samozrejme, každý neúspech s otehotnením ich na jednej strane hlboko frustruje, no na druhej strane ich privádza k ešte väčšej aktivite. Takýto „beh“ často trvá niekoľko mesiacov, kým jeden alebo druhý z manželov prestane vládať, a nechce ďalej pokračovať. To, samozrejme, hlboko zasiahne ich vzťah. Nastúpia výčitky, obviňovanie a ďalšie zhoršovanie emocionálneho rozpoloženia oboch manželov.
Cesta von: žiť plnohodnotný život
Ako sa z toho celého dostať von, resp. ako sa sem ani nedostať? V prvom rade je zrejme potrebné urobiť krok späť a uvedomiť si, čo všetko bolo pre manželov pred tým, ako sa začali „snažiť o dieťa“ dôležité a príjemné. Nie je dobré, ak manželský pár dlhodobo uviazne na jednom mieste. Je potrebné pokračovať v ceste. Žiť plnohodnotný život. Stretávať sa s priateľmi, rodinou, pestovať svoje koníčky, tešiť sa zo svojej práce, vzájomnej spoločnosti, robiť všetko to, čo manželov robilo šťastnými dovtedy. A hlavne, v intímnom živote sa milovať preto, lebo je to v prvom rade súčasť vyjadrenia lásky v manželstve, a nie preto, že je to „nástroj“ na počatie dieťaťa.
Deti sú dôležitou súčasťou manželstva a rodiny, no nie je dobré, ak sú jeho najdôležitejšou, resp. jedinou súčasťou. A to nie len v prípade, kedy sa páru nedarí otehotnieť, ale aj vtedy, keď je všetko v poriadku. Dôležití sú v prvom rade obaja manželia. Oni sú tí, ktorí vytvárajú vzťah, ktorí sú si navzájom oporou a radosťou. Oni sú tu skôr ako dieťa a pokiaľ oni spolu nefungujú ako pár, nebude to dobré ani pre dieťa, a oni by tu mali byť spolu aj vtedy, keď deti jedného dňa odídu a založia si svoju vlastnú rodinu. A toto je potrebné, aby sa dialo, či už deti v manželstve sú alebo ešte nie sú alebo možno vlastné ani nikdy nebudú.
Fotografia: pixabay.com
