Silvia: Nechutnosti rodičovstva (časť prvá)

2
1332

Hovorí sa, že žena s narodením svojho prvého dieťaťa rozkvitne. No ja sledujem, ako sa práve pôrodom aj z tých najkrehkejších kvetín stávajú drsnáčky, ako sa zo spiacich princezien stavajú nespiace, bystré, rýchle a odvážne amazonky. Pozorujem, ako moja kamoška, ktorá zopárkrát odpadla pri pohľade na kvapku krvi, teraz strčila svojmu dieťaťu hlavu pod prúd vody, aby zmyla tej krvi litre a konečne videla škody, pričom tou voľnou piatou rukou vytáčala na telefóne 112 a medzi tým všetkým zvládla upokojiť dané dieťa, jeho mladšieho súrodenca a štyroch ďalších stresujúcich okolostojacich. Poznám ženu, ktorú napínalo už len pri slovách ako vracanie, hnačkovanie. No a pred pár dňami som ju videla, ako objíma a hladí svoje vystrašené a grcajúce dieťa (áno „grcajúce“, lebo „vracajúce“ je príliš slabé na opísanie toho, čo sa skutočne stalo). Nehľadela na to, kde to skončí, hlavne nech je jej dcérka v poriadku. A mám jednu kamarátku, ktorá sa prvú hodinu po zobudení na nikoho ani len nepozrela a ak aj, tak to nebol práve vrúcny pohľad. Teraz si po piatich hodinách prerušovaného spánku o šiestej ráno uviaže do šatky svoje dvojmesačné bábätko, jemne pohladí svoje 2-ročné spiace dievčatko a ide pomôcť svojmu prváčikovi začať pekne deň, a to dobrými raňajkami a náladou. A mohla by som pokračovať donekonečna. Prosto Matky Drsnáčky. …

Materstvo každú ženu neskutočne zmení. Ja som sa dokonca zmenila aj v tom, čo som tvrdila, že nikdy.

Chodiť v pyžame doobeda … eee …nikdy (okrem teda skúškového obdobia počas výšky). Fungovať týždne s obitým lakom na špičkách nechtov … eee … nikdy.

Ísť s mastnými vlasmi na verejnosť … eee … nikdy.

Používať materský plurál, či zdrobneniny … eee … nikdy.

Nasliniť si prst a utrieť ním špinavú detskú tváričku … EEE … NIKDY.

Rozprávať všetkým o stolici dieťaťa, resp. o stolici kohokoľvek a akejkoľvek … EEE … NIKDY.

… Hm… zmenila som sa… krízové situácie si žiadajú krízové riešenia. A toto sledujem aj u iných matiek. Úplná metamorfóza, ktorá spočíva v zocelení sa a v neskutočnej odolnosti nielen voči krvi, grckám, smradu, výkalom či únave, ale aj teplákom, mastným vlasom, neumytému riadu, usopleným deťom, vyťahaným výstrihom, materským podprsenkám a vetám ako „(my) sme sa pokakali“, „to hovienko vyzerá nejako čudne, pozri sa …“, „počkaj, idem sa umyť, celú ma očúral…“

Mám pre vás rozpísaných viacero vecí a skoro každú z nich začínam ospravedlňovaním seba a toho, čo vám idem porozprávať. Že inak som nemohla, že som to aj chcela vynechať, ale nedalo sa atď. No keď už začínam písať asi piaty blog s tým, že mi v hlave beží: dievča, nemala by si, do toho nechoď, to nerob … však ich máš povzbudzovať a nie znechucovať, uvedomila som si, že rodičovstvo je hardkór. Prosto samé krváky a nerváky, plač a škrípanie zubami. Tak toto dám rovno (i keď postupne v troch blogoch).

… tramtadadá …

Tri najväčšie nechutností rodičovstva:

1/ šušne a iné vnútornosti;

2/ zjedenie už požutého a následne vypľutého jedla;

3/ riešenie/porovnávanie stolice dieťaťa.

Šušne a iné vnútornosti

Minule som na zástavke autobusu započula rozhovor dvoch zhruba 10-ročných chlapcov. Jeden hovorí druhému: „taký šušeň som minule mal, že som sa až zľakol, či som si s ním nevytiahol aj nejaké orgány“.

