Pokiaľ v našej rodine dieťa dostalo skutočne všetko, čo potrebovalo pre zdravý vzťah k sebe i k ostatným, túži, aby sme boli súčasťou jeho života za každých okolností.
Strach, či naše dieťa bude milované, či zažije pocit bezpečia a istoty, ak nebude mať partnera, rodinu… Aké sú jeho šance vo svete, kde sa presadzuje inak ako cez duchovné hodnoty…
Ak sme dieťa svojím príkladom učili láske k duchovným hodnotám, skutočnej láske k Bohu a iným ľuďom, nebude to mať v živote ľahké, ale zároveň si môžeme byť istí, že spolu s tým sme mu odovzdali i silu a schopnosť popasovať sa s morálnymi dilemami a vzťahovými problémami tak, aby vytrvalo budovalo zdravý vzťah k sebe i vzťahy s ostatnými, nebálo sa začínať od nuly. Toto presvedčenie ho bude ďalej formovať, nie znevýhodňovať vo svete či ubíjať. I my zostávame jeho oporou v životných krízach, v krízach viery či v samote. Ak dieťa aj vďaka nám nadobudlo dojem, že iba heterosexuál schopný založiť si rodinu môže byť šťastný, že neexistuje nič viac a nič krajšie ako toto, naše dieťa môžeme často zažiť ako smutné, túžiace byť iné a existovať v partnerskom vzťahu. Pokiaľ ale cez naše postoje a vedenie, skúsenosťami nadobudnutými v rodine pochopí, že do sveta je možné vykročiť aj inak, dostávať veľa lásky, porozumenia, podpory aj iným spôsobom, určite sa mu bude ľahšie žiť jeho homosexualita s Bohom a v prijatí učenia Cirkvi (hoci už my rodičia nebudeme s ním). Mnohí svätci sú dôkazom toho, ako sa láskou, sebadôverou, vytrvalosťou a optimizmom darí prežívať plnohodnotný a šťastný život aj mimo manželstva, (ne)naplnených partnerských zväzkov alebo rodičovstva. Oni nepestovali činorodú lásku len pre pár vyvolených, ale doslova rozdávali svoje srdce a boli nesmierne cenní pre svoje okolie, ba dokonca pre celý svet.
Naše dieťa je v homosexuálnom partnerskom vzťahu, alebo ani nevieme, čo podnecované svojou homosexualitou či inými homosexuálmi robí…
Homosexualita je síce súčasťou osobnosti, ale osobnosť je silnejšia, dokáže „učesať“ pudy a víťaziť nad zraneniami. Ak dieťa v našej rodine videlo, že aj v jeho stave je možné vybrať si a byť skutočne šťastný inak, pripravili sme ho na rôzne situácie, naučili ho, ako zahnať smútok, zvládať stres a necítiť sa osamotený…, tento obraz rodiny, súdržnosti a sily osobnosti individualít ho bude sprevádzať, aj keď skúsi žiť ako možno väčšina homosexuálov. V rodine mohlo mať všetko, ale možno mu chýbalo bezpodmienečné prijatie, posilnenie identity (potreba uistenia) a možnosť zdieľať aj veci, na ktoré mali rodičia iný názor. Čokoľvek, čo spôsobilo oddelenie dieťaťa od rodiny ako celku, bude príčinou toho, že dieťa začne hľadať to, čo potrebuje, inde (v prípade, že dieťa z rodiny odchádza pociťujúc deficity a škodlivé návyky vo vzťahu k sebe a k iným, ako vnútorne nenaplnené až traumatizované, nedokáže vnímať tento odchod ako súčasť prirodzeného procesu osamostatňovania sa – budovania niečoho vlastného; žízni a má problém s adaptáciou a emocionálnou zrelosťou). Bolo by veľkým šťastím, keby to našlo hneď. Najprv musí mnohé veci pochopiť, mnohé si pretrpieť, okúsiť skutočný záujem a lásku, a cez to vnútorne dospieť (zrelý dospelý človek má svoje zásady, stotožňuje sa s nimi, vie si ich obhájiť, dokázať prijímať i dávať iba čistú lásku, je zodpovedný, nezávislý s prevahou pozitívnych citov, city prejavuje na primeranej úrovni…). „Syn mi predstavil svojho partnera. Videla som obraz človeka, ktorý nežije ako kresťan, a zároveň obraz milovaného syna, ktorý vyzerá byť šťastný,“ povedala istá mama a smutne dodala: „Dala som mu všetko, ale nedala som mu vzor kresťana so živou vierou, pretože som ju sama roky nemala.“ Pokiaľ v našej rodine dieťa dostalo skutočne všetko, čo potrebovalo pre zdravý vzťah k sebe i k ostatným, túži, aby sme boli súčasťou jeho života za každých okolností. Budeme mu môcť s láskou povedať, že existuje aj iná cesta, ako tá, ktorú si vybralo (bez nátlaku, presviedčania či zbytočných emócií). Aj ako dospelé a s nami už nežijúce dieťa, si nebude môcť nevšimnúť, ako nám na našom vzťahu s Bohom a na role aktívneho kresťana záleží (pretože vzťah s Bohom sa buduje, nie vynucuje), nie je to fraška ani divadlo. Uvidí, že to pomáha nám (človek v úprimnom vzťahu s Bohom žiari charizmami, láskou, empatiou a pokojom), že sme sa zmenili, tak prečo by to nemohlo pomôcť aj jemu? Bude otvorené dialógu s nami a nie raz samo otvorí citlivú tému i tému duchovna. Každé dospelé dieťa (hoci si to neuvedomuje) potrebuje vidieť, že život rodiča sa prestal točiť okolo neho a jeho problémov, vidieť ho ako plného života, radosti a sily plniť si ešte vlastné nesplnené sny, vidieť ho ako niekoho, kto robí svoje dni krajšími, vidieť ho, ako sa stáva lepším človekom. Je žiaduce osvojiť si v rodine schopnosť vyznať svoje nedostatky a zlyhania (pre podporu v napredovaní, ako prejav ľudskosti a blízkosti, pre posilnenie vzťahov, nie pre podporu v sebaľútosti, vyžadovanie ľútosti iných, manipuláciu či vyjadrenie osobnej rezignácie) a ochotu dávať druhé šance.
Keď dospelé homosexuálne dieťa nespolupracuje a ľudia na nás ukazujú prstom…
Ako rodičia máme tendenciu trápiť sa a riešiť niečo v čase, kedy dieťa nevidí žiadny problém, nie je vnútorne pripravené alebo dostatočne zrelé na to, aby začalo riešiť svoj stav i svoj život, aby videlo veci triezvo, reálne, aby chcelo vidieť súvislosti, hlbšie sa zamyslieť nad tým, aké sú dôsledky jeho konania a pravdivo sa pozrieť na to, či je aktuálny spôsob života perspektívny, obohacujúci a uzdravujúci. Áno, je možné o tom debatovať, poukazovať na to, uvádzať príklady zo svojho života…, ale nie nasilu a do srdca, ktoré nie je ochotné sa otvoriť a počúvať, lebo myseľ je aktuálne nastavená na niečo iné. Ako rodičia sme výchovou do dieťaťa zasiali aj množstvo dobrých vecí. Skúsme byť preto trpezliví a počkať, kým vzklíčia a prinesú ovocie. Tým môže byť aj to, že spočiatku spurné, tvrdohlavé a odmietajúce dieťa, raz uzná naše snahy a prístup a opäť si k nám začne chodiť po radu. Skutočná láska a pozornosť zanechajú stopu na každom človeku, nedajú sa vynútiť, ako sa nedá vynútiť ani vďačnosť, uznanie omylu či potreba pomoci. Samotné dieťa potrebuje čas spracovať množstvo zmien, s ktorými sa musí vyrovnať, a vnútorných konfliktov, ktoré potrebuje riešiť. Ono zreje a hľadá si cestu i bez našich zásahov. Až potom prichádzame na rad my; môžeme sa s láskou a vhodným spôsobom realizovať, zúročiť predchádzajúci čas čakania, prípravy, vnútorného rastu, získaných vedomostí, a tento raz už dať dieťaťu to, čo naozaj potrebuje. Ak dieťa vnútorne dospeje a život ho obohatí o skúsenosti z vlastných rozhodnutí, začne pristupovať k životu inak. To, čo doteraz nebolo problémom, do čoho sme sa podľa dieťaťa zbytočne starali, začne byť ťažkosťou. Náš dlhodobý prístup, vedenie, výchova rozhodnú najmä v kritickej situácii a odpovedia na otázku: „Bude sa s nami naše dieťa zdieľať, hoci je už dospelé?“ Ak od vyplávania problému na povrch alebo ešte dávno predtým často cítilo našu nevôľu, urazenosť, direktívnosť, nepochopenie, neochotu meniť sa, chcieť poznať problém, príčiny zmien v jeho správaní, zrejme si nájde iného človeka, pred ktorým bude môcť byť samo sebou. Boh nám nič neprikazuje, jeho láska nemá žiadne limity. My sa ale bojíme toho, čo povedia ľudia, ako sa budeme s dieťaťom zhovárať, keď nežije podľa našich predstáv a pod. Na to, aby sa človek mohol dotknúť duše iného človeka, nepotrebuje riešiť jeho intimitu ani sexualitu. A ak sa bojíme názoru iných ľudí? Bojme sa len toho, že ako „…tvrdošijní s neobrezaným srdcom i ušami…“ (Sk 7, 51) stratíme dieťa a oddialime ho ešte viac od Boha.
Boh naše dieťa miluje a chce ho uzdraviť…
Keď som si niekedy chcel predstaviť to, ako asi miluje Boh, v predstavách sa mi vynoril obraz lásky pozemskej matky. A Božia láska je predsa len silnejšia a nepochopiteľnejšia. Boh miluje aj naše dieťa a necháva mu slobodnú vôľu, môcť poučiť sa a dozrieť z vlastných rozhodnutí. Ak raz bude hľadať iný spôsob života, nájde ho aj cez našu lásku. Kto sme my, aby sme chceli mať dieťa pre seba a podľa našich predstáv? Ono patrí Bohu, ktorý ho miluje tak, ako ho my ani pri najväčšej snahe nedokážeme milovať, prijímať a vidieť Jeho očami. Iba On pozná srdce a budúcnosť nášho dieťaťa. Ako rodičia máme rešpektovať slobodnú vôľu dospelého dieťaťa a usilovať sa nestratiť jeho lásku a dôveru. Aj dieťa v homosexuálnom partnerstve objímame nie na znak súhlasu s jeho prístupom k homosexualite, ale na znak veľkej lásky k nemu bez podmienok. Boh sa cez takúto lásku dotýka jeho srdca. Premýšľame o veciach a nosíme ich v srdci ako Mária, nechávame víťaziť lásku a to, čo nemôžete zmeniť, odovzdávame Bohu. Sme len omylní rodičia, nie záchranári, sudcovia či obete.
Boh môže uzdraviť každého zo všetkého, čo volá po uzdravení, ale najprv sa pýta: „Čo chceš, aby som ti urobil?“ (Lk 18, 41) Pred Bohom má prednosť duchovný človek v nás, a hoci sa nás Boh nemusí pýtať, čo potrebujeme, chce počuť od nás, na čom nám v živote záleží viac. On vie, že sme zlomení, zranení vo vzťahoch, ale bez uzdravenia dotykom pravej lásky sa takmer isto vrátime k predošlému spôsobu života. I človek, ktorý prosí Boha o uzdravenie duše, nie o uzdravenie z homosexuality, neriskuje sklamanie, ale zažíva nový rozmer pohľadu na Boha, žitia viery a osobného poslania. Naučí sa s homosexualitou žiť tak, ako sa to páči Bohu, bude so sebou pracovať s pokorou a radostným očakávaním ovocia každého pokroku. Každý má ten svoj čas, kedy je ochotný premýšľať o potrebe zmeny života, o potrebe priblížiť sa k Bohu. Aj hriech je niekedy prostriedkom, ktorý nás dostane do stavu väčšej túžby po Bohu v uvedomení si osobnej bezmocnosti pri mnohých veciach v živote, najmä pri pudových záležitostiach, žiadostivosti a nezriadených vzťahoch (porov. Rim 7, 14-25).
foto: pexels.com