Medzi tým, ako ma asi trikrát naplo (a to som myslela/dúfala, že som tento reflex po poslednej brušnej viróze svojich detí stratila), som sa aj schuti zasmiala (neviem, či slovo „schuti“ je v tejto súvislosti to správne, ale smiech to bol fakt dobrý, takže to nechám tak). Normálne ma tí chlapci rozosmiali. No a ako som sa na tom chichotala, pani, ktorá stála vedľa mňa, s pohoršením na mňa pozrela, pričom nesúhlasne viackrát potočila hlavou. Och… až sa mi zacnelo za mojimi dievčatami. Ako my len takýto kukuč celý deň chýbal. Však bez detí mi ani nikto nevenuje pozornosť. Takže, keď som nebola stredobodom pozornosti kvôli svojim deťom, aspoň takto som sa cez cudzie priživila. Jes…

No tá pani nebola jediná, kto na mňa pozeral. Bola tam ešte jedna matka s jedným dieťaťom spiacim na nej v nosiči a s ďalším usopleným v kočíku, ktoré sa snažilo z neho silou-mocou dostať, pričom robilo hluk. Pre mňa, ako aj väčšinu ľudí okolo, to bol taký obyčajný hluk, predsa len sme pomedzi to všetko stále mohli počuť rozhovor tých chlapcov a hlasné vzdychanie tej pani. No pre tú pani, a po jej pohľadoch aj pre tú matku, to bol strašný hluk. Akože fakt dobrá bola, toľko mimických výrazov pre pohoršenie a hnev som ešte nikdy nevidela. Asi veľa trénuje.

No späť k môjmu smiechu a k tej matke. Keď som sa konečne vymanila z uhrančivého pohľadu tej pani, zrak mi padol na tú mamu, ktorá na mňa rozpačito hľadela. Asi sa v tom momente bála, že sa smejem na nej, neviem. No keď sa nám stretli pohľady, usmiala som sa na ňu a súcitne kývla hlavou ako správna matko-gangsterka a vtedy sa ona zrazu rozosmiala. Niekto by povedal, že z ničoho nič. Iný, že aby potlačila slzy, či povolila tlak. Ja neviem, no znelo to ako taký ten starý dobrý materský smiech, určite poznáte. Ten pre každú matku tak očistný, uvoľňujúci, nákazlivý a potrebný smiech. Taký ten, na ktorý vaše deti s napätím a túžobne čakajú po tom, čo vyviedli strašnú blbosť (a sú si toho vedomé), no aj strašne smiešnu (aj toho sú si vedomé, no len u seba… o vás ešte nevedia, preto to očakávanie) alebo po tom, čo vás celú noc vytrápili nespaním a teraz spravili niečo strašne rozkošné. A ona dala ten smiech s neskutočnou noblesou a silou. Nedalo sa nezasmiať spolu s ňou. Takže sme sa tam asi 2 minúty jedna vedľa druhej smiali… až nám slzy stekali, takže prišlo aj na ne, ale v troška inej súvislosti.

Do toho všetkého prišiel môj autobus… škoda…  utrela som si roztečenú špirálu, opäť som spolumatke kývla, tento krát rukou a nastúpila som do autobusu. Pritom som ešte stihla započuť, ako konečne odpovedala svojmu synovi v kočíku na ním už 5-krát položenú otázku, prečo sa smeje. Povedala mu, že preto, lebo ho má a to je veľký dôvod na radosť. Amen, sestra, pomyslela som si. Aj moje deti sú taká radosť. Ony sú moja najväčšia radosť a nič, ani táto prvá nechutnosť rodičovstva v podobe pohoršujúcich pohľadov/komentárov ľudí to nemôže zmeniť. No a čo, že sú niekedy usoplené … no a čo, že je to skoro vždy… no a čo, že to čistia svojím rukávom, prstami alebo jazykom … no a čo… a no a čo, že kričia a plačú… no a čo, že je to väčšinou bez dôvodu a na tom najnevhodnejšom mieste a v tom najnevhodnejšom čase… no a čo… Aj vtedy sú mojím šťastím a tým najkrajším stvorením na svete.

Túto nechutnosť musíme prosto vydržať… ignorovať… prípadne využiť napríklad na pokojný nákup. Môj tip: keď sa vám nabudúce decko hodí v obchode o zem, využite to, že ho tam vtedy sledujú skoro všetci a vy si pokojne donakupujte, bez toho, aby vám ono niečo vkladalo alebo vykladalo alebo premiestňovalo z/do/v košíka/u alebo diktovalo, čo všetko mu máte kúpiť. O vaše dieťa bude postarané, ono sa zabaví svojím vzdorom a o jeho bezpečie sa zas postará niekoľko párov očí, ktoré ho budú nonstop pozorovať. Úplná pohodička takéto nakupovanie.

Takže … nič si z tejto nechutnosti nerobte a hlavne JU NEROBTE!!!

Dovidenia pri druhej nechutnosti!

… šmakovinka to bude 😉

fotka: www.pixabay.com

2 komentárov

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno